Ahojte.
Mám za sebou 5 ročný vzťah. Pred vzťahom sme boli ešte asi 4 roky kamaráti.
Náš vzťah bol prvé roky naozaj krásny. Postupom času ale prichádzali veci, ktoré ho začali narušovať.
Problém bol, že náš vzťah stagnoval. Náš vzťah sa za tie roky nijako neposunuj vpred, bohužiaľ kvôli mne. Nebol som schopný s tým nič urobiť. Partnerka sa mi najskôr snažila naznačiť, neskôr aj povedať na rovinu, aké veci ju v našom vzťahu trápia. Chcela vo vzťahu posun, chcela prsteň, chcela jednoducho nestáť na jednom mieste. Bohužiaľ, ja som z nejakého nevysvetliteľného dôvodu nevedel/nechcel s jej prianiami a predstavami nič robiť.
Čas pribúdal a s ním aj partnerkine nároky na náš vzťah. Jej kamarátky, ktoré mnohé na začiatku nášho vzťahu nemali ani partnera sa postupom času začali zasnubovať a začali byť v druhom stave. Zatiaľ čo my sme stáli na jednom mieste, tam kde sme boli pred rokom, pred dvomi a aj na začiatku. Všetko bohužiaľ kvôli mojej neschopnosti. Som si istý že ma veľmi milovala.
Čas išiel ďalej, stupňovalo sa partnerkine „volanie o pomoc“, pribúdali nezhody a to všetko len na základe stále rovnakej veci, jej nenaplnených predstavách. Všetko to bublalo až to došlo do bohu, keď po 4 rokoch počas jednej hádky si povedala dosť koniec.
Po 4 rokoch teda prišiel rozchod. A ona ani nechcela počuť o nejakom návrate. Snažil som sa to zachrániť, nasľuboval som jej všetko čo som dovtedy nerobil, prosil som ju o návrat... ale bez úspechu, vyzerala veľmi presvedčivo. Musím povedať že bolesť trvala len chvíľu a rozchod som zvládal dosť dobre.
Po troch mesiacoch od rozchodu, po 3 mesiacoch nekomunikovania prišla od nej správa, chcela sa stretnúť- porozprávať sa. Toto stretnutie som prijal a hneď od prvej chvíle ako sme sa stretli boli všetky slová zbytočné, bolo to ako v rozprávke, ako na začiatku vzťahu, totálny pocit šťastia. Bolo jasné, aj bez toho aby sme si to povedali...že sme zase spolu. Bohužiaľ, bolo to tak krásne že sme zabudli na všetky problémy ktoré sme predtým mali. Problémy zase zostali neodkomunikované. Začiatok bol krásny ale postupne zase prichádzala racionálna stránka veci a problémy ktoré tam zostali. Malo to v podstate rovnaký scenár, ale tento už netrval 4 roky ale len pol roka. Prišla na rad realita, ďalšie nezhody na staré témy, stagnácia a jedného dňa bol opäť koniec, nechcela ďalej pokračovať.. rozchod číslo 2.
Tento rozchod č. 2 som zvládal zo začiatku dobre, už som sa ani nesnažil ju nejako extra presviedčať, vedel som už z prvého rozchodu že presviedčanie nikam nevedie. Par krát sme spolu telefonovali, väčšinou zavolala ona. Boli to dlhé pokojné rozhovory, plné smútku, plaču a ľútosti nad tým, ako dopadol náš vzťah. Žiadna nenávisť ani hádanie tam nebolo, len pocit smútku a rezignácie. Potom sa odmlčala.
Postupom času som prehodnotil všetky svoje životné priority, uvedomil som si všetky svoje chyby a zistil som, že jediné čo chcem je ona.
Asi po 4 mesiacoch od rozchodu som sa ozva(to som ešte netušil súvislosti), kde som sa opustil a povedal som jej všetko čo k nej cítim, ako všetko ľutujem a ako veľmi ju chcem späť....ale jej reakcia bola chladná.
Po ďalších 3 mesiacoch (celkovo 7 mesiacov od rozchodu) sa dozvedám že moja láska má novú známosť . Bol som v tom, že je to krátka známosť, že ešte pochopí že v skutočnosti chce byť so mnou. Zase som sa opustil, nasledovala séria správ, kde som prosil, ponižoval sa ale jej reakcia opäť chladná. K svojmu novému vzťahu sa vôbec nevyjadrila, ale to mlčanie hovorilo za všetko.
Po ďalšom mesiaci (celkovo 8 mesiacov od rozchodu) -ŠOK- moja láska je zasnúbená. A dozvedám sa, že tá známosť, o ktorej som si myslel že je to len krátke odbočenie trvá už 7 mesiacov. Takže mesiac po našom rozchode už mala iného a teraz sa s ním zasnúbila. Keby som o tom tušil, možno som s tým mohol niečo urobiť. Ale nemal som tušenie a teraz už je sakra neskoro - moja láska je zasnúbená. Nasledovala ďalšia séria správ (áno prosil som čerstvo zasnúbenú ženu aby sa vrátila ku mne), ľutovania, prosenia ..ale márna snaha, jej reakcia studená ako ľad.
