Dobrý deň, mám 30 rokov a som panna. Partner sa so mnou rozišiel po takmer dvoch rokoch vzťahu. Už sa so mnou viackrát rozišiel, ale to tak na jeden či dva dni a vždy sa mi ozval. Pol roka sme spolu bývali v prenájme, vlastne ešte teraz posledné dni bývame, no nedávno si našiel iný prenájom a mňa do nového bytu už nechce. Ľúbim ho, chcem byť s ním a trápim sa. No snažím sa prísť, či som skutočne na vine len ja, alebo máme vinu obaja. Veľakrát sa mi zdalo, že hoci urobil aj on chybu, nechcel si ju často priznať. Náš vzťah nebol ideálny, dosť sme sa hádali, myslím, že kvôli tej absencii sexu a kvôli jeho tvrdohlavosti. Tiež som občas tvrdohlavá, ale skôr som vždy ja bola tá, ktorá ustúpila, ospravedlnila sa, prispôsobila sa, lenže to stále nejde, aby som vždy len ja ustupovala. Taktiež sa mi nepáčilo, že niektoré veci ako napr. stretnutia, plánovanie dovolenky riešil na poslednú chvíľu, hoci ja som si chcela aj mala v práci naplánovať dovolenku skôr. Často mi vyčítal, že nemáme sex, myslím, že aj to je príčina toho, že bol ku mne niekedy nepríjemný, hnusný. Nestretla som dovtedy nikoho, s kým by som sa chcela milovať. S ním som, samozrejme, nechcela ísť do postele hneď, nakoľko som chcela vedieť, či je ochotný na mňa počkať nejaký ten čas a nechce ma len kvôli sexu. No potom, keď som aj bola vzrušená a chcela som sa s ním milovať, tak to akosi nešlo. Keď sme to skúšali, hoci som mala na milovanie chuť, dostala som strach. Chcela som to pomaly skúšať, bola som aj u gynekológa, dala si predpísať antikoncepciu, aby som nemala strach z možného otehotnenia, napila sa alkoholu, avšak nič nezabralo. Neviem, či nebol partner dostatočne jemný ku mne, ale nebol až taký trpezlivý, aby ma dokázal aj polhodinu hladiť, ale vždy keď sa priblížil a snažil sa do mňa dostať, bolelo to, či možno už ja som si tú bolesť zo strachu privolala. Nechcel na to ísť pomaly, vraj rýchlo, nech to mám za sebou a asi z toho som dostala strach, že mi nejako ublíži.. Netuším, kde je chyba, prečo mám tento blok, ale som už zúfalá.. Kvôli tomuto môjmu strachu som prišla o niekoho, koho mám veľmi rada.. I keď, počas vzťahu som sa snažila tento môj problém riešiť, chcela som, aby mi partner v tomto pomohol, bola som u gynekológa, čítala som nejaké rady, tipy, avšak môj partner sa do toho nezapájal, myslím, že to ani nechápal a povedal, že to je môj problém. Myslím, že komunikácia je vo vzťahu dôležitá, no on o tom veľmi komunikovať nechcel. Dokonca som mu asi pripadala vadná, že som ešte panna, čo ma mrzelo. Napriek všetkému sme tvorili pár takmer dva roky, chodili sme na výlety, dovolenky, len sme nemali spolu klasický pohlavný styk, i keď som sa snažila ho uspokojiť aspoň rukou či ústami. Nečakám, že ma tu niekto pochopí, ale možno tu natrafím na niekoho, kto mal podobný problém. Vyčítam si to, že som neschopná ako žena, aj partner ma začal urážať a vyčítať mi už všeličo, dokonca vraj si neviem chlapa udržať, vraj žiadny so mnou nebude, keď som takáto, je mi do plaču, keď som aj plakala, tak mi, keď bol nahnevaný povedal, že zase revem. Partner býval aj milý na mňa, lenže to som musela byť milá ja a neriešiť somariny, často mi chýbalo pritúlenie sa, hlavne pri zaspávaní. Keď aj niečo sľúbil, nedodržal to niekedy, záležalo, ako som sa aj ja správala, či som bola milá. Naposledy mi povedal, že môžem s ním ísť do nového bytu, keď sa budem správať normálne, nebudem riešiť somariny, avšak ako som na ďalší deň zase ho na niečo upozornila, tak svoj sľub zmenil, vraj nemám veriť stále sľubom. Dokonca som mu odpustila aj neveru, na ktorú som prišla, po roku som dokonca zistila, že už po dvoch mesiacoch, čo ma poznal, vyhľadal inú ženu, ale či spolu niečo mali, netuším. Keď som chcela s ním komunikovať, nemal záujem a bol v tom ten nedostatok sexu. Nečakám, že ma tu niekto pochopí, robím chyby, ľutujem ich, no trápim sa, kvôli môjmu strachu z prvého pohlavného styku som prišla o partnera, ktorý ma asi nenávidí. O pár dní budeme každý od seba inde a ja sa bojím, že to nezvládnem. Chcem to zvládnuť, vravím si, že možno to nebol ten pravý, keď mi dokázal ublížiť a nebral náš vzťah vážne len preto, že sme spolu nespali. Možno ten pravý ešte len príde a pomôže mi v mojom probléme, neviem, ale obávam sa toho a trápim sa, často plačem, nespím dobre, v práci na to tiež myslím. Našla som si novú prácu a zvažujem, že nebudem cestovať za prácou, ale odsťahujem sa, lebo si neviem predstaviť, že ak ho stretnem s novou ženou, ako to zvládnem. Taktiež by som sa chcela zbaviť strachu, aby som neprišla o možnosť byť s niekým, kto ma raz bude mať skutočne rád, ak to tento muž nebol. Prosím, nechajte si hlúpe komentáre, hľadám tu len niekoho, kto ma dokáže pochopiť, prípadne kto zažil podobnú situáciu a dokáže mi v tomto poradiť, podporiť ma. Už dosť som smutná aj bez prípadných hlúpych poznámok... Ďakujem..
