Som smutna z partnera, , stalo sa z neho monstrum

tak asi nieje chlap pre teba.. a ako si pisala asi ta nevie/nedokaze nechat. citi voci tebe akusi zodpovednost a pod. a ty akoby si ho citovo vydierala, strasne sa lutujes. Myslim ze pre vas oboch by bol rozchod najlepsi, on sa nezmeni voci tebe a ty budes stale nestastna a nespokojna... niekedy treba v zivote pustit to co nam uz neprospieva, nesluzi aby mohli prist nove veci, ludia a situacie. vies, pripomenula si mi trochu mna v minulosti, s mojim byvalym, az som to nakoniec ukoncila. Zacalo sa mi dychat samej omnoho lepsie, aj to zdravie sa zlepsilo, nakopala som sa do prdele a ako zazrakom som nasla pracu ktora vyhovuje aj mojmu zdravotnemu stavu. a akosi zijem. sama ako prst, chora, na okraji spolocnosti ako pises, nikam nechodim, kamosiek moc nemam. No ked si porovnam svoj zivot predtym a teraz tak je to obrovsky skok dopredu. A vies co to sposobilo? jedno jedine moje rozhodnutie, ze ak chcem v zivote zmenu, treba pre to nieco aj urobit. V mojom pripade rozchod, nova praca, klud a samota. deti nechcem, som rada ze sa dokazem postarat sama o seba. Svoj volny cas vyuzivam ako JA chcem. a som spokojna

Mna uz len boli hlava z toho co tu vypisujes. Aku mas chorobu? Ved aspon upresni. Ja neviem, ale ty strasne negativna. Places, ze mas AZ 29 rokov, si normalna? Co budes robit ked budes mat 50 rokov, sa necudujem tomu tvojmu, ze mu z teba sibe.

ze vraj ci chory nemoze mať vztah... v prírode to funguje tak ze chore jedince sa nemnozia,..

tebe nie je tráne ze más 29 a musia ta chovať rodičia? platit ti lieky?

nech je to ako chce si lenivá , jedna vec je to ze by si nezvladala robit niekde vo fabrike za pásom, ale ze ty nie si schopná ani len z domu pracovat, ale na forum písať vládzeš? miesto toho si mohla zarábať,...

máš pocit ze tvoji rodičia su povinny ta zivit,..dokedy..?

a ked ich nebude, kto ta bude živit...?
-musis sa niekomu zakvačiť na krk aby sa o teba staral, lebo sama si neschopna,..
a mas pocit ze tvoj partner je povinny? píšeš o detoch, ktoré chces, ? ale o tie deti sa treba starať, či zas ich bude len chlap chovať,...
a navyše bude musiet aj opatrovatelku zaplatit lebo ty nebudes schopna sa ani o decko postarat, lebo nevladzeš...

toto si treba uvedomiť...

radšej sklop uši, rozíd sa s priatelom nech si nájde zdravu zenu, s ktorou bude mat zdravu rodinu, on uz na to má aj vek....

a ty bud vdačna rodičom za to ze ta chovaju a pomahaj im doma...

Polož si otázku ako by si sa ty správala, keby sa role vymenili a ty by si bola zdravá a pracovala a on sedel doma na zadku s nejakou diagnózou? Myslím, si že 90 % žien by takého muža opustilo a našlo si lepší a zdravý model. Podľa toho čo píšeš, tak on ti je stále verný, hoci sa nespráva najlepšie, možno aj preto, že svoju chorobu zbytočne zveličuješ a príliš často ho s tým otravuješ, umieraš snáď?! Čo keby si nesedela stále u rodičov ako kvočka, ale presťahovala sa k nemu a aspoň mu niečo dobré uvarila, keď príde domov z práce?! Myslím si, že to by určite ocenil a potom by sa aj lepšie správal. Prečo si vy ženy myslíte, že vás majú muži milovať za každých okolností, aj keď sa správate ako hlúpe kravy?! V tvojom prípade ak nezmeníš svoje správanie a nevrátiš sa k nemu, tak to vyzerá na rozchod, ktorý pravdepodobne bude iniciovaný z jeho strany.

