Ahojte. Mam problém ohľadom duševného zdravia. Je toho veľa. Beriem antipsychotiká a frontin. Doktorka uviedla diagnózu akutne a prechodné psychotické poruchy. Počujem hlasy v hlave. Neriadim sa nimi. Otravuje ma to. Je to ako keby rozhovor dvoch ôsob reálnych ktoré napr. poznam, alebo ako ja v tej situácii niečo hovorím alebo hranie pesničky, alebo hoci jaké od veci. Ako keby to produkovala moja myseľ sama. Neviem to posúdiť ani poriadne ale uvedomujem si ich, neriadim sa podľa nich a nechcem ani. Tie lieky to trochu tlmia ale toto mám už dlho tento problém. V posledných mesiacoch mam neskutočnu nechuť do niečoho, neviem sa sústrediť na školu, zapamätávať si veci, spomaleny som strašne, nič mi nedopína, nezvládam to proste z tohto stavu, najlepšie je mi doma ked mam niekde ísť tak katastrofa, problémy so spánkom strašné tie už ma začali trápiť dávno síce, cítim sa mimo celý proste. Mam problem ako keby aj s vnímanim, problem registrovať komunikáciu a rýchlo reagovať, celkovo emočne nestabilný. Vykonávam podivné rituály, že musím niečo skontrolovať na internete aj 100 krát za deň na nejakých stránkach, ktoré pre mňa nemajú ani význam. alebo pozerať stále tie isté videá alebo pasáže z nich. Celkovo nemám žiadnu motiváciu. Mal som už aj samovražedné sklony už aj dávnejšie, resp. už som nevládal. Pred vyše mesiacom asi som bol ešte v horšom stave doktorka sa ma pýtala, či nechcem hospitalizáciu. Cítil som hroznú úzkosť, až mi hlava išla vybuchnúť a bál som sa že niekomu niečo spravím aj ked nechcem. Nebol som schopný naozaj nič, teraz aspoň už bežné činnosti. O necelé 2 týždne mám ísť k psychologičke, sám som sa objednal dobrovoľne lebo sa veľmi veľmi bojím že mam schizofreniu, alebo inú vážnu psychózu. Už som raz bol na vyšetrení asi pred dvoma rokmi a viac a chýbal mu vraj jeden priznak na schizu. Ale nebol som úplne úprimny a cítil sa relatívne v pohode. Hrozne ma to trápi, dosť obmedzuje v živote. Nemáte s tým niekto skúsenosti čo to môže byť? :( alebo ako sa dostať z toho :(?
Duševný stav
Omen aký je rozdiel teda medzi schizofréniou a afektívnou poruchou? je to lepšie alebo horšie? a dá sa to liečit?
Neviem si popravde anilen predstavit, ake narocne musi byt zit s niecim podobnym. Nechcem ta lutovat ani nic take, prave naopak. Verim a dufam, ze budes ok.
Tak lekári hádam vedia, že čo by bolo pre teba vhodné, že aký máš problém, viem, že ono na psychiku takéto veci dokážu zatlačiť, že to nie je nič nejako príjemné.
Orajdo,
ak je niečo NA hlave, znamená to, že je to na POVRCHU hlavy/lebky. Na to, aby ti to mohlo "tlačiť na nervy mozgu", musel by si to mať V hlave, VO VNÚTRI lebky, na mozgu. A propos, už som ti túto otázku zodpovedala v téme "Hčka na hlave".
Iste, pre teba by bolo lepšie, ak by si bol hypochonder, hoci ani to nie je výhra.
Psychiatri "skúšajú lieky" a vymieňajú ich dovtedy, kým ti nejaké nesadnú, kým sa nezačneš lepšie cítiť...
Pri schizoafektívnej poruche je OCD jedným zo symptómov.
Odporúčam ti pohľadať na nete príbehy ľudí s touto diagnózou, dodá ti to nádej. Tak sa drž. Veľa síl ti prajem!
