začali by ste chodiť s niekým s veľmi silnou depresiou???

Takže...pekne sa posadte a môžete začať s čítaním...Ako sa tak nad tým zamýšľam tak sa to u mňa už začalo v detstve, moji rodičia zbožňovali len brata, ja som vždy bola taká čierna ovečka v rodine...brat bol vynikajúci v škole, v učení, no proste vo všetkom. Keď som prišla na druhý stupeň na ZŠ tak všetci učitelia očakávali odo mňa že budem taká istá ako on, ale tak sa nestalo, nie som on a tak som ich sklamala. Môj brat šiel zo ZŠ na strednú bez skúšok a tak isto aj na VŠ a ja som bola tam kde som bola. Na ZŠ si na mňa už v 6 triede sadla jedna strašne "milá" učiteľka a doslovne ma nenávidela, vždy bola pred všetkými na mňa protivná, ponižovala ma zhadzovala, na písomkách sa postavila nado mňa a celú dobu tam prestála. No uznajte ako sa dá tak rozmýšľať. Keď sa mi náhodou podarilo dostať za jedna tak mi ju proste neuznala a povedala že som to všetko odpísala, nechávala si ma po škole a mnoho iného. V tedy to aj začalo, začala som mať strach z ľudí, a keď som mala hovoriť pred verejnosťou tak som celá ofľakatela. Nevedela som kam pôjdem na školu a tak som chcela ísť niekde tam kde by sa nemuselo veľa učiť, lebo po toľkom zhadzovaní som tomu normálne uverila, že som blbá. Tak reku pôjdem na učňovku, potom že na SPŠ, to bolo isté že sa tam dostanem lebo tam vždy brali všetkých bez skúšok ale na toľko ma vyprovokovala moja naj učiteľka že som sa rozhodla že jej dokážem že nie som až taká sprostá. Šla som na zdravotnú, kde som spravila skúšky. No z tade som po necelom mesiaci ušla, bolo to tam na figu a vedela som že by som to tam ani nezvládla....Ale zase sa vrátim na ZŠ tam som stretla moju prvú veľkú lásku, chodili sme spolu 3 roky a v deviatke som dostala košom...celý ten vzťah bol taký že sme sa hádali a rozchádzali a zase dávali do kopy.... Vždy som patrila medzi tie slušné deti....On ma nechal kvôli babe ktorá ho potom odmietla a tak začal "chodiť" s jej naj kamoškou...inak to boli všetko moje rovesníčky/kamošky...Nakoniec z toho vyšlo že síce on si myslel že s ňou chodí ale ona ho brala ako kamoša...Ja som v tej dobe bola úplne na dne a neprešiel deň aby som nemyslela na smrť..preplakala som každú jednú chvíľu a on ma psychicky vydieral a a ničil...Ja som si v hneď zhrabla prvého chalana čo o mňa stál a chodila som s ním len preto aby som nebola sama. Je mi ho strašne ľúto čo som mu spravila, bolo to odo mňa veľmi hnusné, dúfam, že mi to odpustí...No potom som spoznala nových ľudí, ľudí čo stále chodili do kostola a bola s nimi fakt sranda, tak som sa pridala k nim, bola som s nimi rada a prišlo pre mňa zase dobré obdobie...No potom keď ex zistil že ho jeho láska nemiluje tak sa chcel vrátiť ku mne a ja blbá som s tým súhlasila...a vtedy to zase všetko padlo na dno...Začali sme sa flákať, vtedy nejako vyšla kniha od Browna (Da Vinciho kód) a ja som sa v tom začala vŕtať, a začala som byť proti všetkému čo sa týkalo cirkvi..Začala som sa viac zaujímať o bielu a čiernu mágiu a tak sa zmenil aj môj šatník...Keď sa teraz pozriem na môj vodičák tak tam vypadám ako taká satanistka. Chodili sme často do mesta s bandou z mojej strednej , pili sme fajčili ako všetci mladý a robili bordel. A samozrejme sme sa hádali , rozchádzali a dávali do kopy...Mojim kamarátom s ktorými mi pred tým bolo tak super som sa otočila chrbtom a fakt som bola k nim hnusná, doslova sme im robili na priek, keď organizovali nejakú diskotéku tak bolo jasné že je tam zakázaný alkohol a my sme ho tam just doniesli, fajčili sme tam kde to bolo zakázané, pred nimi a tak. Snažili sa mi pomôcť, videli že padám na dno a niekde v srdci tichúčko prosím o pomoc, no ja som sa nedala, vždy som bola krok pred nimi, často som sa pri nich vyplakala a všetko možné...No samozrejme