Dobrý deň, mám 30 rokov a som panna. Partner sa so mnou rozišiel po takmer dvoch rokoch vzťahu. Už sa so mnou viackrát rozišiel, ale to tak na jeden či dva dni a vždy sa mi ozval. Pol roka sme spolu bývali v prenájme, vlastne ešte teraz posledné dni bývame, no nedávno si našiel iný prenájom a mňa do nového bytu už nechce. Ľúbim ho, chcem byť s ním a trápim sa. No snažím sa prísť, či som skutočne na vine len ja, alebo máme vinu obaja. Veľakrát sa mi zdalo, že hoci urobil aj on chybu, nechcel si ju často priznať. Náš vzťah nebol ideálny, dosť sme sa hádali, myslím, že kvôli tej absencii sexu a kvôli jeho tvrdohlavosti. Tiež som občas tvrdohlavá, ale skôr som vždy ja bola tá, ktorá ustúpila, ospravedlnila sa, prispôsobila sa, lenže to stále nejde, aby som vždy len ja ustupovala. Taktiež sa mi nepáčilo, že niektoré veci ako napr. stretnutia, plánovanie dovolenky riešil na poslednú chvíľu, hoci ja som si chcela aj mala v práci naplánovať dovolenku skôr. Často mi vyčítal, že nemáme sex, myslím, že aj to je príčina toho, že bol ku mne niekedy nepríjemný, hnusný. Nestretla som dovtedy nikoho, s kým by som sa chcela milovať. S ním som, samozrejme, nechcela ísť do postele hneď, nakoľko som chcela vedieť, či je ochotný na mňa počkať nejaký ten čas a nechce ma len kvôli sexu. No potom, keď som aj bola vzrušená a chcela som sa s ním milovať, tak to akosi nešlo. Keď sme to skúšali, hoci som mala na milovanie chuť, dostala som strach. Chcela som to pomaly skúšať, bola som aj u gynekológa, dala si predpísať antikoncepciu, aby som nemala strach z možného otehotnenia, napila sa alkoholu, avšak nič nezabralo. Neviem, či nebol partner dostatočne jemný ku mne, ale nebol až taký trpezlivý, aby ma dokázal aj polhodinu hladiť, ale vždy keď sa priblížil a snažil sa do mňa dostať, bolelo to, či možno už ja som si tú bolesť zo strachu privolala. Nechcel na to ísť pomaly, vraj rýchlo, nech to mám za sebou a asi z toho som dostala strach, že mi nejako ublíži.. Netuším, kde je chyba, prečo mám tento blok, ale som už zúfalá.. Kvôli tomuto môjmu strachu som prišla o niekoho, koho mám veľmi rada.. I keď, počas vzťahu som sa snažila tento môj problém riešiť, chcela som, aby mi partner v tomto pomohol, bola som u gynekológa, čítala som nejaké rady, tipy, avšak môj partner sa do toho nezapájal, myslím, že to ani nechápal a povedal, že to je môj problém. Myslím, že komunikácia je vo vzťahu dôležitá, no on o tom veľmi komunikovať nechcel. Dokonca som mu asi pripadala vadná, že som ešte panna, čo ma mrzelo. Napriek všetkému sme tvorili pár takmer dva roky, chodili sme na výlety, dovolenky, len sme nemali spolu klasický pohlavný styk, i keď som sa snažila ho uspokojiť aspoň rukou či ústami. Nečakám, že ma tu niekto pochopí, ale možno tu natrafím na niekoho, kto mal podobný problém. Vyčítam si to, že som neschopná ako žena, aj partner ma začal urážať a vyčítať mi už všeličo, dokonca vraj si neviem chlapa udržať, vraj žiadny so mnou nebude, keď som takáto, je mi do plaču, keď som aj plakala, tak mi, keď bol nahnevaný povedal, že zase revem. Partner býval aj milý na mňa, lenže to som musela byť milá ja a neriešiť somariny, často mi chýbalo pritúlenie sa, hlavne pri zaspávaní. Keď aj niečo sľúbil, nedodržal to niekedy, záležalo, ako som sa aj ja správala, či som bola milá. Naposledy mi povedal, že môžem s ním ísť do nového bytu, keď sa budem správať normálne, nebudem riešiť somariny, avšak ako som na ďalší deň zase ho na niečo upozornila, tak svoj sľub zmenil, vraj nemám veriť stále sľubom. Dokonca som mu odpustila aj neveru, na ktorú som prišla, po roku som dokonca zistila, že už po dvoch mesiacoch, čo ma poznal, vyhľadal inú ženu, ale či spolu niečo mali, netuším. Keď som chcela s ním komunikovať, nemal záujem a bol v tom ten nedostatok sexu. Nečakám, že ma tu niekto pochopí, robím chyby, ľutujem ich, no trápim sa, kvôli môjmu strachu