Červenanie = Socialna fobia

To Alexis: no tak na výške to malo byť iné a chcel som s fóbiou bojovať, ale tentoraz sa to dovrzalo tým, že som si vybral študovať taliančinu a išiel som tam takmer ako začiatočník a väčšina sú tam profesionáli, takže tentoraz je to pocit menejcennosti čo mám. Ale zo začiatku to vyzeralo dobre, veď som celkom dobre komunikoval, ale zhoršilo sa to kvôli tomu pocitu menejcennosti a tak už som zase ostal ticho. Je to fakt škoda, lebo som bol odhodlaný sa správať otvorenejšie a dopadlo to zase zle. Inak si myslím, že na strednej to bolo s touto fóbiou zložitejšie. Predsa len na výške je väčšia voľnosť a nemusím len sedieť v jednej lavici.

ahojte, tak vidim,ze sa tu dnes tych prispevkov akosi rozrastlo, aspon sa mozeme navzajom podporovat. tak napisem aj ja svoj nazor, ja by som nechcela mat priatela fobika, lebo naozaj potrebujeme vidiet niekoho normalneho vedla seba s kym sa osmelime. no kebyze sme obaja rovnaki tak asi len sedime doma a bojime sa niekam vyjst :) ja mam tiez priatela, ale nevie o tom este. caka ma teraz dolezita skuska a potom by som sa mu chcela zdoverit, no neviem ci budem mat na to "gule". bojim sa jeho reakcie..ale myslim si, ze by ma podporil a urcite by ma posielal k psychologovi..ale aj tak je tam ten strach..
alenda tak to ta chapem ako strasne si sa musela citit ked sa ta na SF spytal jeho brat. a co si mu na to povedala?
inac ludia, myslite si, ze to je dedicna choroba? ja som si myslela, ze je to ovplyvnene prostredim, ze to nie je vo mne zakodovane. no lebo svojim detom by som toto urcite v zivote nepriala.

mne sa to stalo na oslave priateľovej maminy, to bolo trápne, musela som sa vyhovoriť, že je mi zle, keď videli ako sa trasiem, a potom celá dedina hovorila o tom ako som nevyliečiteľne chorá, že mám asi nádor, a keď bol priateľov brat ožratý o pol noci tak sa ma spýtal, že či nemám náhodou SF, ostala som červená ak paprika. des a hrôza!!!

podľa mňa by to bolo hrozné, keby sme mali takého istého partnera. viete si to vôbec predstaviť. to by bolo totálne na šľak trafenie. skôr si myslím že potrebujeme vidieť ako to niekto robí automaticky, aby sme sa pokúšali zvládnuť aj my. Môj otec trpí SF tiež a pre mňa je to tým horšie, lebo keď som sa ako-tak vyliečila, stále vidím jeho strach a tým sa akoby vraciam do minulosti a veciam, na ktoré by som najradšej zabudla

Alexis: som jedináčik a mama ma chce mať moc dokonalú, chce to utajiť, aby sa mi nesmiali a aby mala dokonalé dieťa. Bojí sa, že by si o mne mysleli, že potrebujem psychiatra a že mi šibe. To si myslí väčšina ľudí, ktorí sú podľa mňa oriadni debili a nedokážu pochopiť, že my za to nemôžeme.

alex jacinto: a vsimol si si ze na vyske je to dost zlozite s tou SF? Lebo u mna strasne... Ke mame prezentacie a pod.. A cakaju ma statnice, vobec netusim ako to prekonam a preto chcem ist co najskor sa psychiatrickou, nech mi da nejake lieky. Asi ani ja by som to kamosom nevravela. Aspon chlapci si myslim, ze by to nepochopili a smiali by sa a to by ma zabilo. O mne to vie len najblizsia rodina.

To Alexis: sorry, že dvakrát, ale zasekol sa prehliadač :D No práveže tá Kofola na stole ma robí sebaistejším, keď dakde sedím s spolužiakmi, ale to už teraz neni, keďže už som na výške. No a čo sa týka toho partnera, tak bolo by to pre mňa dobré, lebo ja keď som s nejakým človekom, ktorému môžem dôverovať, tak nemám problém ísť nikam. A keby ten človek ešte aj vedel o mojom trápení, tak by to bolo vynikajúce. Z tých dobrých kamošov o tom totiž nikto nevie a to je isté, že tým by som to nemal hovoriť. S jedným som to skúsil a robil si len srandu :(

alex jacinto: tak to ti zavidim, ze sa dokazes napit... ja v takejto situacii, ze nieco dopoviem a ludia na mna kukaju to uz absolutne nie. Ved mne jediny stres robi to pitie. Este len ked ma niekto vola, ze pod pojdeme na kavu tak mna zachvati panika a to tam este ani niesom...

Inak rozmyslali ste nad tym, ake by to bolo kebyze ste mali partnera so to ma tiez? Bolo by so asi lepsie. Ale na druhej strane chudak nase deti v buducnosti....asi by nemali sancu byt normalne

To Alexis: ja by som ani nedokázal hentak si vyjsť do krčmy, snáď len s pár ozaj dobrými priateľmi, pred ktorými fóbia akoby ani neexistovala. Mám skôr problém, keby ma pozvú bývalí spolužiaci, či už zo strednej alebo zo základky. Ale zase tí zo strednej boli ku mne veľmi milí (zatiaľ čo ja som bol tichý blbec) a tak s tými som si párkrát vyšiel. A ja zas úplne naopak ako ty, často slopem Kofolu. Neviem, ale s pohárom v ruke sa mi lepšie rozpráva. Alebo keď ma niekto z nich osloví alebo sa ma niečo opýta, tak keď odpoviem, tak sa rýchlo napijem. Ktovie prečo hneď po odpovedi automaticky beriem pohár do ruky. Ale najväčší problém mám pri prechádzke po dedine a preto "vyraziť si niekde", to neni moje :o

alenda: a preco to tvoja mama chce utajit? Nerozumiem tomu. A to si ostatny v jeho rodine vsimli, ze si si nevedela pripit alebo si vsimli ten tras, ze si sa musela vyhovorit? Viem si to predstavit uplne. Aj mne by sa to stalo :(