Požadovaná funkcia je prístupná iba pre administrátorov

Na konci alebo na začiatku ?

Príspevok v téme: Na konci alebo na začiatku ?
BezSily

Pekný večer prajem , prišiel som sa trocha vyrozprávať ... Asi by som mal na začiatok povedať že mi je osemnásť , tu si mnoho ľudí dá facepalm no ak budete čítať ďalej dozviete sa viacej.

Hovorím si koľko toho ešte zvládnem , momentálne som v tom momente kedy zo mňa vyprchá všetka životná energia , duša zaspáva a ja pomaly s ňou. Viem že to bude znieť akoby som sa sťažoval ale nie je to tak , len sa chcem vypísať , detstvo bolo také všelijaké ... šikana , žiadna láska ( rodičovská atď ) , osamelosť , bolesť , sklamanie , poškodené zdravie na doživotie.
Spravilo to zo mňa človeka ktorým som dnes , nejak som to zvládol a poučil sa z toho. Predstavujem si to akoby som spadol do vody a jediné čo ostalo je moja osobnosť a jediný zmysel života a to cítiť lásku. Necítim hnev , necítim nenávisť ani strach. Nechcem moc , nechcem peniaze. Viem že fyzicky mám len osemnásť ale mám pocit akoby som žil celé veky , tie dlhé noci v bolesti , dlhé dni v škole medzi ľuďmi ktorý vás nenávidia a vy ani nepoznáte dôvod ( je to hodne veľká irónia ).

Posledné dni som neskutočne duševne unavený , život si ma zase podal a ja už strácam nádej že to niekedy skončí. Ja viem , zase vstanem zase budem bojovať ďalej ale ani neviete čo by som dal za malú chvíľku v objatí kedy by som sa mohol vyplakať. Aspoň na sekundu , oddýchnuť si. Viete vyprchá zo mňa život a ja neviem ako to mám zastaviť , moja duša zaspáva a neviem ako ju mám prebudiť. Prajem si aby si ma Boh zobral k sebe.

Čo má vlastne človek robiť keď jediné čo cíti je smútok a bolesť ? Hah znie to strašne naivne ale posledná vec čo ma tu ešte drží je pocítiť tu lásku. Nie som silný ani dobrý človek , necítim sa tak ... od kedy som ako dieťa dosiahol uvedomenia sa tak hľadám zmysel života a nenašiel som ho , tým pádom som si ho vytvoril ( možno to tak má byť , netuším ). Len , kedy to všetko skončí ? Poviem vám poznám duševnú aj fyzickú bolesť a ta duševná je o mnoho horšia. Ale to už asi viete. Kam týmto všetkým mierim ? Nikam .. len chcem dať von zo seba tie myšlienky inak sa v nich utopím.

Mám pocit akoby som prišiel na koniec , je to pocit akoby ste dlho umierali , chcete už ale stále vás niečo nechce pustiť alebo to nechce niekto dovoliť.
Trápi ma že si necítim svoje srdce , je skamenelé a prasknuté.
Viete , je to strašná irónia , prosíte o rýchlu a bezbolestnú smrť a potom dostanete dlhý život s bolesťou a s tým že je vám ešte horšie , s tým som sa zmieril , povedal som si že dobre budem žiť tak som sa modlil za lásku a na koniec stretnem ženu s dobrým srdcom a zároveň zistím že od nej lásku asi nikdy nepocítim , to je ta ďalšia rana od života. Ak mi chcete povedať že .. nezúfaj , však dievčat sa ešte nájde .. tak prosím nerobte to. Možno sa nájde , možno nie.

Jedna moja strana prosí o to aby som z tohto života odišiel a druhá prosí o to aby som tu zostal ak je tu šanca že ešte budem cítiť lásku.

Tu je asi koniec , ďakujem že som sa mohol vypísať , ak sa pýtate čo budem robiť tak neviem , je to jediná odpoveď ktorá ma teraz napadá. Možno som vás niektorých rozčúlil , ale veď máš len osemnásť čo už len ty vieš o živote , veď ťa čakajú ešte roky ťažkostí , moja odpoveď ? Pochybujem , no dávam vám aj za pravdu.
Asi zase vstanem a budem bojovať len stále mám takú myšlienku že čo na konci zo mňa zostane. Znova neviem.

Nejaké rady ako sa uzmieriť so životom ? Bonboniéra by asi nepomohla však ? Dúfam že to nie je až tak zlý vtip .. hah

Prajem vám krásny deň a hlavne aby sa vám darilo.

BezSily

matthiola Ďakujem za radu , nejde tu ani tak o to že chcem silou mocou priateľku len si potrebujem na chvíľku oddýchnuť , od toho všetkého a tak.

