Zomreli mi 3 psy, som na dne

Forever young, nedokazem si predstavit, ze existuje nieco, co by mohlo znizit tvoju momentalnu bolest. Podla mna nie. Boli sucast rodiny. Myslim, ze nemozes urobit nic ine, iba prejst bolavym obdobim s tym, ze budes hladat silu v sebe prezit kazdy dalsi den. A prave v tom, ako budes musiet dokazat prezit dalsi a dalsi den, najdes aj cestu k spracovaniu a nakoniec akceptovaniu toho, co sa stalo. Je to este velmi cerstve. Zial, musis tym prejst. Ale ver mi, z kazdej bolesti sa nakoniec da vyhrabat. Teraz este nie, ani za tyzden, ale postupne to bude lepsie. Boliet to bude, ale menej. Musis len vydrzat. Vela sa o tom rozpravaj, potrebujes to.

Toto musi byt velmi tazke. Skuste si zobrat psika z utulku, alebo aj dvoch, pretoze vy bez psikov aj tak nevydrzite. Cim skor, tym lepsie. Rany sa postupne zacelia

Kazdy den som ich na ranajky chystala dve chlebiky s cerstvym maslom a vysocinou, nakrajane na kocky. Vysocina musela byt, prvy psik bol velmi vyberavy. Na obed som davala len malickosti, ci masko z polievky, ci suchare sme im kupovali, na veceru granulky, alebo cestoviny s vyvarom a maskom. Pred spanim sme mali ritual, vsetci dostali piskotky, spikove kosticky a male kosticky. Kazdy dostal svoju kopku dobrotok spapal a ulozil sa spat. Kde to este vylety, na plaz, na ktorej jedinej som si bola ista, ze ich mozem pustit, bol to taky poloostrov. Hadzala som im palicky do vody, chodila som s nimi na nakupy, na postu, vsade. Ked sme isli do mesta s kamaratmi, dali sme ich k priatelovim rodicom, alebo k jeho bratovi, pripadne sme ich zobrali so sebou. Stale sme mali riesenia, aby neostali sami. Len raz, raz ostali s tou zenou a ona ich vsetkych vypusti, kvoli hlupemu smetnemu kosu a ani tolko ju nenapadne aby nam zavolala, aby sme sa okamzite tocili spet. Je to strasna beznadej toto. Este aj pocas patrania sme si stale hovorili, ze urcite nezomreli, ze si nasli nejake miesto, nieje mozne aby zomreli vsetci traja a oni vazne vsetci traja zomreli.

Skusala som to, uz kym sme patrali. Ludia nam volali, ze vidia tulajuceho sa huskyho dedinou. Stravili sme v tej dedine desat hodin denne, autom, aj pesi, aj s poslednym psom sme chodili a hladali ich. Vsetko to boli plane nadeje, takto sme travili dni v dedinach a popritom nasli dvoch huskyovcov, jedneho uz mam 15 dni doma, nezil dobre a citim, ze ani zit dobre nebude. Tri dni sa tulal dedinou, kym sa podarilo ho chytit, ked som k nemu prisla nechal sa, predtym utekal. Ten pes Daemon ako som ho nazvala, sa odomna ani nepohne, je to moj dalsi privesok, no zajtra si ponho pride majitel, pod xy dnoch co vie, ze je tu, majitel, ktory si dava na cas. Psik je mimo domu minimalne 20 dni. Mne keby zatelefonovali barz aj z Holandska, o nic ine sa nestaram, len ako sa tam cim skvor dostat. Je to dobry pes, vidim, ze v zivote toho vela nedostal, aspon to tak citim. A zase ide spet :(. Taktiez sme si zobrali jednu tyranu miesankynu, neznesie sa s mojim psom. Utoci na nu, dnes sa strasne pobili, ona nechape tomu, ze Nesta, moja posledna tu zila v harmonii s troma kamaratmi, ano pohasterili sa, ved kto nie, ale o desat minut si oblizovali usi, o hodinu volala mlada kocka hrat sa stareho kona, ktory by mal pomaly desat rokov. Tolko donho dobiedzala az sa s nou hrat isiel, velmi sa mali radi. Posledny psik velmi trpi, od kedy sa stratili bola nesvoja, no od kedy ich videla mrtvych ani sa od nas nepohne, pyta sa do izby a spi s nami v postely, aj ked je jej tu teplo. Ledva sa tu pomestime, no ona sa tu aj tak vryje. Mne to nevadi, ci je zablatena, ci nie, pradlo sa vyperie, ked chce byt na postely nech tam je :). Priatel priniesol z nasho bytu spolocnu hracku, ktoru mali s akitou, nepusti ju z ust. Kedysi sme vsetci styria, ja a priatel a nase dve fenky spavala na obrovskom gauci spolu, ci plzli, ci sa harali. Mohla som im rozpravat, ze mi zaspinia cisto novy gauc, ze je cely chlpaty. V kazdom pripade som si stale hovorila, ze su to len veci, ze im je tak dobre, aj som mavla rukou, ked sa jedna z nich pocas harania plizila hore na gauc. Kym som mala oci otvorene si to nedovolila, cakala kym zaspime :) Moje srdcia, kazdy jeden z nich, milion pribehov, milion lasky.. boli opatrovani jak v bavlnke a ostalo len prazdno. Pametam si na jeden den, ked ten skoro 10 rocny husky nechcel ist v noci spat do domu, zabaval sa s mackami cez plot, bolo leto. Mamka ho milion krat volala, ale on bol jak v tranze. Dalsi den bol urazeny, ze sme ho nepustili dnu, lebo sa cez noc pytal a nikto ho nepocul. Prehovorila som k nemu a on len hlava na bok a daj mi pokoj. Moji zlati, aspon raz este zazit ten prichod domov, ked vam jeden chce oblizat bradu, druhy steka a kruti chvostom, dalsia sa zhrbi do cudneho utvaru, skruti usta do vlnovky a tesi sa a popritom jemne piska a posledna vyje.

