Mam 33 rokov, zijem s priatelom, sme v dlhodobom vztahu. Mame pekny vztah, a to je jedine co ma drzi nad vodou. Priatel ma nalomene zdravie. Nic uz neberiem ako samozrejmost, snazim sa tesit z malickosti. S touto situaciou sa vyrovnavam tak, ze myslim na to, ze o zdravie ci zivot moze prist ktokolvek, kedykolvek, takze v tom vlastne nie som sama a zivot je proste taky. Nevladzem vsak uz zit zivot sama so sebou. Citim sa sama, vsade a vzdy. Mam samozrejme socialnu fobiu, ktora mi vsetko vzala. Bola som spolocenska, dokonca oblubena a takto som sa otocila. Nikto mi nezavola, nevytiahne medzi ludi. Nemam kamaratky, v praci ma asi tiez nemaju extra radi. Som totiz neskutocne uzavreta v porovnani s ostatnymi. Nerada hovorim o sukromi, kedze moj zivot je nezaujimavy. A problemy inych ludia neradi riesia.
Snazim sa usmievat a tvarit sa, ze je vsetko v poriadku, avsak uz to takto dlhsie asi nepojde. Casto si predstavujem ako lezim v krasnych ciernych cipkovanych satach mrtva na posteli a neviem posudit ci to je normalne alebo som uz skutocne psycho. Co si myslite vy?
Vzdat tento zivot
Možno to bude vyzerať ako off-topic, ale skús zistiť či náhodou nemáš absenciu niektorých dôležitých vitamínov a minerálov, alebo či nemáš nejaké problémy so štítnou žľazou. Tvoje problémy môžu súvisieť aj s týmto, resp. nejaké zlé psychické stavy čo máš by týmto mohli byť ešte zhoršené.
Little viem ze sa ľahko radi, ale nikto v skutočnosti nevie co ten druhy prežíva. A obmedzujúce stavy poznám ako abecedu. A psychika co ta vie s človekom narobiť to je niečo strašné. Ale strašne je aj to ked sa človek moc sám sebou zaoberá to ťahá dole. Proste mala by si nabrať silu a zamerať sa len na neho. Hľadať cestu.
a co je vlaste tvojmu priatelovi? ked napises mozno ti tu budeme vediet poradit. Vies uz z tvojho prispevku je citit strasna negativita a ak budes takato stale ludia budu od teba bocit. Ty musis najprv byt spokojna sama zo sebou ist za vnutornou spokojnostou a vyzarovat ju splnit si svoje sny a potom budes mat aj kamaratky aj v praci lepsie vztahy. Ani ty by si urcite nechcela mat kamaratku ktora by ti rozpravala o tom ake krasne je umriet a ze sa jej nechce zit. Ved sa pozri akych ludi maju ludia radi spolocenskych vtipnych milých co vyzaruju sebavedomie. Pri takom cloveku sa kazdy citi dobre a chce byt s nim. Vela ludi tu pise o tom ze sedia v kute, sedia doma sami a nic preto nespravia len sa tu stazuju. Ono to ide niekoho si najst len sa fakt treba snazit. A hlavne byt v prvom rade vyrovnany sam zo sebou potom si aj dobra a vyhladavana spolocnost :)
Prave preto musim riesit aj seba, aby som bola silnejsia a schopna mu pomoct. Bojim sa, ci by som vobec dokazala prist za nim do nemocnice, kebyze mam jeden z tych horsich stavov. To nie je iba o neprijemnych pocitoch. To su realne obmedzujuce stavy.
Súvisí to aj s tvojou psychikou, máš v sebe informáciu, že je chorý. Čiže nie seba rozoberať, ale nájsť riešenie ako mu pomôcť.
Tak skus sa od pocitov odosobnit, a len rozumovo prístupuj k situácii. Medzi ľuďmi som aj ja sama, tiež sa divne cítim pritom mne sa život páčil.
Príspevky od tohto používateľa boli zablokované, na základe opakovaného porušovania pravidiel diskusie.
Co sa priatela tyka, je nas vztah v poriadku. Je vazne chory, ale nemyslim si, ze to suvisi s mojou psychikou.
Aj tu by som sa spýtala, či má autorka témy zamestnanie?
Velmi zle som to cele napisala. Kazdy to pochopi po svojom. Nie som odkazana byt oblubena, ani mat kamaratky. To bolo pre ilustraciu, ze som sa taka nenarodila a v minulosti som problem s ludmi nemala. A nie, nechcela by som taku kamaratku ako som ja, preto nikam radsej nechodim. A co sa tyka toho, ze sa rozplacem, to sa nikdy nestalo. Je to ako taka obsesia, ze co ak sa to stane. A preto sa asi najviac bojim, hlavne ked je vela ludi pokope. Ale na mne nie je vidiet tieto pocity. V praci ma beru normalne, su ku mne mili, zasmejeme sa. Lenze ja vnimam, ze v skutocnosti nezapadam, kedze vo vnutri nie som v pohode, tak ako sa tvarim a preto sa citim aj medzi ludmi sama.
