Zomreli mi 3 psy, som na dne

vankus konecne niekto kto tu vie triezvo rozmyslat... mna tiez zaraza ako sa ludia zastavaju psov... proste uplne chore... ako ja chapem ze ma niekto rad zvierata ale toto je uz moc... raz si tiez pamatam ze pes napadol dieta a este sa ludia zastavali psa...

inou temou je smrt. jasne ze to boli. uprimnu sustrast za tatina. nie za psov, to by mi prislo ujete, pardon.
ale teraz tak vseobecne my sme si ale odvykli od smrti. zijeme sterilne zivoty s co najmensim kontaktom so smrtou. kedysi ludia jednak castejsie umierali, jednak ludia zomierali doma. ludia boli teda uz od detstva navyknutejsi na smrt, umieranie, bolest, tym padom na silne emocie ktore toto vsetko sprevadzaju. smrt bola viac sucastou zivota nez teraz. my sa smrti co najviac vyhybame. netreba byt nou akokolvek fascinovany, to je zas opacny extrem, aj taki ludia su.

no totok ma zaujalo -->
"Nedavno mi zomrel ocko, teraz mi zomreli 3 psie deti, mamka je velmi chora. Ja uz nevladzem dalej, nevladzem, to je vela, to je na jedneho velmi vela."
konecne pises k veci len pises o tom ako keby to s tym nemalo suvisiet, tak na okraj. sranda nikto si to nejak nevsimol.

...vsak ano tu bude pes zakopany. si precitlivela z toho a nie zo psov. psy su len taka ceresna na torte. chapem ze clovek sa na ne dokaze naviazat ale nie byt z ich smrti tak na dne. vzdy musi byt na pozadi este cosi. mozno si precitlivela povaha aj bez toho. umrel ti ale blizky clovek a to je si myslim prvorade.
pride mi uz ujeta tato precitlivelost na psov a vobec domacich milacikov. jedna vec je chranit prirodu vo svojom okoli a na celom svete aby sme ju nedevastovali svojou cinnostou. to kvitujem a clovek nemusi byt zeleny slnieckar aby chapal dolezitost toho. ale aby sa ludia tak viazali na psov.... co ste uz na hlavu ?! :-DD dokonca niektori radsej pomahaju psom nez ludom. podaktori su schopni sa aj pobit za svojho psa pokial ich druhy napomenie aby napriklad po svojom milacikovi zbierali hovna. najskor je to asi o ich egu nez priamo o tych psoch. najviac ma dorazilo ked nedavno v bratislave v devinskej novej vsy traja psy napadli mladeho muza a ten podlahol zraneniam a polovica ludi v diskusiach si branila psov. tak to je uz silna kava aj na mna. psickari su uz totalne zmagoreni. ale ze uplne.

kedysi plnili psy proste len nejaku pomocnu ulohu, na salasoch, pri love, ci ako strazne a tak. ale predovsetkym to boli zvierata ktore clovek choval kvoli nejakym pragmatickym ucelom. zvie-ra-ta :-) tak boli vnimani, taky vztah k nim ludia mali.
aj tak mam najradsej original sk.wikipedia.org

Svet by bol fakt o ničom, keby že je bez psíkov.
Dobrú noc!

