Dobrý deň. Čoskoro budem mať 17. Navonok pôsobím ako úplne obyčajné dievča, ktoré chodí do školy, dobre sa učí, má veľa priateľov, pochádza z normálnej rodiny... Som však o trochu iná, ako ostatní ľudia. Nemám žiadne emócie, ľudia ako takí pre mňa nič neznamenajú. Nemám výčitky svedomia, necítim strach, skrátka nič. Neviem, aké je to milovať niekoho, ani aký je to pocit byť milovaná. Moji blízki pre mňa nič neznamenajú, absolútne nič. Rada manipulujem ľuďmi a vedome im spôsobujem bolesť. Takmer z ničoho nemám strach, častokrát konám impulzívne. Prečítala som si milión článkov na internete, v ktorých sa písalo o psychopatoch a takmer všetko na mňa do bodky sedelo. Myslíte, že som naozaj psychopatka? V minulosti som totiž zažila dosť krutú šikanu, z čoho som následne dlho mala komplexy menejcennosti. Jedného dňa sa vo mne niečo zlomilo, skrátka vo mne vychladli všetky city. Plánujem s tým ísť aj za psychológom, prípadne psychiatrom, aby mi stanovil presnú diagnózu. (túto tému som tu už raz založila, no keďže sa mi dostalo málo odpovedí, rozhodla som sa to skúsiť ešte raz)
Som psychopatka?
Tak ako vravis. Clovek bez citov je psychopat. Je to jedine kriterium. Pokial viam tak je niekolko stupnou, nie je to zase ciernobiele ale ano ide o psychopatiu.
Neviem ci je psychopatka spravne slovo ale nejaky problem asi mas. Teda urcite kedze mas pocit, ze nemas ziadne emocie
Môže to byť tak, ako hovorí pilcuk. Keďže si emócie mala a vedome si ich potláčala, pretože si bola nahnevaná, tak si na nich zabudla. Tie emócie máš stále, no tým neustálym potlačovaním, sa ti akoby blokli. Ten hnev, ktorý si si v sebe mala na začiatku, máš dodnes, no neuvedomuješ si to.
Keby sa ti znova stalo niečo traumatické, podľa mňa by sa ti tie emócie vrátili.
Zrejme si len kompenzuješ svoj hnev na spolužiakov, ktorí ťa kedysi šikanovali, ale toto psychopatia s vysokou pravdepodobnosťou nie je, aj keby si chcela.
O Ouu Šlo to u mňa postupne, nebolo to zo dňa na deň. Utvrdzovala som sa v tom, akí sú ľudia zlí, aký je svet zlý a ako si zaslúžia trpieť. Za to, ako som kvôli nim trpela ja. Podporovala som sa v tom, čo robím, vravela som si, že všetko, čo robím, robím najlepšie, ako viem. Že nikdy nepochybím. Skúšala som byť bez emócii. Päť minút, neskôr hodnu. Deň. Týždeň. Stále dlhšie a dlhšie. Našla som sa v manipulácii s ľuďmi. Ja to totiž vnímam ako umenie. Som v podstate ako umelec, ktorý maľuje na plátno. A neustále sa vo svojej tvorbe zdokonaľujem. Vychladla som. Pamätám si na ten zlom, kedy ten vír emócií v mojom vnútri odrazu utíchol. Prevládla iba tá vnútorná apatia. Odrazu som si akoby nevedela spomenúť, aké je to mať pocity, cítiť. Vedela som si to iba "logicky" predstaviť. Nevedela som to aplikovať v praxi - cítiť.
lenže jemu je práveže dobre. Lepšie ako tebe.
KebyKeby Necítim stres, hoci viem, že by som ho cítiť mala. Nič ma nedokáže vyviesť z rovnováhy.
Trvalo mi to približne dva roky. Šlo to postupne, spočiatku som ľútosť aj cítila, vedela som, že to, čo robím, nie je správne. Ale pokračovala som ďalej, postupne som "otupovala" jednu emóciu za druhou.
Som taká v podstate od pätnástich. Nikdy necítim potrebu niekoho ochraňovať. Ani toho "úbožiaka" na ulici by mi nebolo ľúto, skôr by mi spôsobovalo radosť pozerať sa na to, ako trpí.