Viem že musím toto prežiť a že ma to má posilniť len by som chcel prestávku aspoň na sekundu. Vzdať sa nevzdám , to sa nemusíte báť.

Ďakujem že som sa mohol vypísať a taktiež ďakujem za vaše rady.

matthiola

kazdopadne si myslim, ze nie si na konci ale na zaciatku. je skvele, ze pises knihu. umelci zvyknu byt troska taki ini...vela premyslaju, su smutni a tak..mozno ked dopises knihu sa ozenis s fanusickou :)
Mozno toto obdobíe musis prezit, prekonat aby ta to niekam posunulo. Som mala obdobie kedy za mnou ani pes nestekol :) neviem asi som moc nevyzarovala pritazlivosti, no velmi som chcela mat priatela. par rokov takto no a potom som si povedala kaslem ja na vas to som mala asi 23rokov...venovala som sa svojmu a zrazu jeden, druhy, treti a ani jeden za to nestal....sklamanie...a potom som ho nasla. mame spolocnu zalubu jednu velku a ta nas spojila ako kamaratov neskor vznikla laska a ani jeden to neplanoval...nikdy nevies kedy pride ta prava a vobec nemusi prist teraz niekto ju najde v puberte uz ini sa hladaju a najdu az v starobe...co som tym chcela napisat, ze mozno nelutuj ze nemas priatelku ktora by tu bola..najprv musis zosilniet a vediet zit sam so sebou..ono sa to lahko pise..ale ked som silno chcela priatela akoby som ich odhanala od seba..alebo pritiahla len nespravnych....nikdy nebude lahke zit sam so sebou ale tak nejak sa vyrovnat troska mozno tou zalubou si tak odputat myslienky od tej jednej tuzby...

BezSily

matthiola už robím nejaké veci vo voľnom čase ale tie sú len akoby vedľajšia činnosť kým čakám na lásku. Ludí v mojom veku s mojou chorobu moc nenájdem kedže ta sa vyskytuje raritne v mladom veku. Je nás asi 22 miliónov , roztrúsených po celom svete , najviac asi v Amerike a to sú starší ľudia.

Som hrozne unavený , keď zavriem oči predstavujem si ako ma žena objíma a zo mňa konečne opadáva všetka ta únava a rozohrieva sa mi srdce.

Je to zvláštny pocit , ako som už písal akoby jedine čo zo mňa ostalo je osobnosť a túžba po láske , preto ma ani nenaplňuje to čo robím aj keď ma to baví. Momentálne pracujem na knihe , je to jedna z vecí čo mi ostala.

matthiola

aha...tak to som nevedela, že to ochorenie je tak vážne. Pokiaľ si si istý, že depresie nemáš, skús niečo robiť, čo by tvoj zdravotný stav umožňoval a tomu sa venuj. Čo také by si chcel robiť? Čo ja viem, skladaj básne, alebo píš blog, alebo si stiahni nejaký program a vytváraj hudbu, animácie, kresli alebo čítaj v niečom si nájdi záľubu tomu sa venuj a možno s tou záľubou príde aj tá láska. Mnoho ľudí spojila nejaká spoločná záľuba..Alebo vyhľadávaj ľudí s ochorením ktoré máš a skúste niečo spoločne podniknúť..kino..prechádzka..Neupadaj takto, niekedy to pomáha ja viem sama troška takto si poplakať...ja mám zas psychické problémy - nie jeden, každý deň bojujem so svojími démonmi nekedy sa nedá..niekedy proste už ráno viem, že bude zlý deň..a aj keď je zlý púšťam si nejaké pesničky trocha poplacem a ulavi sa mi. Manuálna činnosť mi tiež pomáha, tvoriť niečo. skús

BezSily

Ďakujem vám za rady ale odísť niekam pracovať sa mi nedá , práve som sa vrátil od doktorky už s druhým chronickým ochorením , mám každý deň bolesti a len vďaka liekom dokážem fungovať aspoň sám za seba.

Pedag za minulosťou som urobil hrubú čiaru , len som vám chcel povedať čo som zažil , chápeš , vypísať sa. Aby ste ma lepšie pochopili.

Maruschka7 je mi ľúto čo si zažila a súcítim s tebou , si veľmi silná.

Pri psychologičke som bol už dávnejšie ale moc mi nepomohla , nemám s ňou moc dobrú skúsenosť a bližšie sa iná nenájde , depresie už nemám dávno , ako vravím necítim hnev a nenávisť len únavu a smútok.