z prvého pohlavného styku som prišla o partnera, ktorý ma asi nenávidí. O pár dní budeme každý od seba inde a ja sa bojím, že to nezvládnem. Chcem to zvládnuť, vravím si, že možno to nebol ten pravý, keď mi dokázal ublížiť a nebral náš vzťah vážne len preto, že sme spolu nespali. Možno ten pravý ešte len príde a pomôže mi v mojom probléme, neviem, ale obávam sa toho a trápim sa, často plačem, nespím dobre, v práci na to tiež myslím. Našla som si novú prácu a zvažujem, že nebudem cestovať za prácou, ale odsťahujem sa, lebo si neviem predstaviť, že ak ho stretnem s novou ženou, ako to zvládnem. Taktiež by som sa chcela zbaviť strachu, aby som neprišla o možnosť byť s niekým, kto ma raz bude mať skutočne rád, ak to tento muž nebol. Prosím, nechajte si hlúpe komentáre, hľadám tu len niekoho, kto ma dokáže pochopiť, prípadne kto zažil podobnú situáciu a dokáže mi v tomto poradiť, podporiť ma. Už dosť som smutná aj bez prípadných hlúpych poznámok... Ďakujem..
Rozchod
tomas,
"Vieš ale ono tu je problém skôr v tom že človek by aj partnera mal brať v podstate len niekoho ako kamaráta, a nerobiť si k dotyčnému nejaké bližšie citové púto, inak sa potom dotyčný sklame a bude trpieť."
nemáš pravdu. Keď som s niekým vo vzťahu, je to najbližší človek, nie kamarát.
Jedna kolegyňa potratila dieťa v 5. mesiaci. Veľmi ťažko to znášala. Potom o nejaké tri roky neskôr otehotnela znova. A tak sa pýtala: Dá sa nemilovať to dieťa? Celý čas si hovorím, že nie je isté, že sa aj narodí, že sa mu niečo nestane, ale aj tak ho ľúbim.
Podľa Tvojej logiky potom matka nemá milovať svoje nenarodené dieťa, veď existuje štatistika potratovosti a mŕtvo narodených a podobne a načo sa emocionálne viazať na kohosi, kto nie je isté, či prežije?
Rovnako by to bolo aj so vzťahom. Za niekoho bez bližšieho citového puta by som sa nikdy nevydala, tak by sa ani muži nikdy neženili. Neexistovali by manželstvá z lásky, iba tie dohodnuté ako aj v ázijských krajinách.
Človek, ktorý žil vo vzťahu, nikdy nenapíše niečo také, že to má ten druhý brať len ako kamaráta bez bližšieho citového puta. To môže napísať len taký, ktorý partnerský vzťah nezažil. Takže Tvoj príspevok k partnerským vzťahom je hodný asi toho, ako keby mal farboslepý škrečok prednášku o farbách. Rozlišuje jasné a tmavé a tam to končí. Please, bez urážky.
Tomas12345 Ako sa da k cloveku s ktorým spíš, s ktorým vstávaš a zdielaš svoj život nevytvoriť puto? V zivote nema byt len vztah , nema sa clovek upnut len na vztah, to je pravda.Treba mat aj zaluby, kamosov.Pekne sa to píse.Lenze ja som mala vzdy problem mat aj kamosky aj vztah.Kamoska chcela byt zo mnou kazdy den, lebo bola slobodná.A hlavne chcela pit uzivat si.Lenze ja som s nou takto nemohla, pri alkohole sa moze stat vselico a ja som nechcela prist o priatela.Nedalo sa to kombinovat.Potom som nasla inú kamosku tiez slobodnu a tiez tento problem, sli sme na diskoteku, zabava a kopec chalanov okolo nas.Nedalo sa to kombinovat.Ja som sa rozhodla pre vztah a tak som snazila byt len s priatelom.Lenze on travil cas s kamosmi, vsetky problemy hovoril im, mne nic, a zvysok casu som mu asistovala pri jeho zalubach.Nakoniec sa rozisiel zo mnou.Jemu ostali kamosi, zaluby.Mne nic.Stratila som kamosky, zaluby som zdielala len jeho, takze som ani nemala cas vytvorit si svoje.Ked ma nechal, bola som mimo, on samozrejme v pohode.Co som ale mala urobit inak? S nim sa inak nedalo a nakoniec som dopadla zle ja.Nikdy predtým som sa na ludi neviazala riesila som si skolu zaluby spoluziakov kamosky.A bol zivot fajn ziadny vztah mi nechýbal.Priatel ma chcel tak som mu dala sancu ale casom si aj kamosky vsimli ze som uz len s ním.Sama netusim ako som sa upla.Bolo to asi nim.Keby som s nim nebola , asi by ziarlil , urazil sa.Nieco take som citila.Naviazala som sa zrazu ani neviem ako.Takze obcas clovek ani nevie a je v tom.A potom to zle znaša.