Dakujem za krasne slova, od ludi, ktori maju s tym skusenost to znie upokojuco. Je to moja prva velka strata, mala som skrecky, uz od ranneho detstva, za nimi som dlho smutila. Raz nam andulka priletela na balkon, naucili sme ju rozpravat, hrala s nami karty, to bolo uz horsie. Ale ked som si vykopala psi, to bola totalna beznadej, zufalstvo. Je to miernejsie ako v prvy den, ale stale intenzivne.
Pocas patrania po nasich psoch, sme dostali avizo na psika z vedlajsej dediny, ktory sa mal podobat na nasho huskyho, tri dni sa tam tulal, kym sme sa k nemu dostali. Hned sa mi nechal chytit, neskutocne ma chytil za srdce. Bol mensi ako ten nas, s kratsimi nohami, asi ten druhy typ, vystavny. Dali sme mu meno Daemon, nechali sme ho u seba a hladala mi majitela. Bol to madarsky pes, takze to bolo trosku komplikovane. V kazdom pripade bol velmi bojazlivy, zato priatelsky a hravy, na huskyho prilis oddany. Pravdepodobne vela lasky nezazil, od kedy mi zacal doverovat sprevadzal ma vsade, rozpravali sme sa spolu. Fakt ma ten pes chytil za srdce. Dostali sme avizo z dalsej dediny, tiez husky, taky typ jak ten nas, len mal obe oci modre, taka ista farba, tak isto sedy. Zobrali sme ho ved urcite ma tiez majitela, aj by sme si ho nechali u seba, ale ten prvy najdenec nebol velmi spolocensky. Tak sme ho odniesli do utulku, spolu s nasim prvym najdenym Daemonom. Tam ich precipovali, dali mi udaje a ja som zacala komunikovat s madarskou stranou. Popritom ako sme hladali majitelov a svojich psov, sa jedna majitelka madarskej facebookovej stranky pustila do patrania s nami. Brala som ju ako partaka. Pes, ktory bol u nas sa mal volat Joe, druhy psi, ktoreho sme odniesli do utulku sa mal volat Tequila. Ta pani z madarska zistila, ze o psov nikto nema zaujem, ze ich nechcu spet, ze mozem odkazat utulku, ze mozu dat psika na adopciu. Pisala mi, ze mam prepisat cip "Joeho" ma svoje meno. Este som sa jej pytala, ci to nebude jak kradez, ze co mam akoze povedat na veterine, ze skade mam toho psa. Tvrdila mi, ze to riesila s policiou a oni o tom vedia, ze majitelia nemaju zaujem. Boli sme s tym Joem na veterine, bol kompletne zablseny, chytila to od neho aj nasa fenka. No to je jedno, v pripade, keby sa nieco divne zomlelo mala som blocek. O tri dni na to mi ta madarska zenska pisala, ze majitel chce spet Tequilu,toho psa co bol v utulku, v ten isty den ku veceru, chcel spet psa aj majitel toho psika co bol u nas. Prislo mi to strasne divne, ale ved v poriadku. Pan si vyzdvihol tequilu z utulku a mna kontaktoval druhy majitel. Ja som sa ho len informacne pytala, od kedy mu chyba psik, aby som povzbudil v sebe nadej, ze ti moji mozu zit. Tvrdil mi, ze 6 dni, ja mu na to, ze klame, ze ten pes je uz u nas 10 dni, vo vedlajsej dedine sa tulal tri dni a pochadzal zo 100 km vzdialeneho mesta. Nakoniec mi ta madarska zenska pise, ze sa stala chyba. Ze ten majitel, ktory si vyzdvihol psika z utulku, si mal vyzdvihnut psika od nas. To uz bola silna kava, lebo aj keby som mala sedy zakal, tak si nepomylim sedeho huskyho vysokej sportovej postavy, s ciernym huskym nizkeho vzrastu a o roznosti oci ani nehovorim. Citila som v tom podvod, ale nikto so mnou nechcel komunikovat v anglictine a madarciny som uz mala nadmieru dost. Tak mi asi nerozumeli dobre, alebo co sa dialo, ale ked som presla na iny jazyk zacali byt vsetci agresivni a vyhrazali sa mi policiou, lebo som im nechcela dat presnu adresu bydliska. Bolo to absurdne, lebo som sa chcela stretnut na inom mieste, ktore by sme si dohodli v aktualny den telefonicky. Ta madarska svina mi nebola ochotna poskytnut cislo na majitela, ani dat jemu moje cislo. Tvrdila, ze sa mi neda dovolat, pritom mi kazdy den volali madari, ze nasli nasich psov. Nasa konverzacia bola zalozena uz len na dohadovani sa, das mi svoju adresu? Nie nedam. Tak volam policiu.. a blaaa blaaa.. Ten psik sa popisava ked ho len jemne upozornite, uz je z toho v soku, ked sa ho dotknete, lebo ho chcete pohladit tak sa zlakne, ale v kazdom pripade mi zacinal verit a mal ma rad a ja jeho. Dnes sme ho odovzdali majitelovi, ten psik k nemu ani nesiel, priatel ho odopol z obojku a on usiel, ked nanho volali, tak utekal rychlejsie, potom sa za nim rozbehli a on si lahol na chrbat, predtym sa popisal. Chytili ho do vzduchu a nalozili do auta. Ked som mu dala blocek, ze si prosim peniaze za veterinu, povedal, ze ziadne nema a preco by mi mal platit. Neslo by mi o to nikdy, ale takemu cloveku dat nieco zadarmo je mi proti srsti. Tvrdil, ze mu to nikto nepovedal, pritom ja som to tej zenskej pisala, ze nech mu to oznami. Mala ma na haku. Je to pre mna dychvyrazajuce sa spravanie, lebo ja by som za svojich psov aj dusu dala a oni nepovedali ani dakujem, nic.
Strasne ma to mrzi, ze som im toho psa dala, mala som to riesit s policiou, pripadne nieco ine vymysliet. Priatel bol z toho strasne nervozny, velmi trpi nasou stratou a toto ho nasralo. Ale chceli sme mat uz pokoj, tak sme to nechali tak, chyba. Teraz ma to mrzi, ale co s tym? Viem, ze tam ten pes bude trpiet, ma 7 rockov a zasluzi si lepsi zivot. :( Co mam robit?

