Pekný večer prajem , prišiel som sa trocha vyrozprávať ... Asi by som mal na začiatok povedať že mi je osemnásť , tu si mnoho ľudí dá facepalm no ak budete čítať ďalej dozviete sa viacej.
Hovorím si koľko toho ešte zvládnem , momentálne som v tom momente kedy zo mňa vyprchá všetka životná energia , duša zaspáva a ja pomaly s ňou. Viem že to bude znieť akoby som sa sťažoval ale nie je to tak , len sa chcem vypísať , detstvo bolo také všelijaké ... šikana , žiadna láska ( rodičovská atď ) , osamelosť , bolesť , sklamanie , poškodené zdravie na doživotie.
Spravilo to zo mňa človeka ktorým som dnes , nejak som to zvládol a poučil sa z toho. Predstavujem si to akoby som spadol do vody a jediné čo ostalo je moja osobnosť a jediný zmysel života a to cítiť lásku. Necítim hnev , necítim nenávisť ani strach. Nechcem moc , nechcem peniaze. Viem že fyzicky mám len osemnásť ale mám pocit akoby som žil celé veky , tie dlhé noci v bolesti , dlhé dni v škole medzi ľuďmi ktorý vás nenávidia a vy ani nepoznáte dôvod ( je to hodne veľká irónia ).
Posledné dni som neskutočne duševne unavený , život si ma zase podal a ja už strácam nádej že to niekedy skončí. Ja viem , zase vstanem zase budem bojovať ďalej ale ani neviete čo by som dal za malú chvíľku v objatí kedy by som sa mohol vyplakať. Aspoň na sekundu , oddýchnuť si. Viete vyprchá zo mňa život a ja neviem ako to mám zastaviť , moja duša zaspáva a neviem ako ju mám prebudiť. Prajem si aby si ma Boh zobral k sebe.
Čo má vlastne človek robiť keď jediné čo cíti je smútok a bolesť ? Hah znie to strašne naivne ale posledná vec čo ma tu ešte drží je pocítiť tu lásku. Nie som silný ani dobrý človek , necítim sa tak ... od kedy som ako dieťa dosiahol uvedomenia sa tak hľadám zmysel života a nenašiel som ho , tým pádom som si ho vytvoril ( možno to tak má byť , netuším ). Len , kedy to všetko skončí ? Poviem vám poznám duševnú aj fyzickú bolesť a ta duševná je o mnoho horšia. Ale to už asi viete. Kam týmto všetkým mierim ? Nikam .. len chcem dať von zo seba tie myšlienky inak sa v nich utopím.
Mám pocit akoby som prišiel na koniec , je to pocit akoby ste dlho umierali , chcete už ale stále vás niečo nechce pustiť alebo to nechce niekto dovoliť.
Trápi ma že si necítim svoje srdce , je skamenelé a prasknuté.
Viete , je to strašná irónia , prosíte o rýchlu a bezbolestnú smrť a potom dostanete dlhý život s bolesťou a s tým že je vám ešte horšie , s tým som sa zmieril , povedal som si že dobre budem žiť tak som sa modlil za lásku a na koniec stretnem ženu s dobrým srdcom a zároveň zistím že od nej lásku asi nikdy nepocítim , to je ta ďalšia rana od života. Ak mi chcete povedať že .. nezúfaj , však dievčat sa ešte nájde .. tak prosím nerobte to. Možno sa nájde , možno nie.
Jedna moja strana prosí o to aby som z tohto života odišiel a druhá prosí o to aby som tu zostal ak je tu šanca že ešte budem cítiť lásku.
Tu je asi koniec , ďakujem že som sa mohol vypísať , ak sa pýtate čo budem robiť tak neviem , je to jediná odpoveď ktorá ma teraz napadá. Možno som vás niektorých rozčúlil , ale veď máš len osemnásť čo už len ty vieš o živote , veď ťa čakajú ešte roky ťažkostí , moja odpoveď ? Pochybujem , no dávam vám aj za pravdu.
Asi zase vstanem a budem bojovať len stále mám takú myšlienku že čo na konci zo mňa zostane. Znova neviem.
Nejaké rady ako sa uzmieriť so životom ? Bonboniéra by asi nepomohla však ? Dúfam že to nie je až tak zlý vtip .. hah
Prajem vám krásny deň a hlavne aby sa vám darilo.