som ich stratila, lebo nikto so mnou nedokáže vydržať, každý to nakoniec vzdal, nezvládali moje stavy...S kamošom som začala fajčiť trávu a tak sa potom pridal aj vtedajší priateľ. Chodili sme na chaty a keď sme sa tak povediac scuckali tak bol aj prvý sex...no bolo to strašné stalo sa to v noci na schodoch pred ZŠ...hrôza a ráno som bola z toho tak trošku vyťukaná. Každý deň bol rovnaký, keď sme sa hádali alebo som mala doma problémy tak vždy som myslela na smrť...doma som sa často hádala s našimi, z bratom ani dnes nevychádzame dobre, vždy som bola zavretá v izbe alebo niekde som sa flákala...V škole som bola rebelom, robila som všetko možne a preto som bola aj najobľúbenejšia v triede, všetci ma mali radi. No až na to že v tretiaku doniesla kamoška trávu, tak reku cez obedňajšiu prestávku si ideme pofajkať...No na to že to nebola tráva som prišla až v nemocnici...áno presne tak, zložilo ma to, do školy som ešte prišla ale v triede to bolo už na hovno, bola som totálne mimo, prišiel doktor, neskôr sanitka a moji rodičia...Po tom všetkom som bola totálne na dne, zúfalá a zničená...V nemocnici povedali že to nebudú nahlasovať polícii že to nechajú na to čo spraví škola a v škole to povedali tak isto že to nechajú na nemocnicu...Takže som mala viacej šťastia ako rozumu. Dokázali ma zachrániť, i keď je pravda že keby som v tej chvíli nechcela žiť tak nemajú šancu...V tej chvíli som nechcela zomrieť, bol to úplne iný pocit...Takže v škole som vyviazla z dvojkou zo správaniaa dosť blbou povesťou, neskôr sa so mnou rozišiel priateľ kvôli inej...Vedela som že takto to ďalej nemôže ísť, že musím niečo spraviť, že potrebujem súrne pomoc...Koľkokrát som mala búchačku pri hlave sa nedá ani spočítať...ale nikdy som nemala tú kuráž to spraviť, párkrát som ju mala v škole, von a tak. Raz keď som sa rozhodla že umriem tak som ju nabila a držala pri hlave....bolo to divne, rozplakala som sa pustila ju...no problém bol ten že som ju nemohla nechať nabitú...a nevedela som z nej vybrať náboj ako to robia vo filmoch tak som musela vystreliť...a pekne som ju doma po tajomky zase odložila....Neviem či si to niekedy oco všimol ale asi hej, no nikdy nič nepovedal lebo už dávno nebýva tam kde mala svoje miesto, presťahoval ju....Potom prišlo obdobie pohrebov v našej rodine, moja birmovná potratila, ujo mi zomrel na rakovinu čriev alebo niečo také...potom šiel krstný na výstavu holubov do poľska a spadla mu strecha na hlavu. Bol jeden z tých troch slovákov čo zomreli...Proste to bolo hrozné, toto všetko sa stalo v priebehu roka...Ani ja som sa z tým nemohla zmieriť, moja krsná sa zrejme zbláznila...neviem ako je na tom, nerada tam chodím, lebo vždy dostanem depku keď ju vidím a počúvam tie jej reči....No ale to nebol stále koniec úmrtí v rodine...môj bratranec si ľahol pod vlak, presne tak prišiel o hlavu...a prečo to spravil? Tiež nezvládal sám seba a celé svoje okolie a stal sa z neho ťažký schizofrenik...každý deň u nás jeho mama plakala, moja starká lamentovala a plače i dnes...Dosť ma to šokovalo, on bol vždy ako môj brat ktorého som v skutočnosti ani nikdy nemala, bol mojím vzorom a je pravda že ho i dnes obdivujem...A potom mi z ničoho nič umrel starký, ale to sa dalo čakať lebo so starkou sa stále bili, nonstop boli naložený v liehu...No rodina jak víno...Raz v škole sa začalo hovoriť o VŠ a o psychologičke že príde nám urobiť nejaké testy ak by sme chceli...Tak som sa toho chytila, ale viac menej som mala možnosť ju spoznať a neskôr som ju aj kontaktovala cez net. študovala som toho veľa aby som sa o sebe dozvedela viac a čo mi vlastne je. Matura sa blížila a ja som bola už tak vyčerpaná že mi bývalo zle na žalúdok, vôbec som nemohla jesť, spať či chodiť do školy...veľa som vymeškala...Spoznala som môjho