Defcon áno, študovala som dlho, na vysokej škole plus som mala ešte po výške dve stáže v zahraničí, ktoré som si čiastočne paltila sama a samozrejme, zo školy som mala peniaze, ale štúdium predsa nie je zlé?! veď som chcela mať čo najlepšie vzdelanie v odbore a tým pádom aj lepší plat, kariéru spraviť- netušila som, že ma skolí nejaká hnusná choroba.To som teda nečakala ani v najhoršom sne. Žiaľ, platím si za to sama, štát iba prispieva na lieky a vyšetrenia. Niekedy si tie vyšetrenia musím robiť sama. Snád niekedy to splatím, keď budem plnohodnotne môcť pracovať. To ale nemení na fakte, že sú ľudia, čo aj celí život sú na invalidke, a pre nič za nič, oni nezneužívajú štát? Zneužívajú, a to hnusne. vymýšľajú si choroby, len aby robiť nemuseli. Ja som nie je z tých, ja sa nemám za čo hanbiť. Len ma mrzí, ako som ochorela, ale chorobu si človek nevyberá!! Tiež by som radšej makala niekde a mala plat, a nie doma ležala nemocná niekomu na krku.
Jana Lukáčová povedali ste to tak pekne, ako psychiatri hovoria, ste doktorka?Alebo psychologička? Nie som si istá, či partner ma má naozaj rád.:/Z toho,čo posledné obdobie vidím uŇho, on nie je frustrovaný z našej situácie,ale je nahnevaný, vytočený a zúfalý Je na mňa nahnevaný, ale nedokážem pochopiť nejak prečo,ja som si sama chorobu neprivodila, nikdy som nefajčila, nepila, vždy som sa o seba starala a bola som zdravá, otužovala som sa, nechcela som byť chorá. On akoby na mňa si vybíja svoj hnev, lebo chce mať dokonalä ženu v posteli, v kuchyni,doma, v práci, čo zarába a postará sa oňho- a ja taká žiaľ nie som, nemôžem byť.Nie som dokonalá.Nesplnili sa mu sny, ale nevie ma asi nechať.

Ono sú aj také prípady, že štát by mal ešte doplatiť:-) Čo viem, to som sa naučil sám, aspoň že si tie výčitky nemusím robiť, lebo tie nie sú príjemné.

Sialenesmutna, z tohto vlakna mi je zle. Stazujes sa, to je ok, si ubolena, takze si zo vsetkeho beries to zle.
Mna len vytocila jedna tvoja veta v poslednom prispevku. Dlho si studovala a potom chodila po stazach v zahranici. Mas 29 rokov. Mne z toho vychadza, ze nasa spolocnost ti zaplatila studia a ty si sa potom zacala poflakovat po zahranici. Teraz ked si chora, si zas doma a zas chces aby ti nasa spolocnost doplacala za lieky, platila nemocenky...... Kedy zaplatis nasej republike to ,co do teba vrazila ?

Povedz si tak, nevadí, že sme chorí, hlavne, že sme zdraví.

sialenesmutna:

Váš partner Vás má rád, ale nevie si dať rady so situáciou...svojim správaním v ňom vyvolávate silnú frustráciu, v ktorej sa zmieta...samozrejme to nijako neospravedlňuje jeho správanie k Vám...každopádne píšete Vy a nie on ...

Pes je zakopaný v tom čo uvádzate "Coraz viac ho nutne potrebujem jeho podporu a lasku"...ťarchu svojich osobných problémov (nevysporiadanýchh emócií) prenášate na neho, ako by on bol zodpovedný za to, aby Vás ich zbavil - aby ste už viac neprežívala, tie nepríjemné pocity, ktoré prežívate, aby ste sa necítila neschopná...To sa nikdy nestane, svojim problémom potrebujete čeliť sama a "nezneužívať" na to partnera..áno, ten by Vám mal byť oporou (a do istej miery aj bol/je z toho, čo píšete), ale zjavne ju aj on sám potrebuje...momentálne "využívate" svoje zdravotné problémy na ospravedlnenie svojho správania k nemu a držíte sa tým sama v depresii..

