Poznáte to? Pocit, že sa nemôžete nadýchnuť, že sa udusíte. Chcete zavolať sanitku, panikárite a to ten stav ešte zhoršuje. No niekde v hĺbke viete, že si to namýšľate, že si ten stav privodzujete sami, že to nie je skutočné hoci sa to tak zdá.. Celé dni som v práci, pretože vtedy mi je dobre, doma cvičím, tancujem, spievam si, učím sa, pozerám filmy... Idem za hranice svojich síl na úkor fyzického zdravia, odďaľujem spánok, pretože v tom tichu to na mňa prichádza. Niekedy to príde v preplnenom autobuse odkiaľ niet úniku, obleje ma pot. Siaham po telefóne, rolujem facebook, zrazu na to nemyslím a je dobre. Keď sa zhlboka nadychujem dookola si opakujem, že si verím, že sa mi to podarí. Na chvíľu je dobre, ale hneď potrebujem ďalší hlboký nádych. Neviem čo má robiť, trvá to už niekoľko rokov, má to rôzne formy od pichania pri srdci, v hrdle, bolestiach až po toto dýchanie. Viem, že proti tomu nesmiem bojovať, že to musím prijať, ale nejde to. Stretli ste sa niekto s niečím podobným? Ako ste to riešili/riešite? Ďakujem za každý komentár.
Ako zvládate úzkostné stavy?
Zvacsa to ma povod v nejakej traume, ktorou si clovek v nejakom momente presiel. Tiez mavam zachvaty uzkosti, tiez ma to prepadava hocikde - vo vlaku, doma, v praci, v prirode, pri behu... Ak mas pocit, ze to nezvladas, je podla mna fajn navstivit psychologa. Ja sa to zvacsa snazim predychat sustredenymi hlbokymi nadychmi a vydychmi, prip. si najdem bod, na ktory sa zapozeram a snazim sa premyslat len nad nim. Este pomohol aj alkohol, ale tu ak ma clovek sklon k zavislostiam, asi to nie je dobre riesenie :)
Kaja535:
Riešením Vašich úzkostných stavov nie je to, že si budete opakovať, že si veríte a podarí sa Vám to, tým Vám lepšie nebude, naopak naháňate tieň skutočného problému.
Uzkostné stavy sú príznakom, podvedomým únikom od nevysporiadaných emócií (strach, smútok, bolesť), ktoré v sebe nosíte. Pokiaľ sa s nimi naučíte pracovať (začnete si ich uvedomovať a necháte im voľný priebeh), úzkostné stavy budú postupne slabnúť.
chod si o tom pokecať s psychologom,... čo to spustilo...?
ked ti utekaju myslienky do uzkostnych stavov v tichu, tak zaspavaj pri hudbe napr,.. alebo rataj ovečky...
Už sa mi veru stalo že som vystúpila aj o niekoľko zastávok skôr lebo som sa nevedela ukľudniť a zbaviť sa toho nepríjemného pocitu. Nechodím pešo, žiaľ všade sa pešo nedostanem ale snažím sa to ovládať. Vačšinu času chodievam autom no keď musím ísť autobusom tak sa na to snažím radšej nemyslieť a zamestnať hlavu niečim príjemným aj keď niekedy mám čo robiť aby som sa na to nesústredila. Ale ako som písala nemávam to stále. Príde to na mňa len občas.
suzie a ako to riesis?, co vtedy robis? chodis radsej peso?
Presne týmto istým trpím aj ja. Hlavne keď som v nejakom preplnenom autobuse a hoc aj nemusí byť úplne preplnený stači že sedím v autobuse tak že vidím na ľudí a oni na mňa a už ma chytá panika, mám pocit na odpadnutie,ťažko sa mi dýcha, mám pocit že sa hneď pogrcam , zahmlieva sa mi pred očami, lebo si myslím že sa každý pozerá na mňa a že sa strápnim ak tu teraz odpadnem, pogrciam sa alebo mi nikto nepomoze ak sa mi nieco stane.Ako to niekto už nižšie písal mávam to presne ked som napr.v nákupáku a idem platiť pri pokladni, ten pocit že sa na mna niekto pozerá a obzerá si ma zozadu aj ked to tak mozno nie je, je pre mna uplne hrozny. Neznasam preplnene haly, obchodne centra kde je vela ludi. Presne vtedy ma to najviac chyta. Nastastie si to nepripustam a snazim sa to ovladat no niekedy to je naozaj tazke a utekam hned von lebo mam pocit ze sa zadusim kym nebudem na cerstvom vzduchu. Pomaha mi ked nie som sama a je niekto somnou,vtedy sa to stava menej ako obvykle. Ziadne zabletky brat urcite nechcem. Vie o tom len moj priatel pretoze ma celkom podobny problem a moje sestry. Je to cele len o psychike co som si viac nez ista. Je to presne o tom co si clovek vsugeruje to hlavy a pomocka co pisal chalan nizsie ze sa vyhecovat ze sa ukludni nic sa ti stat nemoze urcite zabera no treba to podchytit v spravnom case ked to na cloveka pride. Nestava sa mi to casto ale je to naozaj neprijemne ak to cloveka pochyti.
malaovecka: z uzkosti sa neodpadava. ak si odpadla, tak to bolo nieco ine. mozno si malo pila, horucava, nervy, stres, vela liekov, unava.. odpadla by si aj bez uzkosti. ja som daval take pecky, ze sa tocila so mnou zemegula a neodpadol som. takisto ked som sa postavil, tak som nesiel dolava. je to len jeden velky vymysel mozgu. ako sen. ale nema to ABSOLUTNE ZIADNY DOPAD NA FYZICKU cast cloveka. su to dve nadoby.
Nechcem tu nikomu kazit pozitivne myslenie ale mne sa uz pri zachvate podarilo aj odpadnut. A keby po prebrati nebolo blizko wc tak sa doslova pose....riem. Az take ruzove to s PP nie je. Ale zatial tiez zijem bez AD. Za cele roky 10x Xanax alebo Lexaurin. Pomahaju konske davky Mg a B6. Niekedy by som sa na taky zivot najradsej vy..... ked ma clovek pocit ze fakt umiera ale co uz?
ja som to mal tiez. a zbavil som sa toho asi tak po dvoch tyzdnoch. jednoducho som si uvedomil, ze sa mi nemoze nic stat. naschval som sa hecoval, ked to prislo: no odpadni, no davaj! tak odpadni, dostan infakrt! A NIC. NIE, pri tychto stavoch este NIKTO neodpadol, NIKTO nedostal infarkt, NIKTO nekrvacal. po tomto uvedomeni moje telo akoby: dobre, dobre, len som ta skusalo, kaslat na to.. a odvtedy som to uz nemal ani raz.
jednoducho si ludia uvedomte, ze sa vam NIC nestane. kludne to nechajte sebou prejst, normalne sa na to sustredte, premyslajte, uzivajte si to. ja viem, ze to je tazke a ze uplne nelogicke vzhladom na situaciu. ale vedzte, ze TOTO JE JEDINA CESTA ako sa toho zbavit navzdy. ked nechcete zrat tabletky do konca zivota. prave to "nemyslenie na to" vas prinuti na to stale podvedome mysliet a privolavat si to. je to len prachsprosta autosugescia. ze ked pojdem tam a tam, tak to zazijem. no tak to aj zazijete. a tak ako si to dokazete privolat, tak to dokazete aj vyliecit. tento sposob uz zafungoval aj u inych. pripadne to skusajte, ked je niekto doma. garantujem vam, ze po niekolkych dnoch tieto stavy uz nepridu.
