Ahojte.
Mám za sebou 5 ročný vzťah. Pred vzťahom sme boli ešte asi 4 roky kamaráti.
Náš vzťah bol prvé roky naozaj krásny. Postupom času ale prichádzali veci, ktoré ho začali narušovať.
Problém bol, že náš vzťah stagnoval. Náš vzťah sa za tie roky nijako neposunuj vpred, bohužiaľ kvôli mne. Nebol som schopný s tým nič urobiť. Partnerka sa mi najskôr snažila naznačiť, neskôr aj povedať na rovinu, aké veci ju v našom vzťahu trápia. Chcela vo vzťahu posun, chcela prsteň, chcela jednoducho nestáť na jednom mieste. Bohužiaľ, ja som z nejakého nevysvetliteľného dôvodu nevedel/nechcel s jej prianiami a predstavami nič robiť.
Čas pribúdal a s ním aj partnerkine nároky na náš vzťah. Jej kamarátky, ktoré mnohé na začiatku nášho vzťahu nemali ani partnera sa postupom času začali zasnubovať a začali byť v druhom stave. Zatiaľ čo my sme stáli na jednom mieste, tam kde sme boli pred rokom, pred dvomi a aj na začiatku. Všetko bohužiaľ kvôli mojej neschopnosti. Som si istý že ma veľmi milovala.
Čas išiel ďalej, stupňovalo sa partnerkine „volanie o pomoc“, pribúdali nezhody a to všetko len na základe stále rovnakej veci, jej nenaplnených predstavách. Všetko to bublalo až to došlo do bohu, keď po 4 rokoch počas jednej hádky si povedala dosť koniec.
Po 4 rokoch teda prišiel rozchod. A ona ani nechcela počuť o nejakom návrate. Snažil som sa to zachrániť, nasľuboval som jej všetko čo som dovtedy nerobil, prosil som ju o návrat... ale bez úspechu, vyzerala veľmi presvedčivo. Musím povedať že bolesť trvala len chvíľu a rozchod som zvládal dosť dobre.
Po troch mesiacoch od rozchodu, po 3 mesiacoch nekomunikovania prišla od nej správa, chcela sa stretnúť- porozprávať sa. Toto stretnutie som prijal a hneď od prvej chvíle ako sme sa stretli boli všetky slová zbytočné, bolo to ako v rozprávke, ako na začiatku vzťahu, totálny pocit šťastia. Bolo jasné, aj bez toho aby sme si to povedali...že sme zase spolu. Bohužiaľ, bolo to tak krásne že sme zabudli na všetky problémy ktoré sme predtým mali. Problémy zase zostali neodkomunikované. Začiatok bol krásny ale postupne zase prichádzala racionálna stránka veci a problémy ktoré tam zostali. Malo to v podstate rovnaký scenár, ale tento už netrval 4 roky ale len pol roka. Prišla na rad realita, ďalšie nezhody na staré témy, stagnácia a jedného dňa bol opäť koniec, nechcela ďalej pokračovať.. rozchod číslo 2.
Tento rozchod č. 2 som zvládal zo začiatku dobre, už som sa ani nesnažil ju nejako extra presviedčať, vedel som už z prvého rozchodu že presviedčanie nikam nevedie. Par krát sme spolu telefonovali, väčšinou zavolala ona. Boli to dlhé pokojné rozhovory, plné smútku, plaču a ľútosti nad tým, ako dopadol náš vzťah. Žiadna nenávisť ani hádanie tam nebolo, len pocit smútku a rezignácie. Potom sa odmlčala.
Postupom času som prehodnotil všetky svoje životné priority, uvedomil som si všetky svoje chyby a zistil som, že jediné čo chcem je ona.
Asi po 4 mesiacoch od rozchodu som sa ozva(to som ešte netušil súvislosti), kde som sa opustil a povedal som jej všetko čo k nej cítim, ako všetko ľutujem a ako veľmi ju chcem späť....ale jej reakcia bola chladná.
Po ďalších 3 mesiacoch (celkovo 7 mesiacov od rozchodu) sa dozvedám že moja láska má novú známosť . Bol som v tom, že je to krátka známosť, že ešte pochopí že v skutočnosti chce byť so mnou. Zase som sa opustil, nasledovala séria správ, kde som prosil, ponižoval sa ale jej reakcia opäť chladná. K svojmu novému vzťahu sa vôbec nevyjadrila, ale to mlčanie hovorilo za všetko.