Sebe vražda ani nič podobné u mňa neprichádza v úvahu , chcem len aby si ma pán zobral k sebe keď uzná za vhodné inakšie idem ďalej , na konci sa asi rozpadnem ale s tým už nič nenarobím.

So zdravím by som dokázal fungovať normálne ale nemám ho takže mi to ešte viac pridáva na únave.

Ja viem , možno raz , niekedy v budúcnosti pocítim tu lásku po ktorej túžim ale pýtam sa sám seba či sa do vtedy nerozpadnem. Čo vlastne zo mňa vtedy zostane. Dúfam že ma chápete.

matthiola

slzy sa mi tisli do oci, pocuj, mal by si odist. mas uz 18. zober zivot do vlastnych ruk, bojuj kolko mozes, ked si vravis, ze uz nemas sil, stale mas este polovicu sil. Odid do ineho mesta pracovat alebo do ineho statu. Skusaj, najdes niekde svoje miestvo, svojich ludi, mozno to bude trvat, ale budes prec. Budes slobodny. Zmeni sa Ti myslenie.

pedag

Za tou minulosťou treba spraviť hrubú čiaru a neumárať sa ňou, lebo to nemá zmysel. Premeň tú minulosť už len na minulosť, ktorá je hmlou a tie bytosti sú už len bezvýznamné mátohy.

Maruschka7

Ja som v tvojom veku mala podobne stavy takze ta viem pochopit. Rodicia mi nikdy lasku neprejavili, mama ma nikdy nepochvalila, stale len kritizovala, dokonca ma ohovarala pred mojimi kamaratkami v mojej pritomnosti ake som neschopne nemehlo. V detstve ma bila a otec, ten si ma bud nevsimal alebo ma bil. Za kazdu blbost. Mama ma ohovarala aj pred sirsou rodinou a hovorila, ako som jej znicila zivot, tym padom ma ani rodina rada nemala a davali mi to pocitit. Bola som psychicky na dne, mala som pocit ze sa topim a moja rodina miesto toho aby mi pomohla mi strkala hlavu pod hladinu. Stale len nadavky, vriekanie, ponizovanie. Bolo to zvlastne, ale uz par mesiacov pred tym ako som sa pokusila o samovrazdu som citila, ze uz dlho zit nebudem. Fungovala som v obmedzenom rezime, ubudali mi sily, s kazdym navrieskanim matky ich bolo stale menej. Citila som, ze som uz tesne pred dnom, ze mi tych sil uz vela neostalo a ze mi skor ci neskor dojdu uplne. Neplanovala som samovrazdu, v podstate som ani nechcela umriet, ale ked nemate silu zit tak sa to neda. A potom prisiel ten den ked po dalsom navrieskani matky mi tie sily dosli uplne. Bola som na uplnom dne a nemala silu uz absolutne na nic. Vtedy som pojedla lieky, mala som 17. Neskor som sa ocitla v nemocnici na internom a neskor ma prelozili na psychiatriu. Neverili mi, ze som tolko liekov pojedla, vraj by som to neprezila. Pravdou je, ze mi to znicilo 3 organy, tie sa ale po par mesiacoch same zregenerovali. Bolo to velmi tazke obdobie a nikto ma nechapal, hovorili mi ze som sebec. Vraj som mala mysliet na rodinu, ako im to ublizi. To bol paradox kedze rodina mi len davala najavo ze som nepodarok a ze nicim zivot svojej matke, takze ju by to naopak potesilo ze uz so mnou nema ostaru a rodinu tym padom tiez. Neskor som chodila k psychologicke a tie sedenia u nej mi dost pomohli. Konecne clovek co ma pochopil a podporil. Chodila som tam asi tri roky. Na tazku depresiu mi zas pomohli lieky. Ale pomaly postupne som sa z toho vyhrabala, zacala normalne zit a neskor ziskala aj nejake sebavedomie. Lasku som si nasla daleko od domova a prestahovala sa prec od matky, co najdalej. Hoci uplne som s nimi kontakt neprerusila a obcas ich navstivim. Ale aj teba moze cakat este stastie a laska, to ze teraz sa ti nedari a citis sa zle neznamena, ze to tak bude stale. Odporucam najst si nejaku dobru psychologicku, mne to vtedy velmi pomohlo. Si este mlady a cely zivot mas pred sebou. U teba tie zle stavy nemusia vyustit do toho do coho vyustili u mna, hlavne ak vyhladas pomoc. Ja som ju tiez mala vyhladat skorej, ale vtedy ma to ani nenapadlo a neverila som si vobec, povazovala som sa za to, co zo mna robila matka. Neskor som pochopila ze to tak nebolo.