Mam 33 rokov, zijem s priatelom, sme v dlhodobom vztahu. Mame pekny vztah, a to je jedine co ma drzi nad vodou. Priatel ma nalomene zdravie. Nic uz neberiem ako samozrejmost, snazim sa tesit z malickosti. S touto situaciou sa vyrovnavam tak, ze myslim na to, ze o zdravie ci zivot moze prist ktokolvek, kedykolvek, takze v tom vlastne nie som sama a zivot je proste taky. Nevladzem vsak uz zit zivot sama so sebou. Citim sa sama, vsade a vzdy. Mam samozrejme socialnu fobiu, ktora mi vsetko vzala. Bola som spolocenska, dokonca oblubena a takto som sa otocila. Nikto mi nezavola, nevytiahne medzi ludi. Nemam kamaratky, v praci ma asi tiez nemaju extra radi. Som totiz neskutocne uzavreta v porovnani s ostatnymi. Nerada hovorim o sukromi, kedze moj zivot je nezaujimavy. A problemy inych ludia neradi riesia.
Snazim sa usmievat a tvarit sa, ze je vsetko v poriadku, avsak uz to takto dlhsie asi nepojde. Casto si predstavujem ako lezim v krasnych ciernych cipkovanych satach mrtva na posteli a neviem posudit ci to je normalne alebo som uz skutocne psycho. Co si myslite vy?
Vzdat tento zivot
Príspevky od tohto používateľa boli zablokované, na základe opakovaného porušovania pravidiel diskusie.
Dobre ale do prace nechodíme preto aby nás mali radi, chodíme odovzdavat činnosť, a aby sme mali z čoho žiť a prežiť. Viem ze to není dobre keď sa tam necítiš dobre, ale nezamyslaj sa nad tým. Však to Ta oberá o silu asi.
A co tvoj frajer,, nemas to snim vazne? Alebo je vazne chory? Lebo ak budes mat pri sebe plnohodnotneho priatela, mala by si byt stastna, mali by ste budovat svoj zivot, spolocne, planovat, snivat, a sny realizovat, tesit sa zo spolocnych uspechov,, a nie len malickosti, ale aj velke veci... preco to tak spolu nemate? Niesi s nim len zo sucitu??? Myslim, ze by si mala byt s niekym inym.
Dnes uz nie som schopna ist s niekym na kávu, ani neviem o com by som s nejakou kolegynou debatovala. Ja sa bojim beznych rozhovorov casto az tak, ze mi je do placu a v tej chvili som presvedcena, ze sa aj naozaj rozplacem. Tak prepac ale co potom chces? Skus sa na seba pozriet kritikou. Chcela by si taku kamaratku ako si ty? Nic v zlom nechcem byt na teba zly ale naozaj sa posnaz spravat tak aby sa ludia pri tebe citili dobre a chceli by s tebou byt. A co sa tyka prace ak si tam naozaj nestastna a nepomoze zmena pristupu skus si pohladat novu .
Little :
Tvoje stastie od druhých ludí závisí. Sama si predsa napísala že si dakedy bola oblúbena, spoločenská a teraz taká už nie si, nemáš kamarátky ktoré by ta zavolali von, a v práci si myslíš že ta tiež nemaju radi, a očividne ta to trápi, inak by si o tom nepísala. Snažíš sa tešiť z maličkosti ale nedarí sa ty to, pretože tvoja JA je stále závisle od toho ako ta vníma spoločnosť. Si odkázaná na to byt oblubena a mať kamarátky a to nie je dobré. Mať kamaátov je fajn, no treba to brat len ako bonus a nebyť na nich odkázany. Stastie cloveka by malo závisieť len od neho samého. K tomuto pomôže si svoje životné priority vložiť do koníčkov a Boha.
Neviem myslím si ze dokázať sa dlho pretvarovať to musí byť tiež záťaž na telo. Ale zase my chceme aby na nás neboli vidieť problémi. Mala by si mat iné predstavy, aké to neviem.
Litlle, pocuvaj, ja hovorim, ze ludia, ktori tuzia po smrti maju uzasnu slobodu a mozu sa na vsetko vykaslat a zacat zit zivot aky len chcu, lebo zomriet mozu kedykolvek, ked sa tak rozhodnu. Si evidentne nestastna a tlacis sa do stastia. Zivot nie he o permanentnim stasti, ale clovek by mal prezuvat par stastnych okamihov denne. Zmen zivot, pracu, bydlusko, partnera, urob nieco spontanne, mozes zit aj mimo civilizaciu, sama a nezomries od hladu, ak nebudes chciet. Je to 7ba tvoj zivot, urob s nim to co citis, ze by si mala urobit. Tie cierne saty ti hovoria, ze zijes nudne a chces zit inak. Just do it!
Nie Tomas, nezavisi moje stastie od inych ludi. Ved pisem, ze sa snazim tesit z malickosti. Snazim sa mysliet pozitivne, prezivat den tak, ako najlepsie viem. Presviedcat sa, ze som stastna, ale uvedomila som si, ze je to sebaklam. Co sa tyka psychologa, bola som tam. Nikam to neviedlo, teoriu poznam, prax je casto ina, ked ide o SF. Preco nezavolam niekomu ja? Kedysi som to robievala, ale clovek by bol rad, keby niekedy prejavila zaujem aj druha strana. Dnes uz nie som schopna ist s niekym na kávu, ani neviem o com by som s nejakou kolegynou debatovala. Ja sa bojim beznych rozhovorov casto az tak, ze mi je do placu a v tej chvili som presvedcena, ze sa aj naozaj rozplacem. To absolutne nechapem. Ale aj tak sa obavam, ci su normalne moje predstavy o ciernych satach.
A čo mám hovoriť ja? Nemám ani vzťah, pretože nemám sexepíl a potom nikoho nezaujímaš. A aby toho nebolo málo páčia sa mi také sedemnásťky, maximálne dvadsaťpäťky. Pričom ja mám dvadsaťsedem rokov.
So mnou sa chcú zoznámiť staršie s dieťaťom, čo ma vytáča do nepríčetna.
No, čo? Ideme si to hodiť spolu?
a u psychologa si bola? socialna fobia nie je niekto tretí kto prišiel a zobral ti tanier s obedom z pred nosa.. je to tvoje zmyšlanie, ako sa ty nastavíš.. ja mam tiež sociofobiu, spustil ju uraz čo som mala ked ma zrazilo auto, mesiac som nevedela chodiť, noha v sadre, 2 mesiace PN, a ked som sa vratila do práce, bežneho života začala som mať problemy, vyšla som pred dom ked som sla rano do práce a prišiel na mna strach, rozbušilo sa mi srdce, cela som sa chvela, to iste v obchodoch... stres, nervozita, až agresia ked som videla auto.. už je to 6 rokov, posledny rok je to už OK,
treba chodiť medzi ludí, neuzatvarať sa,.. pre mna bolo najhoršie ked som mala volny vikend a bola zavreta doma a potom pondelok medzi ludi zas stres.. takze vyhladavaj ludí, chod do spoločnosti, a nečakaj kým ťa niekto zavolá von, prečo nezdvyhneš mobil a nezavoláš ty von niekoho? v práci ked skončite skus sa opytať kolegyn ci by si nesli sadnut niekam na kavu po práci...? ty musiš chcieť...
a hlavne odporučam toho psychologa,. aj ja som bola a pomohla mi.