Po ďalšom mesiaci (celkovo 8 mesiacov od rozchodu) -ŠOK- moja láska je zasnúbená. A dozvedám sa, že tá známosť, o ktorej som si myslel že je to len krátke odbočenie trvá už 7 mesiacov. Takže mesiac po našom rozchode už mala iného a teraz sa s ním zasnúbila. Keby som o tom tušil, možno som s tým mohol niečo urobiť. Ale nemal som tušenie a teraz už je sakra neskoro - moja láska je zasnúbená. Nasledovala ďalšia séria správ (áno prosil som čerstvo zasnúbenú ženu aby sa vrátila ku mne), ľutovania, prosenia ..ale márna snaha, jej reakcia studená ako ľad.
Teraz je to týždeň, čo som sa dozvedel túto šokujúcu správu. Som chodiace nešťastie, nespím, nejem, chodím po meste ako námesačný, myšlienky nad smrť nie sú výnimkou.
Stratil som všetko, všetko o čom som roky sníval. Stratil som zmysel života. Sedím tu sám a žena, ktorú milujem, ktorú poznám roky.. je zasnúbená s iným. Bohužiaľ, moje šance na život s ňou klesli na hranicu nuly. Spravil by som čokoľvek, dal všetky peniaze aby sme mohli byť spolu. Ale som absolútne bezmocný.
Snažím sa ju neotravovať aj keď sa to nedarilo úplne, jej reakcie na moje pocity sú buď veľmi chladné a stručné alebo vôbec nereaguje.
Situácia je bezvýchodisková. Nemá záujem so mnou komunikovať. A asi nie je správne otravovať zasnúbenú ženu. Spravil by som pre nás všetko ale nemôžem urobiť vôbec nič, je to hrozný pocit.
Cez to všetko, je ešte nejaká teoretická šanca že by sme mohli byť spolu? A čo pre to spraviť? Milujem ju.
Musím ešte podotknú že inak sme si rozumeli a náš vzťah bol založený na kamarátstve ale bolo pár tém ktoré nás rozdelili. Ale za tento polrok som si všetko uvedomil, a viem že náš vzťah by fungoval dobre.. a to je to najsmutnejšie.
Ďakujem každému za odpoveď.
Rozchod
Musíš to akcpetovať, má proste iný vzťah, je v ňom šťastná. Chcel by si jej to pokaziť? Mal si šancu jej dokázať, že s ňou chceš byť navždy, teraz už musíš ustúpiť
Ahojte, ďakujem za odpovede.
Chcel by som len podotknúť, že není tomu úplne tak, že ju chcem len preto, že má iného. Je pravda, že prvé týždne po rozchode som sa cítiľ relatívne v pohode ale časom som zistil že ju chcem. Tak som jej po pár mesiacoch napísal čo k nej cítiim a že ju chcem späť. Jej reakcia bola chladná a stála si za svojim, ale komunikovala. Vtedy ja som netušil že má už nového partnera, ona mi to neprezradila, takže som naďalej ešte bol relatívne v pohode lebo som mal nádej že sa to ešte napraví.
Keď som sa dozvedel že má partnera, bola to rana do srdca... v tej chvíli som začaľ chápať že asi sa tak ľahko nedáme zase dokopy.
Ale dúfal som že je to len úlet a nakoniec sa vráti...preto som to relatívne zvládal.
No a keď som sa o mesiac nato dozvedeľ, že je zasnúbená, to bol šok... vtedy som pochopil, že už je definitívny koniec medzi nami a že som ju stratiľ. Odvtedy som troska.
nič v zlom, ale Tebe vadí skôr to, že je zasnúbená s iným a nie to, že nie ste spolu. Veď keď ste sa rozišli, bolo všetko v pohode. Iba teraz s odstupom času Ti to vadí. Vieš prečo písal Sládkovič Maríne tak krásne básne? No, lebo ju nemohol mať. Takisto si teraz idealizuješ ten čas s ňou, nemyslíš na nezhody a hádky, ktoré medzi Vami boli, respektíve ich podceňuješ. Pozri sa na to reálne, áno, strata bolí, boli ste spolu predsa 5 rokov, čo je dlhý čas. Ale mali ste aj zlé obdobia, keď Vám to neklapalo. Píšeš, že si si uvedomil Tvoje chyby. To je fajn, lebo Ťa tento vzťah niečomu naučil.
