Ked placem, mama odo mna odchadza do inej izby

nedávno nám zomrel blízky člen rodiny. Bolo to oslobodenie pre všetkých, lebo veľa trpel a nemal šancu na zlepšenie stavu. Dcérka to zobrala veľmi tragicky, a kým som hučala do manžela, aby išiel k svojej matke a nenechával ju sama, že ja musím ostať s deťmi doma, a ešte predtým prevzala telefón a rozprávala sa so svokrou, jednoducho som nezvládala psychicky aj dcérkin cirkus, najmä, keď som ani precítiť nedokázala, prečo sa má zrútiť z toho, že sa niekomu uľavilo. Aj som jej to logicky vysvetlila, prečo je to lepšie. Jasné, bolo to prvýkrát, čo jej zomrel niekto blízky, a je mi ľúto, že som jej nemohla viac pomôcť, ale aj ja mám moje limity.
ľudia, deti, ktoré plačete, každý má svoj kríž. Nepridávajte rodičom Vašu bolesť, každý má svoju. Prosím, šetrite nás, sme Vaši rodičia, ale tiež sme ľudia a nevládzeme všetko uniesť. Preto na Vás kričíme, preto utekáme do inej izby, lebo ani my nevládzeme. Tak nám to, prosím, nezazlievajte.

Tak ja ked som bola v tazkej depresii a plakala som kazdy den, a tak strasne mi chybala blizkost cloveka, objatie, priatelske slovo...tak moja mama na mna len vzrieskla, co furt reves a zmizni mi z oci, nech sa na teba nemusim pozerat...

I feel you. Moja mama robí presne toto isté nechápem to a neznášam to, to je ***** tak ťažké povedať aspoň slovo? alebo niečo spraviť? Nikdy ma nepodporovala ale toto je pre mňa niečo čo nechápem.

Ziadny rodic nema rad ked jeho dieta place. Niektori vydrzia sa na to pozerat a niektori radsej niekam odidu. Mozno to robi preto aby nezacala z lutosti plakat aj ona a tym by ta este viac rozlutostila

To vobec nemusi byt zo strany tvojej mamy hnev a nezaujem o teba. To moze byt kludne tak, ze ona ked place, nechce, aby ju iní videli a chce byt sama. Nechce dostavat otazky od inych a je jej neprijemne, ked ju vidia plakat. Preto place potichu niekde zatvorena a nezela si v tej chvili mat pri sebe nikoho. Tak si mysli, ze aj u teba je to rovnake a ze aj tebe je neprijemne, ked okolo teba niekto prechadza v takejto chvili. Tak ta chce nechat samu. Presne tak by to mohlo byt. Pripadne by to mohlo byt aj tak, ze sa za teba hanbí, nechápe tvoju diagnózu a myslí si, ze ziadnu depresiu nemas, len putas na seba pozornost a chodis preberat s psychologom ako cudzim clovekom rodinne a ine zalezitosti a temy, ktore sa tykaju sukromia a cela ta vec jej je neprijemna, tak len netrpezlivo caka, ked uz s tym chodenim k psychologovi prestanes a aj s branim liekov a chcela by ta mat normálnu a nie "psychicky chorú". Aj to by mohol byt dovod, preco takto reaguje. Ze to tvoje chodenie k psychologovi a branie takych liekov vlastne akoby povazuje za svoje vlastne zlyhanie/teba zase za hanbu rodiny a chce, aby to uz konecne skoncilo. S tym, ze ked tam prestanes chodit a prestanes brat lieky, tak sa k tebe zase zacne spravat normalne.

No vieš ono, ťažko sa pozerá na človeka ktorý plače. Tvojej mame to asi berie energiu a vyvoláva depresiu ked vidí že plačeš. Jednoducho človek chce byť vždycky obklopení ludmi ktorý vyžaruju energiu a pozitívnu náladu a nie takými ktorí plaču a vyzaruju negatívnu energiu.

Plačom a lutovaním už teraz nič nevyriešiš. Ak bol tvoj priatel spravodlivý, tak sa mu možno podarilo získat za svoj odžitý život na Zemi posmrtný život. Jedine čo môžeš teraz spraviť ty je to, aby si žila svoj život tak, aby si mala šancu za svoj odžitý život získat posmrtny zivot (ak existuje) a tak sa možno ešte v posmrtnom živote stretnut s tvojim priatelom. Viac spraviť už nemôžeš.

to mení situáciu, si to mala napísať hned, je to smutné, tu pomôže iba čas.. :-(

Je necitliva osoba, co ti poviem. Stylom pridem az prestanes revat by sa k tebe spravat nemala rozhodne, co to je za mater? Priatel sa ti zabil a ona takto? K detom by som ju nepustila vobec.

Je necitliva osoba, co ti poviem. Stylom pridem az prestanes revat by sa k tebe spravat nemala rozhodne, co to je za mater? Priatel sa ti zabil a ona takto? K detom by som ju nepustila vobec.

najhoršie pre mamu je, keď nevie svojmu dieťaťu pomôcť. Jednoducho to už nevládze znášať - to zistíš sama, keď budeš matkou.
Mne tiež zomrel pred 18. rokmi veľmi blízky človek. Pýtala som sa, ako môže byť v nebi šťastný, keď tam nie som s ním.
A upokojila som sa, keď som pochopila, že tam s ním som. Musí mať ten pocit, určite ho má. Nezradil ma tým, že si len tak odišiel na onen svet. Neopustil ma, má pocit, že ma má pri sebe a preto je šťastný.
Neviem, či prežívaš aj akýsi hnev na priateľa, ako Ti mohol takéto urobiť a potom sa hneváš sama na seba, že mu vyčítaš, veď za to nemohol.... ale mne tieto myšlienky pomohli.
Takisto cintorín. Choď tam, zober tam kvety a buď tam, rozprávaj sa s ním, keď to tak cítiš. Máš na to právo a pomáha to.