Som psychopatka?

MaybePsychopath - A keď sa ti stane niečo zlé, napr. že máš malér alebo neviem čo, cítiš stres alebo úzkosť ? Vyvedie ťa niečo z rovnováhy ?
Koľko rokov ti trvalo, zmeniť sa z nemocnej na "mocnú" ? Od koľkých rokov si taká ? Nepociťovala si na začiatku ľútosť ? Ani len trošku ?
Máš niekedy pocit, že musíš niekoho ochraňovať ? Dajme tomu, že skupina chlapcov bije bezbranného chlapca na ulici. Cítila by si potrebu ochrániť ho ?

Mimochodom, nie si psychopat, ale sociopat.

Netúžiš po niekom s kto by bol ako ty a obaja by ste robili spoločne to co mate radi?

Podľa mňa si krásny príklad psychopatky, ale vážne, aj ja som sa trochu tomu venoval a si pre mňa čistá psychopatka, neni o tom pochýb :D
Každopádne prajem ti čo najkrajší život a nech sa ti darí robiť to chceš :) síce ostatným rada ubližuješ a ja také veci nemám rád ale byť ako ty musí byť fakt super, takze hlavne preži život naplno, to je hlavné
Ale dosť ma zaujíma ako myslia ludia ako si ty, je pravda že pomáhaš ľuďom len za vidinou vlvlastných výhod? Dokážeš na ľuďoch odhadnúť či klamú? Klameš rada? Ako ľuďmi manipulujes?
Nenapísala by si mi nejaky priklad ako to u teba chodí? Nejaky kratky pribeh by stacil
A ak by ta zaujimalo ake je to niekoho milovat tak mozno keby mas svoje vlastne deti tak sa ti to moze aj podariť ale nemusi

KebyKeby Máš pravdu, emócie voči sebe cítim. Ale len voči sebe. A len pozitívne emócie. Aj by som povedala že sa mám rada, no nakoľko sa vnímam ako niekto, kto nedokáže mať rád...No dobre, dajme tomu, že sa mám takým zvláštnym spôsobom rada. Nevadí mi, keď mi niečo nevyjde. Pre mňa niečo, ako neúspech totiž neexistuje. Spočiatku to bolo tak, že som sa zámerne mstila nevinným ľuďom. Časom ma to ale začalo natoľko baviť, že som to robila čoraz častejšie. Mnohokrát za tým ani nebol žiadny zámer. Len tak pre pobavenie. Ja to navyše robím tak sofistikovane, že to danej osobe mnohokrát ani nedochádza, prípadne má pocit, že je na vine ona.

Nie je to náhodou tak, že sa mstíš nevinným ľuďom za to, čo ti spravili v minulosti ?
Mňa tiež psychicky šikanovali a teraz s radosťou ubližijem ľuďom, aby trpeli aj oni, nielen ja.
V momente, kedy som sa rozhodla, že už stačilo, som bola nahnevaná a to ma naštartovalo na ubližovanie ľuďom. Nech vidia, aké to je.
Emócie cítim, no nie k druhým ľuďom. Cítim ich, len keď ide o mňa, že mi niečo nevychádza alebo sa mi deje niečo zlé.

NotHappy U mňa to začínalo podobne, ako u teba. Tiež tam spočiatku boli také veci ako sociálna úzkosť, depresia a podobne. Chce to iba "tréning." Tak ako pri športe. Začínaš niekde na samom konci, no postupne stúpaš stále vyššie a vyššie. Až na dostaneš na ten vytúžený vrchol. No ty zistíš, že sa dá ísť ešte ďalej. Až za hranicu. Zistíš, že správnou taktikou sa môžeš dopracovať naozaj k čomukoľvek. Stratíš zábrany, oslobodíš sa od spoločenských konvencií. Ešte len vtedy pocítiš, čo je skutočná sloboda. Budeš ako lev medzi ovcami. Predátorom v úbohej ľudskej spoločnosti. Nadradenosť a neviditeľný vplyv sú prekrásne veci.

Snadka Nuž, čo ti poviem. Začalo to nevinnými posmeškami na moju malú výšku, časom sa k tomu pridružilo aj psychické deptanie. Ostrý výsmech, izolácia od zvyšku kolektívu. Neustále na mňa poukazovali ako na špinu, na niekoho, kto je menej, než oni. Pokrikovali po mne, nebola som schopná sa sústrediť na hodinách, časom som sa kvôli nim začala zajakávať. To ešte väčšmi tú šikanu zhoršilo. Bežne mi vyhadzovali desiaté okna, raz mi jeden spolužiak vykydol na hlavu jogurt. Robili aj také zákernosti, že mi do tašky skryli klasák a potom utekali za triednou, že som ho chcela ukradnúť. Mne nezostávalo nič iné, než sa priznať k niečomu, čo som ani neurobila. Nik by mi totiž neveril. Tak sa zo mňa pre zmenu stala aj zlodejka. Pridružila sa fyzická šikana. Tým, že som bola drobná, to pre mňa bolo o to horšie, lebo som sa nemohla brániť. V šatni na telesnej ma bežne bili a kopali také dve prerastené dievčatá, raz ma dokonca dokopali až tak, že som sa povracala. Tie zvratky poutierali mojou mikinou, v ktorej som bola nútná odísť zo školy domov. Hádzali po mne jedlo, či už som išla do školy, alebo odcházala zo školy. Takým vrcholom bolo, že si zistili, kde bývam a hádzali mi do okna kamene (bývala som v rodinnom dome, nakoľko som z mesta). Nemohla som vkročiť do svojej vlastnej izby, aby ma náhodou nezasiahol nejaký kameň. Až to napokon zistil otec. Pred rodičmi som sa to snažila tajiť, bola som presvedčená, že je to všetko moja chyba. Rodičia okamžite vpochodovali do tej školy a všetkým poriadne vyčistili žalúdky. Mňa v momente preložili na inú školu. Na tejto inej škole sa voči mne správali dobre, no ja som začala trpieť následkami, ktoré mi tá šikana spôsobila. A tak sa to ťahalo pomerne dlhé obdobie. Ale jedného dňa to prestalo. Povedala som si, že už stačí. Že niekto, ako ja si nezaslúži trpieť. Trpieť musia iní. Odosobnila som sa od toho všetkého. Potom bolo už iba "fajn". Vlastne, stále je "fajn". Je to sakramentsky iný pocit, keď vám na ničom nezáleží. Ja totižto necítim žiadne emócie. Necítila som ani zlosť, ani ľútosť, ani úľavu pri písaní tohto príspevku. Necítila som to, čo by som cítiť mala. Iba prázdnotu.