Náš posledný nemecký ovčiak sa tiež dožil 14 rokov, aj keď posledné tri roky bol na liekoch na kĺby a od bolesti a posledný rok mal aj lieky na obličky. Ale bol tu s nami a tešil sa.
Forever young, ak sa potrebuješ vyrozprávať, ideš na to dobre. Tá bolesť je príliš veľká, aby si ju dusila v sebe, je to nespravodlivé, absurdné, čo sa stalo, nemalo sa to stať. Pokojne sa z toho vypíš, ja som tu, počúvam ťa, a aj iní. Ale nech sa tvoj smútok neobracia na nenávisť, ani voči iným, ani voči tebe. Nenič sa. Mala si v sebe veľkú lásku, mala si ju komu rozdávať, a teraz je všetko preč, ale to len v tejto chvíli.
Ja som musela vymazať všetky fotky, všetky videá. Tiež sa mi toho nakopilo a bolo veľmi ťažké sa s tým vyrovnať. Nemohla som spať, stále som ju cítila vedľa seba v posteli, keď som niečo robila, hocikedy som ju počula, ako na mňa volá, ako ma drgá ňufákom do nohy, lebo niečo chce. Začala som byť agresívna, podráždená na druhých, hocičo ma rozčúlilo. A potom to prešlo. Ako vravím, zobrala som si domov pár nešťastných stvorení, ktoré vyžadovali každú sekundu môjho voľného času, rozum v hrsti, komunikácia so zahraničím, keďže na Slovensku nikto s týmto skúsenosti nemal. A tak ma pomaličky prebolelo... Toľko energie, čo som zbytočne vynakladala do smútku a zlosti na celý svet, som presunula tam, kde to má význam. Prestala som nariekať za tým, čo sa už neodstane. Aj u teba sa to jedného dňa prehupne tak, aby si myslela na to, čo bude, nie na to, čo bolo. Nenechaj sa potápať, lebo svojej akite a huskymu už nepomôžeš, už im nikto nepomôže, ale upieraj sa v myšlienkach na ten deň, keď ťa bude treba inde a pre iných. A hlavne sa venuj svojej fenke, lebo tá smúti rovnako ako ty a jej rozumček sa s tým vyrovnáva ešte ťažšie ako ľudský rozum.

Nedavno mi zomrel ocko, teraz mi zomreli 3 psie deti, mamka je velmi chora. Ja uz nevladzem dalej, nevladzem, to je vela, to je na jedneho velmi vela.