milého (ktorý so mnou už nechce mať nič spoločné) a všetko sa začalo lepšiť až na to že som nemala čas sa učiť. Vtedy som bola už iný človek, už žiadne čierne oblečenie, žiaden alkohol, cigarety či drogy...na čo si ničiť zdravie keď môžeme umrieť aj inou smrťou...O niečo sa to zlepšilo, ale do školy som prestávala chodiť, nenávidela som to tam, začali sa mi vyhrážať že ma nepustia na maturi a tak som to tak aj vzala. tak fajn. Po písomných som z tade odišla a to stačilo len tak málo, ušla som, bola som príliš zbabelá a vystrašená. S psychologičkou som sa stretla len párkrát, a so zistením ťažkého stavu depresie ma poslala na psychiatriu. Nechcela som si to pripustiť že som blázon, lebo viem ako sa k takým ľuďom správa okolie. v triede sme mali spolužiačku čo sa pomiatla a doslova sa v škole pocikávala a aj to druhé, neumývala sa, takže si to viete predstaviť. Prestala úplne vnímať okolie, my sme to od začiatku hovorili, upozorňovali sme na to ale nikto nás nebral, a keď to pochopili profesori a jej rodičia bolo už neskoro...skončila zavretá na psychiatrii a nedalo sa jej pomôcť. nechcela som tak skončiť aj, a bojím sa toho aj dnes...Povedala som si že na psychiatriu nepôjdem pretože sa necítim ako blázon, ale keď som sa hrabala na nete a priateľ ma strašne podporoval a snažil sa ma vždy držať nad vodou tak som tam šla. Je fakt že aj s ním sme sa často hádali, depresia robí svoje a potom som to véééľmi ľutovala no už dávno pretiekol jeho pohár trpezlivosti. keď som mala silnú depku tak som si dokázala namýšľať aj to čo nebolo možné. Obvinila som ho že má rád svoju naj kamošku, ktorá ho mimochodom stále miluje...Na psychiatrii to bolo strašne, no on mi bol oporou, bolo hrozné pozrieť sa do čakárne, bola úplne plná a ordinovali tam dvaja psychiatri, bol tam smrad a skutočne rôzny chorý ľudia. Bolo to zúfalé a vôbec mi to nepomohlo na nálade.Keď som sa dostala dnu tak na mňa tá ženská pôsobila strašne, stále hovorila jedným a tým istým tónom hlasu, proste na mňa pôsobila sama ako blázon, ale už som to asi pochopila, zrejme na každom prvom stretnutí musí byť taká aby zistila čo je pacient zač, lebo teraz sa mi už zdá celkom v pohode a začína mi byť pomaličky sympatická. Predpísala mi lieky, no včera mi ich už zmenila....Veľa v mojom živote znamenal môj priateľ, strašne ho milujem a môj ex, ktorý mi teda v mojich stavoch ani kúsok nepomohol mi bol iba na príťaž...Môj priateľ to už nezvládol, toľké obviňovanie, v hneve a depresii nadávky a veľa iného...no ani si nevie predstaviť ako to ľutujem, nevedia to ľudia pochopiť pokiaľ to nezažijú, nevedia sa vžiť do našej situácie...Fakt mi je to ľúto ako som mu ublížila. No takže všetci odo mňa utiekli, všetkých som od seba odohnala svojím blbím správaním. Nič nemám, nemám žiadnu budúcnosť a ani školu, len silnú depresiu na krku...Viem keď to čítate tak si pomyslíte veď to nie je ž tak strašný život, omnoho viac ľudí má horšie životné skúsenosti, ja si to uvedomujem, ale pre mňa ako pre silne depresívneho človeka je to iné...Ja sa na to pozerám inak ako okolie, ja cítim vo svojom vnútri len strašnú bolesť a pocit ako by mi chcela prasknúť hlava...je to pre mňa strašné, neviem si zo sebou stále dať rady, a teraz keď už nemám ani priateľa je to ešte horšie, lebo nemám žiadnych kamarátov, žiadne koníčky, len som stále zavretá vo svojej izbe a rodičia so starkovcami ma privádzajú do šialenstva. Ale kým tu bol on tak som bola medzi ľuďmi, nesedela som doma, vždy keď som bola s ním som sa mala dobre, depka neútočila ale ako on odišiel domov tak to začalo a tak aj vždy naše hádky prebiehali cez net, my sme sa nikdy nehádali keď sme boli spolu, fakt nikdy...Chýba mi! Nemám chuť žiť a strašne potrebujem pomoc, jeho pomoc a pomoc okolia...Sama to nedokážem!...