Rozchod
Smutná, ale tu láska vo fyziologickej záležitosti celkom jednoznačne zlyhala. Tvoj strach bol silnejší. V ďalšom vzťahu sa to bude len opakovať. A v ambulancii sa to možno urobí šetrnejšim spôsobom. Rozhodne navštív psychológa aj gynekológa s týmto.
Mám strach z fyzickej bolesti, nikdy ma síce ešte neoperovali, ale pri odbere krvi pozerám inam, pri vŕtaní zuba sa tiež bojím. Deti raz chcem mať, no pôrodu sa obávam už dlhšie. Možno je to tým... Možno by pomohol psychológ, neviem. Ak má či mal niekto rovnaký problém, prosím, ozvite sa mi...
Hbdjt, tak ja ten svoj problém riešim od začiatku, bola som aj na gynde a som dolu v poriadku. A predtým som nemala záujem prísť o pannenstvo s tými, ktorí o mňa prejavili záujem, lebo ma chceli len do postele, a tí slušní, neviem, kde boli, asi sa ma báli osloviť... A ja bez lásky o sex nestojím. A mimochodom orál a iné praktiky ti nič nehovoria? Lebo s partnerom sme vedľa seba ako súrodenci určite nežili. Snažila som sa mu to inak vynahradiť. Navyše som bola aktívna, lebo ho ľúbim. Sex som jeodmietala, inak by som predsa ani nejedla tabletky, len ma to bolelo, keď sa priblížil.
Naivny, počula som o tom, len pôvodne som si to nechávala pre lásku, no dnes to asi už nie je moderné. Nebol by problém na sex niekoho nájsť, ale ja nie som ten typ. A lekár povedal, že by to malo ísť aj klasicky.
Dobreuz, neveru som odpustila, lebo šlo len o sex, čo som mu ja nevedela dať, preto aj z pocitu viny, i keď som, žiaľ, nezabudla..
Clooo, tak u nás je rozdiel, ja som partnera mala, aj bozkávali sme sa, žili spolu, pokúšali sa milovať..
Možno to skutočne nie je ten pravý, keď pri mne pri tomto nikdy nestál a nekomunikoval o tom.. neviem.. len ma to neskutočne mrzí a trápi..
Ako nič v zlom ale ten tvoj problem so sexom si mala riešiť už davno ne ho v 30tke ešte mať...lebo nehnevaj sa ale neje normalne aby dvaja partneri spolu byvali ako surodenci...dobre že si chyby uvedomuješ(snad) tak to rieš čo najskor...už včera bolo neskoro...
...kazdy koniec je novy zaciatok a tym sa treba riadit...
Ten partner nie je ten pravý pre teba. Deformované sa môžeš dat aj v gyn. ambulancii a potom ta to s partnerom nebude bolieť. To pre budúci vzťah, tento je tam, kde patrí =v keli. Neobvinuje sa, chyba je vždy na oboch stranách.
mala by si si seba viacej vážiť :)
„som ochotná mu odpustiť neveru“ To akože fakt? A troška rešpektu voči sebe samej nemáte ženy?
Som na tom podobne. Avšak ja mál o pár mesiacov 50 rokov, nemal som ani jeden jediný vzťah a nevyskúšal som ešte ani len bozk. Dôvod je ten, že som pre ženy s prázdnou peňaženkou, bez auta, priemerným vzhľadom úplne neatraktívny. Všetky si všímajú len prachatých mužov na vysokých postoch, samozrejme tie s priemerným či podpriemerným vzhľadom musia znížiť nároky na mužov, no auto a plat 800-1000+ je aj pre ne podmienka, aby si s nejakým mužom začali. Samozrejme, ženy majú dnes právo byť tučné, rapavé, vyholené, zarastené a neviem aké, no muž si ani dnes nemôže dovoliť byť chudobný, ak chce mať vzťah...