Velmi dobre ta chapem. Mne zomrel moj Priatel na pismenkovu chorobu. Rok neskor ho na vrodenu chybu, po dlhych mesiacoch striedania zlych stavov a nadeje, nasledovala jeho dcera, ktoru som ozivovala, ked sa narodila cisarskym rezom, a cely zivot ma povazovala za svoju mamu. Je to uz vela rokov, a stale mi tie spomienky vhanaju slzy do oci.
Najviac mi pomohlo, ze sme dali domov novym zvieratam. Take, ktore nikto nechcel, s hendikepom, ktore vyzadovali vela starosti, ale dali vela lasky. Pri nich clovek nema kedy mysliet na to, co bolo, a ked vidis, ako ti mali bojovnici aj s tvojou pomocou zacinaju prospievat, prestanu tie straty tak boliet. Nezabudnes, ale uz o tak neboli.
Dopraj svojmu smutku, aby sa dostal von, tvoje psiky si to zasluzia. A ked budes mat dost sil, postaraj sa, aby pri tych miskach zasa stali nejaki stvornohi chlpaci. Aj tvoj psik, ktory ti zostal, to potrebuje.

:

Radšej to nechcem bližšie analyzovať, trebárs ako Freud, lebo to by sa nestretlo s porozumením (viem to na betón). Jedna vec je psychológia, tá druhá je subjektívne vnímanie celej situácie.
Si človek s veľkým Srdcom. Nič viac sa k tomu rozumne nedá povedať.
Tu ma teda žiaden fór isto nenapadne...

Neviem sa netrapit, vsetko mi ich pripomina, boli sme dennodenne spolu. Aj ked nie so vsetkymi styroma, lebo dvoch sme mali my a dvoch rodicia este z mojich detskych cias. Ostali len prazdne misky, spomienky a velka bolest na srdci. A to neboli len kym spim, od kedy sa zobudim boli, velmi boli.

Mne osobne je to hrozne ľúto toho, čo sa stalo. Viem si to živo predstaviť. Boli to psíky môjho syna. Pravdu povediac, nemali ma radi, aj keď ja ich áno. No, aspoň ma trpeli, už keď nič.
A k tomu filozofickému poňatiu toho všetkého, povedal by som k tomu niečo, ale radšej neriskujem. Mne vravieva občas syn (v rámci srandy a tzv. neetickej výchovy), že: čo Ti šije hlupák starý? Tak, asi tak.

Dany - sibirsky husky narodeny 20.06.2007 v lete tohto roku by mal 10 rokov.

Majky - nemecky ovciak narodeny v marci roku 2009, tento rok by mal 8 rokov.

Achi - fenka akity inu, narodena 1. augusta 2014, toto leto by mala tri roky.

Mali toho strasne vela pred sebou a boli to neskutocne psy, bola to rodina. Spali v dome s nami. Vsetci na svojich miestach, no predsa spolu. Neda sa s tym zmierit.