Omen čo sa týka tej hlavy, tak na hlave mám hrčku. Asi pred dvoma rokmi mi robili CT, aby som sa uistil, že to nie je nádor. Hrčku povedali, že mám ale nie je to teda nádor. Ale nepýtal som sa či to nemôže tlačiť na nervy mozgu a spôsobovať problémy. Cítil som sa asi celkom ok a nenapadlo ma to ani sa spýtať. Ale môžem sa opýtať na to teda len potom zas bude, že namýšľam. U nás doma je to zložité. Myslím že dôležitá je komunikácia a nájdenie správneho riešenia len to viazne nejak aj ked ja sa snažím. To sú také stavy hnusné že ťažko to niekto môže pochopiť. Bola by to tá lepšia vec asi keby si namýšľam. Toto neviem ovplyvniť čo ma mrzí, robím čo sa dá idem nasilu aj niekam, poviem si že musím ale to sa nedá vydržať takto. Dôležité je diagnostikovať správne chorobu čo najskôr a potom správne lieky aj na to. Takéto skúšanie liekov stále je o ničom ked neviem ani na čo ich beriem, ale myslím že raz som videl na papieri u doktorky, že vykazujem známky OCD alebo také niečo. Uvidíme zajtra, idem k psychologičke, nech mi spraví vyšetrenie a vypočuje ma a ako odborník by už ona mohla vedieť diagnózu na základe rozhovoru.
Podľa mňa by bolo najlepšie, ak by si niekam nastúpil na liečenie, aby sa ti mohli čo najviac a čo najlepšie povenovať
@ Orajdo,
aj ja si myslím, že správne určená diagnóza ti pomôže, prestaneš tápať a môžeš sa sústrediť na veci, ktoré ti dokážu pomôcť.
Ak to rodičia nechápu, tak sa im prestaň sťažovať, prestaň o tom s nimi hovoriť. Aspoň na čas. Na hospitalizáciu sa môžeš spýtať priamo svojej lekárky a ak bude súhlasiť, potom neváhaj, rodičia sa s tým zmieria. Nerozoberaj to s nimi, povedz, že MUSÍŠ a hotovo. Na druhej strane je žiaduce, aby si sa porozprával s mamou, či sa niečo nestalo počas gravidity s tebou, pri pôrode, po pôrode, či si ako dieťa neutrpel úraz hlavy, nejaké ochorenie, ktoré ti mohlo spôsobiť poškodenie mozgu. Skús si aj sám spomenúť na všetko, pretože táto dg. za predpokladu, že sa potvrdí, je NEUROduševné ochorenie. Nebolo by od veci, ak by si mal od neurológa odporúčanie na vyšetrenie CT mozgu, aby sa potvrdila alebo vylúčila organická patologická zmena mozgu. Ak bude CT negatívne, potom to je jednoznačné duševné ochorenie. CT si dokážeš vybaviť aj sám, ak si zaň zaplatíš..
@ Púpavka,
pretože súdny znalec takmer denne, okrem toho, že vykonáva svoje povolanie, skúma duševný stav obvinených a vyhotovuje znalecké posudky pre potreby polície, prokuratúry, súdov, advokátov, a to nielen v trestnom konaní. Pre neho je to rutinná záležitosť, vie to posúdiť lepšie a rýchlejšie ako bežný psychiater.
A propos, napísala som to ako jednu z MOŽNOSTÍ, on rozhoduje, ktorú/é z nich si vyberie.
Žiadne alebo seroxat
a keď si dokázal na 100 % fungovať, aké lieky si bral vtedy?
Snažím sa z toho dostať, riešim to. Sám som sa objednal k psychologóvi. Jasne, že budem úprimný. Poviem mu všetko. Lieky od psychiatričky beriem. Len ich stále mení a nemám presnú diagnózu, iba úzkostnú poruchu, ktorú som zanedbával. Ale vedel som fungovať skoro na 100%. To čo som si plniť mal som si plnil. Riešim to ako sa len dá. Možno aj mne pomôže keď už budem mať konečnú diagnózu a správnu liečbu. Naučiť sa fungovať s tým. Lebo takto som v len strese stále čo to je a vypytujem sa na internete skúsenosti ľudí. Nemám podporu, nežiadam o ňu. Len ľahšie by bolo keby to rodičia chápali, že nerobím to naschvál a to sťažovanie sa nie je nejaká lenivosť alebo vymýšľanie. Snažím sa robiť aspoň maličkosti, idem si zahrať futbal, idem psíka vyvenčiť. Chodím aj do školy len to zle zvládam veľmi. Riešim všetko s odborníkmi, len mám pocit, že psychiatrička mi nedá vždy veľa priestoru lebo má toho veľa a potom ja jej zabudnem aj povedať všetko. Hospitalizáciu ja osobne by som bral, len doma nie.
