Mam 33 rokov, zijem s priatelom, sme v dlhodobom vztahu. Mame pekny vztah, a to je jedine co ma drzi nad vodou. Priatel ma nalomene zdravie. Nic uz neberiem ako samozrejmost, snazim sa tesit z malickosti. S touto situaciou sa vyrovnavam tak, ze myslim na to, ze o zdravie ci zivot moze prist ktokolvek, kedykolvek, takze v tom vlastne nie som sama a zivot je proste taky. Nevladzem vsak uz zit zivot sama so sebou. Citim sa sama, vsade a vzdy. Mam samozrejme socialnu fobiu, ktora mi vsetko vzala. Bola som spolocenska, dokonca oblubena a takto som sa otocila. Nikto mi nezavola, nevytiahne medzi ludi. Nemam kamaratky, v praci ma asi tiez nemaju extra radi. Som totiz neskutocne uzavreta v porovnani s ostatnymi. Nerada hovorim o sukromi, kedze moj zivot je nezaujimavy. A problemy inych ludia neradi riesia.
Snazim sa usmievat a tvarit sa, ze je vsetko v poriadku, avsak uz to takto dlhsie asi nepojde. Casto si predstavujem ako lezim v krasnych ciernych cipkovanych satach mrtva na posteli a neviem posudit ci to je normalne alebo som uz skutocne psycho. Co si myslite vy?
Vzdat tento zivot
Little
