Prečo sa ľudia nevedia uvoľniť v bežnom živote ????

Tutanchamon, vieš keď ono je ťažko posúdiť čo je bezvýznamné a čo dôležité. Čo je pre mňa vrchol sveta, môže byť pre teba banalita. Tiež sa nad niečim zamýšľaš, napríklad nad tým, prečo sa ľudia nevedia uvolniť :-D A napríklad pre mňa je to banalita :)
Ja volím opačný postup. Neriešim iných uvolnenie/neuvolnenie, sama som taká a takých ľudí si do života aj priťahujem. Ale naučila som sa neposudzovať nikoho ponosy, nech sú už akékoľvek pre mňa nepodstatné, lebo pre toho druhého človeka to môže byť dôležité....Nezahlcujem sa tým, pokiaľ to pre mňa nemá význam, neriešim prečo je tak človek nastavený....V práci som denne s kolegyňou, ktorá je hrozne ufrflaná, ľahko vybuchne, sleduje každý môj krok, aby mohla kritizovať. Povedala som jej asertívne, nech to nerobí a áno, už tú prácu pomalý opúšťam :-D Ale kým k tomu momentu príde, nekomentujem jej výbuchy, takmer nereagujem na jej zamýšľanie sa nad každým p*r*d*o*m. Vieš aké je to oslobodzujúce? :)
Kto chce, prijíma do seba negativitu, zlosť, nevie sa uvolniť. Kto nechce, nevníma to, prehliada, alebo tomu neprikladá význam :)

lebo na slovensku ludia riesia kazdy prd hodnotia nonstop druhych a preto nikdy nebudu stastny...

Lebo... STRACH a PYCHA brzdi ludi v tom, aby sa uvolnili. Bojime sa vsetkeho, predsudkov, odsudzovania, toho ze nebude na chleba, a pritom sa len treba naucit DOVEROVAT ZIVOTU. Verit, ze aj ked prave na ten chlieb nemam, zivot sa postara aby zajtra na ten chleba bolo. Ukoncit nezdrave vztahy a nebyt s clovekom len preto lebo som si zvykol, alebo si zvyklo okolie. Nebat sa. Uvedomit si, ze zivot je aj o tych "horsich" chvilach. A že existujú ludia, co su kadejako hendikepovani a su stastnejsi ako zdravy clovek, takze v podstate niesom na tom tak "zle"...

No vies, ono sa to lahko povie, ze byt proste pozitivny. Ja som inak velmi pozitivny clovek od istej doby a da sa povedat velka "salamistka", nerozculujem sa ked je na semafore dlho cervena ved sa nikam neponahlam, nerozculujem sa ked su sviatky a zavrete obchody a nahodou som si zabudla kupit zasoby ako do atomoveho krytu, ze mi na jeden den sviatku zostal doma iba chleba s maslom, som rada aj za ten, ved jeden den postu mi neuskodi, aj tak mam pneumatiky na bruchu.

Ale je uz dost naprd, ked je clovek hladny a nema na jedlo, rata kazdy cent a caka na tu almuznu v podobe invalidneho dochodku aby mohol ako tak prezit dalsi mesiac.

Vzdy som medzi ludmi alebo vacsinou vysmiata, vtipkujem, zabavam ostatnich a vsetci sa smejeme ale vzdy pride ta chvila ked sa clovek ocitne sam doma v posteli schuleni do klbka a place ako male dieta a rozmysla nad tym, ako by to vsetko najradsej skoncoval. Lebo seba sameho nikdy neoklames, tvoje podvedomie je tak nastavene, ze sa v nom stale ukladaju veci ktore ta trapia. Sice si mozes racionalne uvedomovat, ze ved o nic nejde, nie je to take strasne ale vnutri ta to bude stale trapit.

nic nieje dolezite ako byt zdravy, mat co jest a kde zlozit hlavu
Ostatne su pic**viny ktore riesia len prazdne hlavy a rozmaznani ludia

Zivot je tak kratky a vy tu mrhate cas na sprostosti, prikladate im dovelizitost ktoru nemaju .

Toto je typ témy, kde sa veľmi ťažko odhaduje, čo tým chce zakladateľ vlastne povedať. Či sa reálne pýta, alebo sú otázky skôr básnického charakteru. :o)

Ak by som vychádzala z predpokladu, že sa teda pýtaš. Aby si sa mohol uvoľniť, musíš sa niečoho pustiť, musíš sa oslobodiť. Problémom ale je, že ľudia nie sú vzdelávaní v náukách o ich svete, jedinom svete, ktorý je skutočne ich, ktorý nikdy neopustia. Je to ich vlastný vnútorný svet, kam nikto druhý nevie vstúpiť. Svet myšlienok, predstáv, fantázie, túžob a spomienok. Práve v tomto svete si potom tvoríš vlastné predstavy. Strachu, že ak neurobíš toto, stihne ťa trest. Strachu, že ak si do 25 nenájdeš partnera, partnerku, stratíš zmysel života. Atď, atď. Čím viac pozornosti, to znamená, čím častejšie sa k tejto predstave vraciaš, tým je silnejšia. U najusilovnejších jedincov sa potom predstava zmení na obsesiu a majú do konca života vystarané. Takže nestačí myslieť pozitívne, že aký je svet nádherný, aký je dnes krásny slnečný deň, treba myslieť rozumne, Uvedomovať si v každom jednom okamihu..chcem myslieť naozaj na toto? Ak na to začnem myslieť, budem sa následne cítiť takto a takto. Chcem to? Až potom sa dokážeš uvoľniť, pretože ťa prestanú spútavať vlastné obsesie, prestanú ti brať silu a energiu, až potom budeš mať silu sa usmievať a ako ty píšeš, zdanlivo mať všetko v paži. Skôr nie. :o)

Ja tiež občas píšem viac otáznikov, aby som demonštrovala nejaký ten pocit...či už pobavenie, údiv, zdesenie, že to ako vážne??? :o))) Nie je to ale kričanie, skôr zdôraznenie. ;o)

Nie ste náhodou mimo témy? :-D
No a k téme, tak vieš, čo k tomu dodať, tak skús byť ty sám iný v tomto a ísť v tom druhým príkladom. Problém je v tom, že ľudia akoby neustále žijú hlavou niekde v minulosti, alebo príp. v budúcnosti, vidia problémy aj tam kde ešte ani nenastali, stále sa niečoho obávajú príp. rozmýšlajú nad tým po čom túžia a čo nemajú a to všetko spôsobuje ich neustále napätie a utrpenie. Pritom v prítomnom okamžiku v podstate žiadne problémy nemajú, aspoň ja napr. neviem o tom, že by som sa dnes nenajedla, nesedím si v pohode a teple a nevypisujem somariny na nete.

Je to naozaj zvláštne, že keď ste smutný, pozerajú sa na vás ako na bežného jedinca, ktorý nevykročuje z normy, ale keď ste veselý a nahlas sa schuti zasmejete, tak na vás pozerajú ako na nenormálneho a nekultúrneho človeka, prípadne vás budú aj nenávidieť, lebo veď oni sú smutní, tak čo si to dovoľujete byť veselý? Len sa skúste nahlas poriadne zasmiať v kostole! Nemal by byť pritom práve kostol a podobné zariadenia miesto blaženosti a šťastia? Prečo sa tam všetci tvária ako sedem mŕtvol vo formalíne?

Takze ludia,co myslite ako mat v pazi?

Ja mam pocit,ze sa len tutanchamon chcel oklukou opytat ako mat v pazi,no hanbi sa.Ved preco by ho inak trapilo preco ini nemaju v pazi?