Ahojte, mám 19 rokov a v máji 2018 som odmaturovala na gympli. Dlho som nevedela kam ísť na vysokú školu, všetci mi vraveli, že by som mala ísť na jazyky, lebo to mi ide (vždy ma v škole bavila angličtina a francúzština, ktorú ovládam plynulo). Ale ja som bola hlúpa a povedala si, že nepôjdem študovať jazyky, že to sa uplatním max niekde ako učiteľka a prekladateľkou som nechcela byť. Tak som si povedala, že s ekonomickou sa uplatním vždy a dobre. A tu nastala chyba. Ja som bola stále v depresiách, úplne bez chuti do života a absolútne som sa nedokázala učiť, mala som k tomu neuveriteľný odpor. Avšak vždy som bola výbornou žiačkou. Moje trápenie sa neskončilo ani keď som odišla z VŠ. Našla som si prácu na takého pol roka, keďže sa plánujem určite vrátiť na výšku a tentokrát študovať jazyky, lebo na ekonomickej som si uvedomila, že to je to, čo reálne chcem študovať a baví ma to. Ale späť k veci. Proste sa strašne trápim, že som tú školu nechala, aj keď by som sa tentokrát nerozhodla inak a určite by sa na ňu nevrátila. Ale som v depresiách, že mi to nevyšlo a musím čakať ešte niekoľko mesiacov kým pôjdem znova na školu. Cítim sa ako nula a úplne bezcenná. Navyše sa veľmi porovnávam s mojími bývalými spolužiakmi, že ako to je možné, že aj tí hlupejší sú ešte na škole a ja nie, že môjmu priateľovi to napr. vychádza a mne nie. Cítim sa menejcenná. Síce si poviem, že pol roka zbehne ako nič, veď v apríli už mám prijímačky dokonca. Poviem si aj to, že aspoň prácou získam skúsenosť a aspoň niečo zarobím..lenže problém je v tom, že to tak necítim, iba sa o tom presviedčam. Necítim sa byť zrelá ešte na takúto prácu, aj keď tam využívam aj angličtinu aj francúzštinu. Som dennodenne v depresii a nedokážem sa z ničoho tešiť. Iba mám stále obavy a stresy ako to všetko zvládnem a vyčítam si to, že som si zlú VŠ vybrala a musím teraz čakať kým znova pôjdem do školy...ako sa presvedčiť o tom, že táto situácia naozaj nie je až taká zlá, ako to ja vnímam? A ako sa prestať porovnávať s ostatnými?
Depresia, porovnavanie sa, škola...
Cliattsi :
No tak sa viac snaz, ocividne sa nesnazis dostatocne, bude to trvat mozno dlhsi cas preprogramovanie mysle, ale ak sa budes snazit tak sa ty to i podari.
Vo vychove to moze byt, ale da sa to preprogramovat. Tak napriklad ja somsom bol vychovavany k tomu aby som bol v spolocnosti oblubeny a mal vela kamaratov, to sa podisalo i na tom ze som mal ako hlavnu prioritu v detstve mat co najviac kamaratov. Po case som sa ale odnaucil mat tuto prioriti ako hlavnu a nastavil som si ine zivotne priority. Nebolo to lahke ale nakoniec sa to podarilo, len trebalo chciet a venovat tomu usilie.
Tomas12345-
Tento príspevok som dal do témy Keď smrť neprichádza
forum.zdravie.sk
. Sem som to dal omylom. Ale odpoviem sem
Tomáš ja viem, dobre sa ti to píše. Neviem, prečo to tak je, ale naozaj, ako keby som bol stále otvorený tomu, čo druhí po mne chcú. Takto sú na tom viacerí ľudia so soc. fóbiou.