depka rada si ho precitam!!! a ja vam teda potom napisem moj, neviem ci dnes alebo zajtra, ale urcite napisem

Odhad WHO je taky, že do roku 2020 bude na depresiu trpieť v priemere každy druhy človek na Zemi.
samozrejme nie vsetci budu mat ťažku formu depresie..ale budu trpieť depres.symptomami rôznej intenzity.
odhaduje sa, že depresia bude v blizkej buducnosti naičastejšou chorobou, kt.bude viesť k invalidite.
A este jeden ukazovatel..podla psychiatrov sa kazdy clovek vo svojom živote minim.2krat ocitne v situacii,kedy by potreboval odbornu psychiatricku liecbu.
takže depka hlavu hore..nie si sama..vieš, že podla studie, kt.robili v roku 2003 v SR až okolo 40% ludi trpelo určitou formou depresie ? od silnej depresie po depresivne symptomy..ale su to prakticky 4 ludia z 10, kt.maju problemy s depresiou, takže nie si na tom nijak vynimočne..iba u nas este stale ludia o tom nechcu hovoriť verejne, stale nas este ovlada stigmatizacia psychiatrie ako vedy, psychiatrov aj pacientov..

chcete počuť môj životný príbeh? ale to bude trošku na dlhšie čítanie...

viete čo vám poviem....nedokážem sa ani zabiť....včera bol strašný deň, ex mi povedal že už nikdy nechce mať so mnou nič spoločné...napísala som mu že sa chcem porozprávať medzi 4 očami, že ho budem čakať tam kde vždy, sedela som tam niečo vyše troch hodín a poriadne som zamrzla....chcela som si podrezať žily ale ako hovorím ani to nedokážem...mám tam len taký "škrabanec"...všetko je na hovno...

a tebe katty nech sa dari, pekne sa priprav, a ukaz im aka si sikula:)

depka to prejde, ja som sa trapila snad osem mesiacov...a teraz stupam hore, lieciky zaberu, ja ich uzivam mesiac a konecne sa nachadzam+chodim na hypnoterapiu, sucast psychoterapie...

depka, ahoj, teba si nenechám újsť:) už som sa lúčila, ale ešte aspoň na slovíčko; nič si z toho nerob, pre mňa bol v tom čase všetko problém, všetko, ale snáď si si všimla, že to prejde, treba sa len liečiť, buď statočná:)

čawte ľudia, dnes som nemala chuť ani vstať z postele, no ale prišla som sa na vás mrknúť

to som rada:) depka sa má ako? skúsim sa neskor pridať, no teraz si už musím pripravovať podklady na tú kontrolu, papá