Ragnar11 Ja dokážem ľudí odhaliť na prvý pohľad. Už len podľa samotnej chôdze daného človeka. Viem odhadnúť, čo na nich platí, aké sú ich najväčšie slabosti, tajomstvá, o ktorých možno ani sami nevedia. Akoby som im videla priamo do duše. Podľa toho si ich dokážem veľmi jednoducho omotať okolo prsta. Tí ľudia ma potom doslova zbožňujú. Áno, tiež viem presne, čo si o mne myslia, hoci ma to absolútne netrápi. Ľuďom potom takto nenápadne prikazujem, aby konali tak, ako chcem, aby dokonca mysleli tak, ako chcem. A funguje to. Tí ľudia si ešte k tomu myslia, že to bol ich nápad, že na niečo tak skvelé a geniálne prišli sami. A pritom som im iba podsunula svoje vlastné názory.
Áno, klamem priam neustále. Doslova je to mojím "druhým jazykom". Keď hrozí, že klamstvo vyjde na povrch, vymyslím si ďalšiu lož, ktorou to klamstvo zatlačím ešte hlbšie, ako bolo. A veľmi rada klamem ľuďom, ktorých následne len využívam vo svoj prospech. Vyberám si ľudí, u ktorých viem, že by som sa vďaka nim mohla niekam dostať.
Taktiež dokážem odhaliť, keď iní klamú. Rozpoznám to okamžite. Ale to som vedela odjakživa. Keď som po tej spomínanej šikane prestúpila na inú školu, začala som pozorovať ľudí. Starostlivo a precízne. Vycvičila som sa v tom. Chvíľami som mala pocit, že im doslova čítam myšlienky. A pritom som to iba vyčítala z ich gestikulácie, intonácie, správania, prejavov.
Keby som mala svoje vlastné deti, hmm, nad tým som veru rozmýšľala. Neviem. Ja som totižto zabudla spomenúť, že voči svojim rodičom cítim slabé emócie. I keď ja to ani nevnímam ako emócie, skôr iba ako "formalitu". Mnohokrát si dokonca predstavujem, ako zabijem svojho otca. Možno je to tým, že som s ním mala vždy slabší vzťah, ako s matkou. Často som tiež mala pocit, že mu ako dcéra nie som dosť dobrá. Mám ho každopádne menej rada ako matku. Voči tomu dieťaťu by som to možno aj zvládla. Ale chcelo by to veľa, veľa cviku. A neviem, či by sa mi do toho chcelo.
Pýtaš sa, či by som túžila po vzťahu? Jedine po vzťahu s výhodami a nie, nemám na mysli len sex. Avšak s výhodami len pre mňa. Ja mám totižto prestne svoj typ chlapcov/mužov. Ide väčšinou o pekných, milých, slušných a citlivých chlapcov, ktorí si však nie sú dostatočne vedomí svojich kvalít, mnohokrát trpia nízkym sebavedomím, či komplexom menejcennosti. Tých zaujmem svojím šarmom, oni nadobudnú pocit, že som niekto, kto je "nad ich možnosti" a robia všetko len preto, aby si ma pri sebe udržali a aby ma urobili šťastnou. Sú do mňa šialene zamilovaní, nechajú za využívať, prahnú po mne ako po človeku, po mojej prítomnosti. Nevedia si predstaviť život bezo mňa. Ja ich začnem postupne manipulovať a ubližovať im. Páči sa mi, keď vidím, ako sa kvôli mne trápia, ako mám nad nimi akúsi neviditeľnú moc. Viacerých som takto zničila, mnohí skončili na samom dne. A pokračujem stále ďalej.
Pozri, ja to vidim takto: mozno nemas emocie, ale nieco o nich musis vediet. Takto: musis byt "empaticka" ked dokazes cielene ublizovat ludom, pochybujem o tom, ze nemas ziadne emocie, to je blbost. Ved uz radost, ked ublizis je vlastne emocia... Aby si mohla vobec ublizovat, musis dokonale poznat emocie.
Pošli mi, prosím, recept. Ja som pravý opak (zatiaľ). Dôsledne dbám, aby som nikomu neublížila slovom ani inak, neznášam konflikty, no najmä a zdôrazňujem najmä sa viem trápiť..čo trápiť..priam zožierať pre každú hlúposť. Svet je zlý, tvrdý, vynímam sa svojou citlivosťou ako tŕnie medzi snežienkami :-(
Túžim byť ako kameň, z ničoho si nič nerobiť, neplakať, keď mi odvráva nevďačné dospelé dieťa, netrápiť sa, keď niečo v práci nevyjde, chcem, aby mi boli všetci ukradnutí.
Dajte, prosím, návod. A myslím to úplne vážne!