Ja sa snažím žiť svoj život, ale akosi mi to nejde. Vlastne robím to, čo ja chcem, síce už ma aj záľuby prestali baviť, ale stále ako keby som bral ohľad na druhých ľudí. Uvedomujem si to, chcem to zmeniť, aj sa snažím, ale stále to vo mne je. Je to aj to, že som TO ODPOZOROVAL OD SVOJEJ UČITEĽKY V DETSTVE-MAMY. Každý z nás je urč. kópia svojich rodičov. A ja som prebral zrovna toto "výchovou". Ťažko sa mi to vysvetľuje. Aspoň teraz som Tomáš viac pochopil, že ako to je s tebou, keď si ty niečo myslíš a neberieš toľko ohľad na okolie. A sú v tom aj gény.
A aj tu na fóre som si všimol, že viacerí ľudia sú na tom podobne ako ja - sú zlbnutí výchovou a touto spoločnosťou a je to stále v nich a nevedia, čo s tým.
Cliattsi :
Ja nejak vôbec nechápem prečo by si mal svoj život žiť pre "niekoho" ? Svoj život by si mal žiť hlavne kvôli sebe a nie kvôli iným, mal by si si v živote najst veci a činnosti ktoré ti budú robiť radosť, a môže ty byť zcela ukradnuté čo si o tebe ostatní myslia. Aj o mne si mnoho ľudí ( i tu na fore) myslí množstvo negatívnych vecí a myslíš si že sa tým nejako zapodievam ? Ze mi to nejako vadí ? Vôbec to neriešim, nech si o mne myslí každý čo len chce.
2019n :
No tak pokiaľ si nedokážeš svoje stastie orientovat do niečoho iného než je škola, tak by bolo dobré si aspon uvedomiť že drtivé % ludí na svete ani nemajú možnosť študovat, a tí čo sa už k štúdiu dostali môžu studovať len čiastocne a na nekvalitných školách, takže si to zober tak že tvoje štúdium je stále ovela lepsie než aké má väčšina studujucich na svete.
Ešte som chcel dodať, že keď mi ľudia v detstve dávali najavo, že pohŕdajú mnou, že sa mi smejú, robia "zle" atď., tak som už vtedy nadobudol dojem-POCIT, ŽE NA TENTO SVET NEPATRÍM. Neviem, či je to práve preto, ale tento pocit mám v sebe doteraz. Že proste nie je dôvod pre čo a koho tu byť. Ten nadpis čo si sem dal vystihuje moju prítomnosť - síce žijem, ale v kúte duše sa neviem dočkať, kedy ten život konečne skončí, lebo ho popravde moc nemám rád.
2019n
to je na tom, že na tvojom prežívaní my asi veľa nezmeníme. Mala by si viac akceptovať samu seba a mať sa viac rada aj s chybami, ktoré robíš. Človek by si mal vedieť dokázať odpustiť najmä vtedy, keď išli udalosti viac-menej mimo neho, inak sa bude večne z niečoho obviňovať a kynožiť sa. Z niečoho, čo je absolútne normálna vec. Poviem príklad. Zakaždým sa zo slnečnicových semienok vyhádžem. Napriek tomu si ich z času načas dám, lebo ich mám jednoducho rada. To si mám akože vyčítať a rátať si vyrážky po nich? No a keď ich mám? Aj iní majú. Dám si make up a nevidno ich, a o 2 dni samé zmiznú.
Tomas12345 máš pravdu, že by som svoje šťastie nemala zakladať na tom, či som momentálne na výške alebo nie som. Ale neviem sa cez to nejako preniesť, stále na to myslím a čakám, kedy už konečne bude leto a budem preč z roboty a škola sa mi bude blížiť. Neni to o tom, že by som bola každú sekundu dňa kvôli tomu smutná, ale dosť často na to myslím a zožiera ma to.
2019n :
Máš nesprávne životné priority a preto si nestastna a v depresii. Ako som už povedal, školu treba brať len niečo ako bonus, a stastie si clovek musí vložiť do niečoho čo je stále a môže to mať každý (koníčky, viera v posmrtný život a v Boha). Ak si svoje stastie vložíš do toho či spravíš alebo nespravíš školu tak tvoje stastie bude závisieť v značnej miere od náhody, to chceš ?
prečo, aký boli učitelia?