No vies ako to je, mal si sancu dvakrat a dvakrat si ju nevyuzil. Ona tiez nemoze na teba cakat donekonecna. A priznaj si, ze ak by sa nezasnubila tak by si si to ani neuvedomil. Musis sa jednoduchu len z toho dostat a pokracovat dalej v zivote
S rozumom je to podobne ako s peniazmi...veľká väčšina je v rukách zopár ľudí na svete...biedu znášajú všetci ostatný. Rozumom vládne tiež len pár percent ľudí...hlúposťou všetci ostatný. Presne tomu zodpovedajú aj príspevky v tomto vlákne. Život sa naozaj neodohráva ako vo filme. Je až príliš reálny. Všetko je premiéra a nikdy žiadna repríza...Na to treba myslieť vždy na začiatku. Nezakladá sa na snoch, prianiach a ilúzií o láske. Ani o pochybnej chémii. Všetko je o rozume a zodpovednosti. Len to nepochopí veľká väčšina ľudí za celý život. Podľa toho treba život brať a žiť. Platónovi hovorí priateľ...vieš, že ľudia sa o Tebe vyjadrujú nelichotivo a odsudzujú Tvoj život? To nevadí...len ich nechaj...ja sa budem snažiť žiť tak, aby svoje názory zmenili.
Ako keby som čítal o svojom vzťahu, úplne presne do bodky ako cez kopirák, dokonca aj roky sedia. Musel som sa pozrieť na nick, či som to náhodou nepísal ja :D
Len s tým rozdielom, že ja som ten rozchod prežíval oveľa ťažšie a od nej mi nikdy neprišla žiadna správa, že sa chce stretnúť a porozprávať. Čakal som celé roky (tento rok bude tomu už 9 rokov a stále som ju nepustil z hlavy), veľmi ma to zmenilo, ale tá šanca napraviť to, už nikdy neprišla.
Ty si tú šancu dostal a trestuhodne si ju premrhal. Hanbi sa, nezaslúžiš si ju a zabudni na ňu.
Je normalne ze prezivas to co prezivas, casto si clovek uvedomi ako velmi ma niekoho rad az.ked ho strati a dovtedy ho mal za samozrejmost. Ona stratila trpezlivost s tebou a nasla si ineho. Mozno aj ona teba miluje tak ako ty ju ale nedal si jej to co chcela. A mozno ta uz ani nema rada. Ty vies ze ju lubis ale nenarobis s tym uz nic. Ona uz ma ineho a ide sa vydavat.
Nechaj ju tak. Vsetko raz preboli a cas vsetko vylieci aj ked jazvy ostanu. Ale po roku, troch, piatich ..cim dalej tym menej budes nanu mysliet. Najdes si inu a ju pustis z hlavy. Venuj sa svojim zaluba, praci, kamaratom, rodine ..
Zober si ponaučenie a ver,že scénar mohol byť aj horší. Ľudia sa menia,jedine čistá úprimná láska pretrvá aj roky v odlúčení ak to tak máš stretnetesa ešte.
Po precitani tvojho prispevku by som to zhrnula tak, ze si momentalne v obdobi, kedy prezivas sok a velky smutok a nevies pochopit, ze to, co sa stalo, je realita, a tak aj konas - zufalo.
Poradim ti, co tu uz odznelo viackrat - ak si ju niekedy naozaj lubil, tak ju nechaj, nech si ide svojou zivotnou cestou s novym partnerom. Nepis jej, nevolaj, nechaj ju. Ona uz k tebe podla vsetkeho neciti nic, jednoducho si ju sklamal a odradil svojim nezaujmom.
Pri tebe „stratila” vela rokov a ja z pohladu zeny ju aj chapem... Myslim, ze ste sa poznali dost dlho na to, aby sa vas vztah mohol posuvat a mozno keby si ju viac pocuval, viac premyslal, teraz by si nemusel lutovat, ze je uz vsetkemu koniec.. Holt, taky je zivot. Ale zivot nekonci, pouc sa zo svojich chyb, najdi si v zivote nieco, comu budes momentalne venovat svoj cas, aby si lahsie spracoval, co sa stalo... vela sil.
Ďakujem za vaše správy.
Istý som si nebol...bola to skôr ľudská hlúposť- naivita, nebolo v mojej mysli miesto pre myšlienku že nebudeme spolu.
Bohužiaľ, hrozne som to posral... bol som až detsky naivný a myslel som si že budeme spolu nech sa deje čokoľvek. Nikdy ma nenapadlo že bude mať iného partnera.
Teraz je mi zo seba zle, keď sa spätne pozerám na to ako som sa staral o náš vzťah - ten pohľad ráno do zrkadla je hrozný a neviem či si to niekedy budem vedieť odpustiť. :(
