Ahojte ...vpodstate ani neviem prečo zakladám túto tému a čo čakám, že mi k tomu napíšete ...No potrebujem sa vyspovedať ...Mám 21 rokov ..a nemám za sebou ani jeden normálny vážny vzťah....Mám pocit ( nie je to len pocit ), že chlapi odomňa utekajú ..Keby napíšem, že nemám nijakých nápadnikov tak by som klamala ..priam naopak mám ich dosť...Lenže akonáhle sa rozhodnem s nejakým z nich to skúsiť tak on akoby vzal nohy na plecia a nikdy to nevynde ... Je jedno na akom som mieste, v akom čase, o koho sa jedná ..vždy s každým zažijem ten istý scénar ...či je môj rovesník, starší, mladší, kludný, arogantný, pekný, priemerný ...
Ak by som sa mala opísať tak som zo začiatku trochu hanblivejšia kým sa oťukám, skrátka žiadne hrr ale optimal, nerada sa pred chlapmi chválim ale na druhú stranu sa ani nepodceňujem, som spontánna a občas robím bláznivé veci, mám rada humor a iróniu, rada sa na sebe zasmejem, som milá, citlivá, občas sa ma niektoré veci dokážu dotknúť, občas sa urazím, keď niekoho mám randím iba s ním a robim si s tým človekom plány i keď nie nahlas iba v mojej hlave :D zaujímam sa o neho, nie len o seba ..Netlačím na toho chlapa, dám tomu čas, neotravujem ho ..skrátka nenapadne ma nič také extrémne, čo by ich mohlo doradu na mne odplašiť ...
Lenže vec druhá...a tým je moje vnútro ..veľa sa zaujímam o duchovno, skratka vnútro, pocity, čítam mrte vela knih na rozvoj osobnosti ..a verím tomu, že to čomu človek vo vnútri verí, čo si o sebe myslí ..to rozhoduje o tom čo sa mu bude diať v realnom živote ...
A moje vnútro je jedna veľka pustatina.. V skratke mala som hrozné detstvo, samé odmietanie zo strany rodičov, žiadna láska,neprijatie, v škole ma dosť šikanovali, nikdy som pre nikoho nebola dobrá, smiali sa môjmu výzoru ....Tá bolesť tam ostala ..stále sa mi občas vracajú tie pocity z minulosti ako som sa cítila bezcenne ...Aj keď odvtedy som sa zmenila, podstúpila som niaké estetické plastické operacie, schudla som asi tak 20 kilov proste som úplne iný človek :) osamostatnila som sa ..začala som si viac veriť, začalo sa mi dariť, začínam sa rozvíjať vo všetkých smeroch ...Ale stále v sebe nosím ten pocit menejcennosti z detstva a dospievajúceho veku ....Jednoducho si myslím, že niesom hodná lásky, že si ju nezaslúžim ...že niesom dosť dobrá ....
Myslíte, že to môže byť podvedomou prekážkou ktorá mi sabotuje každý vzťah ? Niečo čo mužov odplašuje ? aj keď na vonok nič nedávam najavo ? a nemá šancu si myslieť, že v sebe nosím takéto pocity ?