no keď ťa už jednoducho nechce, tak budeš musieť na neho zabudnúť a nájsť si druhého partnera, s ktorým ti bude ešte lepšie ako s týmto bývalým. len nič nezahadzuj za hlavu! daj si teraz chvíľkovú pauzu a potom si začni hľadať ďalšieho partnera
nie, uz nie. co sa da robit, mali sme zas ine problemy. ale je mi za nim smutno a myslim nanho, ini su uz ini, a ako s nim to uz nebude, bez neho to neviem dostat do takej istej roviny, zas mi vadi, co aj predtym...
smutna67,
som si istý, že onedlho sa vzdáte nick-u "smutná" a stanete sa veselšou a optimistickejšou. Opísali ste svoj problém a zdanlivo by malo ísť o dosť veľký problém, ale nie je to až také hrozné, ako to vyzerá.
Máte vlastne dva problémy, pričom ten druhý - fyzický, je len akýmsi sekundárnym odrazom toho prvého: - psychického (kvôli zlému vzťahu). Asi každému pozornému čitateľovi neušlo, že ste mali vzťah, v ktorom sa zišli dve rozdielne povahy. Nielen rozdielne myslením, ale čo je vo vašom prípade dôležité, rozdielne aj cítením. Ak spočítam, čo všetko chýbalo vášmu vzťahu, tak by som musel spomenúť porozumenie v oboch oblastiach, úcta (k vám), komunikácia, citlivé vnímanie, snaha o pochopenie... a určite aj láska. Nie príťažlivosť, ale skutočná láska. Vôbec preto nie je prekvapujúce, že vo vzťahu prišlo aj k intímnemu zlyhaniu.
Každý skúsenejší človek vie, že pre dosiahnutie pohody v intímnom styku je dôležitá predovšetkým psychická pohoda. Veľmi pochybujem že ste ju mali, keď vlastne už od začiatku vzťahu ste narazili na fyzický problém, ktorý bol vašim partnerom absolútne(!) nepochopený. Keby mu na vás záležalo, keby vás mal rád, keby, keby, keby..., tak by všetko mohlo dopadnúť úplne inak - teda úspešne. Myslím po intímnej stránke, nie po vzťahovej, pretože aj keby bol váš intímny život v poriadku, tak už len postoj vášho partnera k vám, jeho nevera, jeho arogantné vystupovanie, prejavy neúcty... Všetko by ja napriek dobrému sexu skončilo z dôvodu neporozumenia medzi vami. Neveru ste mu odpustili, ale len kvôli výčitkám voči sebe, ale ako by to skončilo v prípade, že po sexuálnej stránke by sa to obrátilo k dobrému?
Podvod by nepriniesol do budúcnosti nič dobré a od porozumenia, lásky, až po dôveru - všetko by prudko upadalo. Nezhoršovalo by sa to len v prípade, kedy by medzi vami bola dôvera, porozumenie a hlavne úcta a citlivé vnímanie. Lenže nič také vo vzťahu nebolo a určite by sa to tam "nenarodilo" len tak, z ničoho nič.
Kam tým smerujem? K jednoduchému záveru, že intímny život medzi vami by sa nikdy neupravil na uvoľnený a dobrý. Psychická nepohoda a neustále napätie medzi vami by bolo večnou prekážkou, ktorá by nad vašim vzťahom visela ako Damoklov meč.
Rozišli ste sa. Dobre. Vlastne ten vzťah ani nemal iné logické a reálne riešenie, pretože sa v ňom stretli dve rozdielne osobnosti, povahy, duše...