Teraz je to týždeň, čo som sa dozvedel túto šokujúcu správu. Som chodiace nešťastie, nespím, nejem, chodím po meste ako námesačný, myšlienky nad smrť nie sú výnimkou.
Stratil som všetko, všetko o čom som roky sníval. Stratil som zmysel života. Sedím tu sám a žena, ktorú milujem, ktorú poznám roky.. je zasnúbená s iným. Bohužiaľ, moje šance na život s ňou klesli na hranicu nuly. Spravil by som čokoľvek, dal všetky peniaze aby sme mohli byť spolu. Ale som absolútne bezmocný.
Snažím sa ju neotravovať aj keď sa to nedarilo úplne, jej reakcie na moje pocity sú buď veľmi chladné a stručné alebo vôbec nereaguje.
Situácia je bezvýchodisková. Nemá záujem so mnou komunikovať. A asi nie je správne otravovať zasnúbenú ženu. Spravil by som pre nás všetko ale nemôžem urobiť vôbec nič, je to hrozný pocit.
Cez to všetko, je ešte nejaká teoretická šanca že by sme mohli byť spolu? A čo pre to spraviť? Milujem ju.
Musím ešte podotknú že inak sme si rozumeli a náš vzťah bol založený na kamarátstve ale bolo pár tém ktoré nás rozdelili. Ale za tento polrok som si všetko uvedomil, a viem že náš vzťah by fungoval dobre.. a to je to najsmutnejšie.
Ďakujem každému za odpoveď.
Rozchod
A druhy prichod si nemohol završiť prsteňom? Či to je len vo filmoch že dvaja si padnú do máručia a vedia, že su spolu naveky?
No ty si si ňou musel byť velmi istý, ked ani druhy krat si ju nepožiadal o ruku, Podla mňa v tomto vztahu ona milovala teba viac ako ty ju Len si sa preratal, . Toto teraz čo robíš je trucovanie . nejesť, nespať - nejake zranene ego, že dala prednosť inemu. V podstate ti si tomuto druhemu nesmierne pomohol - svojou trvdohlavostou ju vohnal do naručia prvemu, ktorý sa chcel ženiť
Všetci robime chyby, treba sa poučiť a ísť ďalej...
ahoj Roman, keď si videl, že si želá mať zásnuby a svadbu a miloval si ju, bol by si tak urobil. Takisto píšeš, že si sa po rozchode cítil ok. Keď človek stratí niekoho, koho miloval, nie je to ok.
Láska sa nemeria slovami, ale skutkami. A u Teba "skutek utekl". Zrejme to tak malo byť. Ja keď som mala dvojročný vzťah, bolo jasné, že sa zasnúbime a zosobášime. Potom som sa rozišla, lebo ma priateľ udrel a bolo to už druhýkrát. A dvakrát sa tá istá náhoda a utečené nervy nestanú, ak to nie je povaha.
Teraz som vydatá a s manželom sme boli spolu menej ako rok. Obaja sme však túžili založiť si rodinu, tak sme to urobili.
Ďakujem za odpovede.
Neviem čo som si vtedy myslel.
Naozaj som ju miloval a milujem.
Myslel som si že na všetko máme dostatok času, bol som zabrzdený. Asi som nebol nato pripravený.
Nechápem o čom bol tvoj vzťah k nej, keď si ho nemal záujem posúvať dopredu. Čo si vlastne od toho vzťahu očakával, čo si od nej chcel? Chcel si, aby celú mladosť odovzdala mužovi, ktorý ju nechce za ženu a len ju oberie o príležitosť sa vydať a mať rodinu?
Bol si to ty, ktorý si nechcel si váš vzťah posunúť dopredu. Keby si chcel, tak by bola teraz zasnúbená s tebou. Ešte si dostal druhú šancu a ty nič! Samozrejme, že si našla druhého...
Mal si šancu a teraz jej daj pokoj, keď vidíš, že nemá záujem! Keď ju máš úprimne rád, tak jej dopraj to po čom vždy túžila a nenič jej vzťah!
Asi si ju až tak nemiloval, keď ti vyhovovala stagnácia. Na čo si čakal? Čo ti bránilo ju požiadať o ruku? - daj si na to odpovede. Preskúmaj svoje pocity a svoje správanie v tomto vzťahu, a tak načerpaj potrebné informácie, aby si tomu celému lepšie porozumel. V budúcnosti ti to môže pomôcť.
Prirodzene, teraz sa budeš ľutovať, no tvoj cieľ by mala byť snaha spracovať čo sa stalo a optimálne sa s tým vysporiadať. Daj si čas a venuj sa záľubám.
Ďakujem za odpoveď.
Más vo veľa veciach pravdu.
Ale nie je to tak že ju chcem kvôli tomu že už má iného.
Ako som písal v texte, na všetko som prišiel skôr a snažil som sa o návrat ešte keď som netušil o tom že má iného (reálne ho už mala, ale nevedel som o tom)
zabudni na ňu...prvýkrát si sa nepoučil, druhá šanca a zase nič, tak neviem, čo očakávaš. Až ďalší muž ti ukázal, že je o čo stáť?? To si nevedel pred ním? Chceš ju len preto, lebo ju chce niekto iný...a ešte si robíš nejaké nároky?
Nechaj ju pekne na pokoji, nech sa teší z prsteňa.
