Depresia a panicka porucha

zuzanama no vcera vecer mi prislo opat blbo zle som spala zle sa mi dychalo mala som pocit ze sa zadusim a bola som sama doma islo ma ztoho porazit som myslela ze umrem lebo som sa dotoho este aj bala..neznasam tieto pocity...dneska som vstala s postele a som jak niecim ovalena...nic sa mi nechce nic ma nebavi secko ma boli...teraz porad jako ztohto von...este ze je vonku slnecno pokusim sa nejako sa rozhybat :((((ach jaaaaaaaaaaj....

Bambulka, joga a päť tibeťanov je tiež super. Aj ja som ich cvičila, je to upokojujuce a o zdravotnych dôsledkoch ani nejdem písať, to už bolo popísané inými a oveľa kompetentnejšími, ako ja. Ozaj si nespomínam odkiaľ som to video stiahla, lebo je toho strašne veľa, ale našla som pre teba niečo
www.nanicmama.sk
ešte som to nepozerala, ale skús to podľa toho návodu a prečítaj aj diskusiu, je to zaujímavé. Včera som cvičila 30 min, je to veľmi prijemny pocit pre mňa, hlavne potom, keď som tak prijemne unavená :-), hlava sa prečistí. Ja mám 48 min video a postupne pridávam, treba vydržať, pomáha to, myslím že nie len na PP, ale na všetko. Pred časom sem chodila baba, čo chodila na kolieskové korčule, tiež si to veľmi pochvaľovala, teraz sem už nepíše, asi sa má dobre :-)
Neboj sa zvládneš to a netreba na to ani odvahu. Teraz myslím PP, nie zumbu. Ja som to vôbec nezvládla odvážne, len som sa rozhodla. Je to vlastne veľmi jedoduché a obyčajne tie jednoduché veci v živote bývajú najťažšie a najťažšie mávajú jednoduché riešenia. Čím viac sa tým trápime, tým horšie. Nehovor si, kebyže ja môžem cvičiť... môžeš, povedz si chcem... a skús si nájsť spôsob, ktorý ti najviac vyhovuje. Niekomu je lepšie v kolektíve, inému doma, veď ak ti vyhovuje viac chodiť napr. s kamoškami tancovať, tak choď, ak máš radšej plávanie, tak plávaj, alebo bicykluj, to je jedno, len neostávaj doma so svojou chorobou a slabosťou v nohách :-) Tá pominie, akonáhle dáš nohám zabrať.
Ja sa veľakrát pristihnem, ako sa smejem sama zo seba, aké blbosti som stvárala, keď som bola ešte chorá a nevedela som, čo mám robiť. Nosila som doma dokonca šatku na krku, lebo som si myslela, že mám choré hrdlo, keďže mi ho vtedy zvieralo :-) Preto veľmi dobre rozumiem všetkým, čo sú takto chorí, vôbec mi to nie je smiešne, naopak, chápem to a snažím sa pomôcť, ako viem, lenže každý si musí ten svoj spôsob nájsť sám, sám zistiť, čo mu najviac vyhovuje a pomáha.

zuzanama tak to sa tesim ze niesom sama..dufam ze aj ja to zvladnem tak odvazne ako ty a kde si prosim ta stiahla tu zumbu?:Dja som skusala jogu ale to je len 10minutove cvicenie...(5tibetanov)...dala by som sa aj ja nato keby mozem doma cvicit denen tych 25minut ale ete som nenasla nikde take dlhsie video zumby...rena a kedy sa ti podarilo pri coaxile potlacit a zbavit sa tej uzkosti??

Bambulka, ked som sa dostala z uzkosti, postupne zmizli aj fyzicke priznaky.

