Mesacnaprincezna,
Doba je, aká je a v podstate za to nemôže. Za všetko môžu totiž len ľudia. Ako tomu všetkému predísť? Neviem či je to možné. Možno ak by človek poznal kým bol v minulých životoch, možno ak by poznal svoje smerovanie, pochopil prečo sa mu to všetko deje a prečo zažíva takéto niečo opakovane... Tak v tom prípade by vlastnil najväčšiu zbraň života - poznanie.
Ak má človek ideály a z nejakého dôvodu ich ľudia, s ktorými prichádza do kontaktu pošliapu, tak už veľmi ťažko nachádza nové, a sila tých pôvodných sa stráca. Ak sa človek sklame v inom človeku napriek všetkým týmto premenným, tak už druhého človeka k sebe pustí veľmi ťažko. A ak aj pustí, tak verí, že ten ďalší už nesklame. Ale pointa je, že pokiaľ nepochopíme prečo sa tak deje, tak takých ľudí budeme stretávať opakovane a opakovane zažívať aj sklamania.
Je veľmi deprimujúce počúvať ako láska nejestvuje a že všetci ľudia sú takí istí. Čo to v človeku vyvolá ak zistí, že ľudia tomuto naozaj veria a zažije to na vlastnej koži. Že partnerstvá sa uzatvárajú zo zištných dôvodov, že dôvera je prežitok (radšej nikto nikomu neverí), každý sa stará sám o seba a nikto nikomu nepomôže len tak....
Akí sú to ,,normálni ľudia,,?
Jasné, že láska existuje :) Samozrejme je to dobou. Je taká, že veľa cenných premenných je skrytých pred zrakom ľudí. Je preferovaný iný život, život mamonu, rýchly, povrchný...život na dosiahnutie vlastného šťastia s klapkami na očiach bez periférneho videnia okolitého sveta. A čo väčšina ľudí zvolí? Predsa vlastné šťastie. A idú takou cestou, akú poznajú. Ak ich rodičia nepoznajú inú (alebo nechcú poznať) tak ani deti nepôjdu často inou. Väčšinou sa návody preberajú z generácie na generáciu.
Verím, že existuje láska, no tak isto, ako tebe vraveli tí ľudia, aby si si dala dolu ružové okuliare, tak ich mne rozbili, keď som odmietol. Buď som zakopol a spadol, alebo mi niekto takú vrazil, že ostal z okuliarov len prach. Teraz premýšľam či si ich vôbec nasadiť, ono ľudia už neveria tomu, čomu voľakedy a tie ružové okuliare sú celkom fajn :) Ja cez ne vidím oveľa lepšie, len sa často kazia. Ono je ťažké niekam ísť a riskovať, že môžeš umrieť a na druhej strane niekam ísť a vedieť, že sa určite vrátiš. Ktorú cestu by si volila?
Toto je jeden celkom pekný výrok
"Smiať sa je riskovať, že budete vyzerať ako blázon,
plakať je riskovať, že budete vyzerať ako citlivý človek,
snažiť sa komunikovať s iným je riskovať, že sa do niečoho zapletiete,
vyjadriť pocity je riskovať, že ukážete svoje skutočné JA,
predložiť vaše myšlienky, vaše sny pred dav ľudí je riskovať ich stratu,
milovať je riskovať, že nebudete milovaný naspäť,
žiť je riskovať smrť,
mať nádej je riskovať zúfalstvo,
pokúsiť sa je riskovať zlyhanie.
Človek, ktorý nič neriskuje,
nič nerobí, nič nemá a nič nie je.
Môže sa vyhnúť utrpeniu a žiaľu.
Ale nemôže sa jednoducho nič naučiť, cítiť, meniť, rásť, milovať alebo žiť.
Je nutné podstúpiť risk,
pretože najväčší hazard v živote je nič neriskovať.
Len človek, ktorý riskuje je slobodný."
(Leo Buscaglia)
