Automaticky premýšlam o sebe

Psychologička mi stanovila úzkosť, myslím si že sa z toho dokážem dostať aj sám bez pomoci nejakých svinských liekov.

Psychologička mi stanovila úzkosť, myslím si že sa z toho dokážem dostať aj sám bez pomoci nejakých svinských liekov.

Mesačný princ - Psychiater si vypočuje jeho problémy a stanoví prípadnú diagnózu. Ak nijaká nebude, poradí mu, ako si môže pomôcť. Analyzovanie vtieravých a obsesívnych myšlienok je najrýchlejšia cesta ku vážnej depresii a úzkosti.

Maros_24 - a ako mu ten psychiater pomôže? Má snáď on analyzovať cudzie myšlienky? Hej, je to jeho úlohou...ale tak...

Podľa mňa len premýšľa, ja v tom nevidím nič zlé.

Ahoj, snaz sa myslienky neanalyzovat, nesnaz sa na ne odpovedat a urcite zajdi k psychiatrovi, nie je to ziadna hanba, taktiez sa to nemusi hned riesit liekmi. Skus si pozriet ak vies po anglicky nieco o mindfulness. Urcite tie myslienky neanalyzuj lebo sa dostavas do myslienkoveho cyklu z ktoreho sa neda tak lahko vyjst.

A naozaj keď si to tak spätne väzmem, naozaj sa cítim od toho leta tak zoslabnuto, viacej unavený, bez nálady, tak práve z toho môžu byť tie myšlienky. Čo si o tom myslíte?

Je to možne, dúfam že sa naozaj jedná o prechodné obdobie a nie o nejakú chorobu. Do toho všetkeho spadá ešte únava organizmu ( možno preto mám myšlienky že citim sa divne a im podobne). Cez minule leto som naozaj žil veľmi moc aktívne, každy deň som niekde bol, vkuse nejaka party, fest, spanku bolo minimum a zrazu keď som sa vratil po jednej party tak odvtedy som sa začal citiť tak divne, postupom času nabudala namna unava až do decembra no a na zaklade toho že som nevedel z čoho je ta dlhodoba unava tak som spadol do toho že mam nejaku psychicku chorobu, moc som sa sledoval a namyšlal si všeličo možne... Myslite že môže ta unava byť naozaj z toho že som svoj organizmus cez leto vyčerpal ?

Tak to normálne súvisí s tvojím dospievaním. Hľadáš sám seba. Časom by sa to malo zmeniť.

Tento mesiac mi bude 18. Nezamýšľam sa práve nad takými vecami ohľadom samostatnosti t.j veci ktoré by boli potrebné ale skôr sa automaticky zaoberám nad bežnými vecami života, ktoré som doposiaľ nikdy neriešil (prečo tak veľa rozmýšlam, prečo sa necítim dobre, prečo si myslím že nevnímam tento svet ako kedysy, prečo som stále v svojej hlave...). Dosť často si veci uvedomujem v hlave a namiesto toho aby som ich povedal si ich poviem v hlave. V poslednej dobe mávam aj dosť "živé sny" príjde mi to tak, ako keby som aj počas noci keď snívam nonstop rozmýšlal. Už aj keď sa zobudím hneď v tú sekundu som v svojej hlave.

Tiež si myslím, že by sa človek mal nad sebou občas zamýšľať. Iba hlupáci nemajú o sebe pochybnosti, či to či ono spravili správne, či ich správanie je v poriadku, proste odkiaľ idú a kam kráčajú. Normálny človek trávi nejaký čas sebaspytovaním, pretože tým spracováva to, čo prežil, vyrovnáva sa s radosťou ale aj so smútkom, so sklamaním, zlyhaním s vlastnými chybami, a vo výsledku sa z toho učí. Učíš sa tiež aj tým, že si v hlave modeluješ situáciu alebo situácie, ktoré by mohli nastať, napríklad keď sa pre niečo rozhoduješ, a tým sa vlastne pripravuješ, aby ťa nečakaný vývin situácie nezaskočil.
Problém začína až vtedy, keď sa človek zaoberá sám sebou priveľmi. Nehovoríš, koľko máš rokov, ale mne to pripadá, ako keby si prednedávnom začal byť samostatný a tak si nútený premýšľať o veciach, o ktorých si dosiaľ premýšľať nemusel, lebo za teba rozhodovali iní. Je to normálny proces, ale ak sa človek príliš upriami na seba, začína strácať kontakt s realitou a čoraz viac sa vnára do seba, čo vedie k ďalším neproduktívnym myšlienkam a človek sa tak zacyklí, že si už nevie sám pomôcť. Čo, myslím si, nie je tvoj prípad. Ty si tento stav uvedomuješ, snažíš sa hľadať spôsoby ako z toho von, a tvoja cesta je podľa mňa správna. Ak ťa nebavia veci, ktoré ťa bavili predtým, rob iné veci - veď zmena je súčasťou vývoja osobnosti. Tvoj vzťah s priateľkou ťa tiež odvádza od prílišnej pozornosti k sebe samému, čo je tiež dobre, lebo sa s priateľkou o svoje svety delíte. Psychologička, ak je dobrá, nič nepokazí, a možno ti pomôže preklenúť toto obdobie, kým získaš istotu, že sa na seba môžeš spoľahnúť. A ak aj nie vo všetkom - sme ľudia a ľudia sú predsa omylní.
Na koniec len jedno porekadlo, ktoré pomáha takmer vždy. "Nejako už len bude." :)