Citlivejšie povahy to majú v Intimite trošku zložitejšie. Nie je preto prekvapivé, že ste boli z dôvodu neustáleho napätia v psychickej nepohode. Vôbec nie je dobré rozoberať dopodrobna všetky detaily, ktoré boli príčinou intímneho zlyhávania. Načo aj, keď je úplne jasné, že patríte k ženám, ktoré jednoducho potrebujú pocit istoty, dôvery v partnera a pocit lásky k tomu, aby sa táto uvoľnenosť prejavila aj pri intímnom styku.
Je veľmi pravdepodobné, že ak si nájdete partnera, ktorý vás bude mať naozaj rád a budete sa s ním cítiť šťastne, tak sexuálny problém prestane existovať. Samozrejme, že aj sex je o otvorenej a dôvernej komunikácii, takže partner nebude prekvapený, ak mu poviete, že potrebujete viac láskania pred samotným aktom.
A to je asi všetko.
Skúste sa na to pozrieť jednoducho, pretože dôvod bloku zmizol. Odsťahoval sa do iného bytu.
-----------------
PS: - myslím, že zbytočne tu hľadáte osobu s podobným/rovnakým problémom, pretože aj keby sa našla (...a určite také sú), tak jej problém by mohol mať úplne iné dôvody, ako máte vy.
Tomáš. Keď je niekto s niekým vo vzťahu (myslím dlhšie ako týždeň), je to človek, s ktorým sa delí o všetky myšlienky a pocity.
Popri ňom má trebárs školu, kamarátky, koníčky, záľuby, ale aj tak keď príde o najbližšieho človeka, neprichádza o zmysel života, ale strata najbližšieho človeka jednoducho bolí. To Ty nedokážeš pochopiť, lebo si nežil v takom vzťahu, ktorý by sa už aj nejak rozvinul, týždeň je len predpočiatočná fáza. Keby si Ty mal po trebárs dvojročnom vzťahu, tiež by si uvažoval a posudzoval veci inak. Vedel by si, že nejde síce o zmysel života, ale možno o jeho farbu. Stratou blízkeho človek neprichádza o zrak, len sa stáva farboslepým.
Keď mi zomrel manžel, tých prvých 6 mesiacov som mala pocit, že ani nežijem, iba existujem. A nebolo to preto, že sa celý môj život točil okolo manžela. Mám synov, mám prácu, mám rodičov, aj vtedy som rada robila v záhradke. A nech som akokoľvek vedela pri jeho diagnóze, že zomrie, aj tak sa na to nedalo dosť pripraviť. Že posteľ vedľa mňa je prázdna, že sa nemám ku komu pritúliť, nemám komu povedať, ako som prežila deň, na čo myslím. Človek, ktorý nežil vo vzťahu, také niečo s nikým tak hlboko nezdieľal a preto nemôže ani poradiť v takej kvalite, ako tí, ktorí už vo vzťahu boli.
Myslím, že tu autorka témy dosť rozumne uvažuje a nepovažuje patologicky expriateľa za zmysel života. Patologické to je v uzavretý alebo manipulátor. Len nechápem, prečo a načo s ním ešte býva, keď je koniec, načo preťahovať agóniu.
Tento, už ex, nebol citlivý, keď ma niečo trápilo a plakala som, povedal, že čo revem. Nikdy ma neobjal a nebol mi oporou. Len preto, že som mu sex nedala. Neskôr som zistila, že už po 2 mesiacoch sa stretol s inou. To by asi partner, ktorému by na mne záležalo, neurobil tak skoro, nie? Som osoba, ktorá vycíti, keď sa niečo deje, možno preto ten blok.
V skratke, už toho frajera nemáš??
Tomas, nevidím zmysel života len v chlapovi, mam aj iný zmysel života, ale teda keď vedel, aká som hneď od začiatku, nerozumiem na čo so mnou šiel do vzťahu. Hneď od začiatku vedel, na čom je, bola som úprimná, lebo som nemienila byť zase sklamaná neskôr, radšej by som bola sama. Asi si potreboval opäť niečo dokázať..
myslim si, ze keby si stretla niekoho citliveho, jemneho, ze by si mala uplne ine pocity. tvoj frajer je alebo bol taky typicky alebo priemerny chlap, akych je vela. ja som mala frajera aj takeho vnimaveho, bolo to fantasticke, vsetky moje problemy akoby zmizli. neviem nakolko je vhodne pisat detaily. napriklad neznasam bozkavanie na krk, mala som blok z oralu, pri nom nic nebol problem, vsetko bolo fantasticke a plynulo tak samo, automaticky, on ma viedol a naucil ma to vychutnavat. chcem povedat, ze vela zalezi od partnera.