Zbavujete sa zodpovednosti za svoje vlastné šťastie a prenášate ju na partnera..

V kontexte názvu témy, ste sa obaja jeden pre druhého stali monštrom a je na každom z Vás dvoch, čo s tým urobí, či prestane obviňovať toho druhého, vzťahovať na neho svoje vlastné problémy a začne si ich riešiť (a zmení svoje správanie) alebo nie ...v tom prvom prípade by to mohla byť cesta k záchrane vášho vzťahu a jeho utuženiu...pozornosť potrebujete zamerať na seba, nie na partnera

Nemala som tieto problémy vzdy, bola som ztdrava ako VY , ktori mi sem pisete,ze som leniva neschopna osoba, co nevie si zarobit na seba a ze mam robit, aj ked nemozem vstat z postele.
Zarazilo ma tvrdenie ze zdravi ludia si maju hladat zdravych ludi, uspesnych, bohatych , peknych a to uz preco? Ti skaredi, chori maju byt na okraji spolocnoti sami ako prst? Nemysite , ze potom by vymrela aj polka populacie? Je chvalyhodne,ze niekto ,kto ma zdravotne potiaze dokaze pracovat ja nie. Dlho som studovala, bola aj v zahranici na stazach a nemala som to stastie zarobit si na seba velke peniaze,iba minimum a nema teda nic, keby som nemala rodicov neviem.Potom prisla choroba, ale aj tak som predtym zarabala aspon z domu, pre jedneho podnikatela som prekladala medicinske letaky liekov, co bolo aj celkom vynosne. teraz sa snazim, nabiehat na to iste, ale nejde to hned nemozem sa sustredit na nic. Citim sa odpisane.
Partner mi neplati lieky, obcasne prispeje,ked nasi uz to nezvladaju,ale vacsinou mi plati otec, nakolko mama nerobi a nema z coho mi dat.

Nehovorim, ze na mna partner sere, ale nie je mi oporou ani empaticky,( nekydam tymto nanho,) on to uz tottizto nedokaze,kdze je velkym team leaderom v jednej uspesnej spolocnoti, mylsi iba na seba a na svoje peniaze,aby mal co najviac a aby si mohol kupit druhe auto nove a postavit dom. Dokazete si pedsatvit,ake je pre mna frustrujuce, ked sa na mna pozrie a povie,ze " jezis,zas ti je zle"? to je tolko empatie,ze to az boli fakt,-neprajem nikomu.
Mojim zamerom nie je kydat tu nanho, ale stal sa z neho chladny arogantny clovekvelmi vybusny, ktory sa nedokaze o tom celom porozpravat iba tak.

Merilyn suhlasim s tebou.Ale vyzera to tak,ze dnes pokial je clovek chory, tak ho spolocnost uplne odpise. Netvrdim,ze on to ma vyhrate lebo musi byt pri mne a vidiet ako mi je zle, sex nema, nie som dokonala zena,ale prave to, nie je ta laska?co ma byt?
Podla mna sa da so mnou nomrane rozrpavat a nie som troska, aspon teda sa za nu nepokladam, snazim sa v jeho pritomnosti neplakat ani sa nestazovat, a najma nie posledne mesiace,lebo vidim,ako z toho salie,a je potom nevrly ku mne,nepokladam sa za trosku, dokazem ho reprezentovat aj na poste aky ma -nemusi sa za mna hanbit, ani co sa tyka vyzoru,ani rozumu. Ovladam sa,ked ideme niekam do spolocnosti, i ked potom som z toho unavena dva dni,ale prezijem to nejako.
Nehovorte mi tu prosim vas, ze som troska, toto je najhorsie,co mozem pocut :(Ja sa snazimb byt celkom OK, mam uz nejaku tu liecbu nastavenu a snazim sa nejako zit, necakam od nikoho zlutovanie, ani podporu,ale proste od najblizsieho cloveka cakam troska empatie a sucitu, aspon minimum. cakam lasku a podporu, asi som hlupana, ze to ocakavam,ale prechadzam strasne tazkym obdobim,ktore sa neda slovami opisat, tak prosim nezatracujte ma tu hned.