Bambulka, to s tými nohami som mávala aj ja. Raz som sa citila celkom dobre, tak som chcela isť s dcérou na nákup, ale bolo treba ísť metrom a pred stanicou som si pomyslela, čo keď tam nedôjdem a hneď mi prišla tá slabosť do nôh. Vrátila som sa domov, bolo to dosť ďaleko, ale došla som :-)
Stalo sa mi to viackrát, vždy som došla, kam bolo treba, obyčajne domov. Z toho vyplýva, že ozaj je to všetko len v hlave. A tom som vtedy ešte ani nevedela, že je to Panická prucha. Neskôr, keď som sa už liečila, behala som ako divá, do nemocnice na psych. stacionár, do škôlky pre dcéru a nikdy mi už tá slabosť do nôh neprišla. Dokonca, keď mi vysvetlili, čo sú to fyzické príznaky tejto choroby, pohyb a cvičenie mi veľmi pomohli, lebo mne zvieralo hrdlo a mala som pocit, že sa dusím, tak som sa bála aj chodiť, nieto behať, skákať.
Dnes som v poriadku, žiadne panické záchvaty nemávam, neberiem lieky a normálne fungujem, hoci mám svoje problémy, ako asi každý, panika je už minulosťou a prekvapuje ma, ak tu niekto
tvrdí, že je to choroba na celý život a zvykne sa vracať. Dá sa to prekonať, je to len v hlave, len je ozaj ťažké, naučiť sa, ako na to, ako zmeniť svoje myslenie a spôsob života.
Mám ešte určité problémy, skôr depky zo starostí, ale aj to už začínam zvládať. Nemám veľa času chodiť cvičiť, hoci som to veľmi chcela, keď som bola eštw chorá na PP, sľubovala som, že určite budem niečo robiť, no žiaľ toto som nesplnila. V práci som niekedy aj 10 hodín, tak sa mi ozaj nechce nikde chodiť, keď konečne prídem domov. Prišla som však na to, ako aj toto zvládnuť. Stiahla som si z netu lekciu Zumby a teraz denne cvičím chvíľu, asi 25 min a je to super. Nemám skoro žiadnu kondičku, tak mi to stačí (zatiaľ), príjemne sa spotím, unavím, dobre potom spím a depku a starosti mám na háku. Vrelo odporúčam. Pobyb je najlepšie antidepresívum. Ak by sa niekto chcel vyhovárať, že nemôže, lebo ho niečo bolí, tak aj na to mám skvelú radu, cvičte pomaly. Mňa neskutočne v pondelok bolel chrbát, s ťažkosťami som sa mohla otočiť na posteli. Po troch dňoch cvičenia ( len 25 min Zumby denne) si na tú bolesť už len matne spomínam. Takže POHYB, vážení. A žiadne strachy, že mi príde slabosť do nôh:-), však ja som tie boleti mala tiež len zo sedenia za PC :-) Držte sa panikári, ja si idem teraz na svojich 25 min Zumby ( do vedľajšej izby) :-)))

rena tak aspon ze tak,ze viem ze je to ztej psychiky a ze to nieje nieco ine lebo uz na kadeco som myslela.tak teraz ked mi to bude robit si poviem je to len psichika zachvilku to prejde a ono to ozaj prejde :))lebo sa stym prestanem zaoberat a teba to uz preslo?

Bambulka, u mna to bol asi hlavny fyzicky priznak a dlho trvalo, kym to preslo, ale bojovala som a chodila a chodila, aj ked sa mi nohy triasli ako srnke...

chcem sa vas este spytat ze ci aj vy nemate nahodou este taky problem ze taku slabost do noh akoby sa mi podlamovali a boleli ma svaly...potom sa obavam aj toho ze ked niekam pojdem ze ma tie nohy zradia a nebudem moct prejst dalej je to taky divny pocit do noh...

mizu aj ja sa tak citim hlavne ma boli strasne chrbtica a citim sa unavene stale by som spala...to busenie srdca a trasenie mi uz ako tak preslo...len ten strach je premna zradny...ja len vyndem na ulicu a uz sa bojim a premyslam...ked idem s priatelom a drzime sa za ruky viem ze sa mi nic nemoze stat som kludna a uzivam si prechadzku...je to cele divne...strasne pomaly sa toho clovek zbavuje a chce to vela namahy...a nudim sa jako pes doma.. :(

bambulka,nesmies sa bat,zober sa a chot neboj nic sa ti nestane,ja mam zas take priznaky ze sa celi den citim na hovno,to je ze chce sa mi spat boli ma hlava a cele telo a je mi zima,ale neberem si to k srdcu viem ze to mam stoho,alebo by som povedala ze to mam tak zafixovane ze jeden den mi je dobre a na druhy mi je zle,ale ja viem ze to prekonam.musis same sebe verit a pojde to uvidis,ja viem je to taske ale da sa to.