Ked som mala 17 rokov, po rokoch prosikania, sme sa s mamou rozhodli, ze si zaobstarame sibirskeho huskyho. Otec a brat boli proti, no ked prslo k nam male sivobiele cudo s jednym modrym, jednym hnedym okom, kazdy sa z neho tesil. Este aj ocko priznal, ze sa nevedel dockat kym pride z roboty, aj ked predtym mudroval, take klasicke mudrovanie, o tom, ze ma to bude bavit tyzden a potom nic :( To sme zili este v bloku, kazdy den som s nim chodila do lesa na 3 hodiny, kazdy jeden den. Oco, mama, pripadne obidvaja mi rano volali, ci uz som s nim bola, ci som nezaspala. S mamkou sme mu stale nieco varili, ocko sa raz smial, ze pes dostava lepsie jedlo jak on, ze ani on tolko masa neje :). Ocko zomrel v roku 2012 na rakovinu, Dany prvy krat v zivote na nas zautocil, ked vosiel do izby k mrtvemu ockovi a nechcel ist prec. Prvykrat silno zavrcal. Ocko ked uz bol tazko chory a Dany na vianoce dostal taku vodicku proti blcham, dovtedy sme kupovali Frontline, lenze vtedy ho nemali, tak sme mu dali iny druh. Nesadol mu, bol jak sfetovany ten nas zlatusik, maly nemecky ovciak sa ho vtedy tak bal, ze robil kolo neho metrove kroky, taky bol Dany mimo. Ocko uz obleceny, aj napriek tomu, ze chory, nevladal, chcel ist tych 30 km do mesta, aby mu pomohol. Velmi ho mal rad, velmi. Aj ovciaka. Niekedy sme robili malicke rozdiely medzi nimi, Dany bol uprednostnovany, stale hovoril mamke, ze nech ich ma rovnako rada. A ona mala, my vsetci, ale Danyho o percento viac. Teraz jak je mamka vazne chora, len lezi v postely, ten psik stale lezal pri nej, husky pre boha, stal sa z neho izbovy pes. Dokonca sa zacal o hracky zaujimat, nosil jej hracky, aby nebola smutna :(. Stary "dedko" zrazu ozil a zacal sa hrat. Akitu sme si zaobstarali my s priatelom, aby nasa huskyca nebola sama, zaobstarali sme jej kamaratku. Oni sa od seba nikdy nepohli, nikdy, ked som kricala na jednu boli nalepene na sebe a spolu sa bali. Ked som volala jednu, prisla aj druha. Ked som raz ja hlupa zle zavrela vchodove dvere, nasli sme ich pred blokom na parkovisku spolu, Stale boli spolu. Teraz tu uz nikto z nich neni, prosim velmi pekne prosim, nech sa to vymeni, ja odidem, len nech oni su tu, prosim.

Ja som dievca. :)

A velke plemena sa dozivaju dost rokov: husky 12 - 15 (mal iba 9 rokov)

nemecy ovciak: 9 - 13 rokov (mal len 7 rokov)

akita inu: 10 - 15 ( mala iba 2 roky)

Este ani zdaleka nemali pred koncom, boli niekde v polke. A my sme sa o nich dobre starali, lubili ich, vsetci. To bolo velmi skoro. A mam kamaratku, ktorej psik ma momentalne 18 rokov, taze tak :(

Velké plemená psov sa doživajú 7 - 6 rokov. Mám to z kynologických kníh. Moj psík, vlastne sterilizovaná fena je kríženec z utulku a hoci má už 13 rokov, tak sa má celkom fajn. Najdlhšie sa doživaju plemená Pudel a Jazvečík.
Už pri kupe zvieraťa si treba uvedomiť, že ich život býva kratší. Môžete sa utešovať tým, že šiel do " psieho nebo večných lovíšť a pláni" Jednoducho ak ste sa onho riadne starali, nemmusíte mať výčitky svedomia.
Smrť je súčasťou života. Tí čo žijú resp. prežili sa venujú iným zálubám a koníčkom a život plynie dalej aj s vedomim, že štvornohí kamaráti tu už niesu. Zostali vam aspon spomienky, fotografie, ktorými si môžete spríjemnovať život. Možno po určitom čase poskytnete domov iným psim tvorom alebo si nájdete dievča a nový kolektív. Smrti sa nedá zabrániť, no jediné čo môžte zmeniť je vaša buducnosť. Netreba stále zostávať v spomienkach na minulosť, treba hladieť aj do budúcnosti a treba vedieť aj plánovať buducnosť s partnerkou a štvornohým priatelom.