Niečo ti poviem. Chcela by som byť taká, ako si ty.
Ja tiež necítim vinu alebo ľútosť, keď niekomu niečo spravím alebo keď niekoho oklamem, či niečo ukradnem. Takisto sa neviem vžiť do iných ľudí a nezaujímajú ma ich pocity. Ani k rodičom necítim lásku. Akože mám ich rada, sú to moji rodičia, no necítim to, čo by som mala.
A takisto nepremýšľam, žeby som mala svoju vlastnú rodinu.

No cítim smútok, strach, nenávisť, socinu úzkosť, až priveľmi sa starám o to, čo om mne ľudia hovoria a kvôli tomu som mala aj depresie, takže emócie mám. No nechcem ich mať.
Musí ti byť fakt super.

Ragnar11 Prečo o tom píšem? Skrátka ma to zaujíma. Nič hlbšie za tým nie je. Voči ľuďom necítim absolútne nič. Vraždu ako takú, no, neviem, možno by som aj bola schopná sa jej dopustiť. Ale to nie je môj štýl, ja sa skôr vyžívam v psychickom deptaní ľudí, v manipulácii s nimi a podobne. Milujem ten pocit, že mám nad nimi moc a oni nie sú ničím iným, len bezbrannými figúrkami v mojej hre.
Či som niekedy ublížila zvieraťu? No, ja som ako dieťa nikdy nemala k zvieratám veľmi vrúcny vzťah, nakoľko sme žiadne nevlastnili. Ale pamätám sa, že keď som ako malá chodila k babke na vidiek, potulovala sa tam taká stará mačka, bola aj chorá a očividne nikomu nepatrila. Jedného dňa som ju vylákala na také odľahlejšie miesto pri lese, vzala som veľký balvan a doslova som ju ním privalila. Ostala pod ním zakliesnená, krvácala, snažila sa spod neho dostať, no keďže bola už stará a nevládna, nedarilo sa jej to. Ešte som pre istotu priniesla pár iných balvanov, aby som jej už úplne znemožnila pohyb. No necítila som vtedy vinu, skôr som to vnímala ako niečo v tom zmysle, že som ju ukrátila o ťažkú a bolestivú starobu, že sa vďaka mne aspoň skôr dostala do "mačacieho neba."
Čo je mojím životným snom/cieľom? Nuž, rada by som vykonávala prácu, ktorú by som považovala za zaujímavú. Určite by to bola vyskoká a vplyvná pozícia. Tiež by som pod sebou chcela čo najväčší počet podriadených ľudí. Ideálne vrcholová manažérka, právnička, architektka. Uvažovala som aj nad vstupom do médií, no to by ma asi časom omrzelo. Tiež sa plánujem odsťahovať niekam do zahraničia, do veľkého mesta. O veciach ohľadom zakladania rodiny nepremýšľam. No nevylučujem, že by sa to nemohlo stať, len absolútne nie som rodinne založený človek, hoci sa tak navonok prezentujem.
Chcela by som byť ako normálny človek? Nie. Ja mám aspoň z môjho pohľadu oproti "obyčajným ľuďom" veľa výhod. Nemám z ničoho strach, necítim bolesť, vinu, či úzkosť. Udalosti, ktoré by iných položili, mňa ešte väčšmi vyburcujú. Z vlastností "bežných ľudí" sa mi však najviac páči oddanosť. Áno, tá krásna oddanosť, lojalita voči svojmu "pánovi". Ale táto vlastnosť sa mi páči len v prípade, že ju niekto prejavuje mne. Mať by som ju nechcela.
Nuž, rozpísala som sa.

ja niesom vôbec odborník preto by som sa chcel opýtať či si kvôli tomu nešťastná alebo také dačo, alebo vadí ti dačo na tom? Prečo vôbec o tomto píšeš? Ak ťa to trápi tak nám skús konkretizovať čo presne, a myslíš si že by si bola schopná nechať človeka zomrieť? Ak by ti dajme tomu urobil dačo zlé? Napr niekoho kto ťa v detstve šikanoval? Ublížila si už niekomu alebo nejakému zvieraťu a nemala z toho pocit viny a necítila ľútosť? Čo je tvojím životným snom/cieľom? Chcela by si byť ako normálny človek? Aké vlastnosti a schopnosti by si si ponechala a aké zmenila? Ako veľmi nenávidíš to keď nemáš čo robiť a nudíš sa? Ja viem že je tých otázok veľa no skús na ne odpovedať :)