byvame v dome, deti nemame, cez tyzden s manzelom pracujeme, cez vikendy chcem mat klud a venovat sa sama sebe tak, ako chcem ja. vyhybam sa prijimaniu navstev, ani pribuznych ani znamych. no je to uz trapne. oni by chceli chodit ku nam na stretnutia, lebo sa tu citia dobre, su tu akoby na vylete, pokecaju, pogriluju, a ja mam nervy na dranc, neznasam narusanie mojho sukromia. nechapem, ked im navrhnem stretnutie niekde vonku, tam nechcu ist, tu sa citia pohodlne, hrozim sa kazdych sviatkov, kedy rodina nas chce vidiet, ja by som najradsej absolvovala povinne stretnutie inde, u nich, ale kedze byvaju v bytoch, prirodzene ocakavuju, ze sa vsetci budeme stretavat u nas, kde je velky priestor pre vsetkych. nemam problem navarit, upratat, mam problem travit cas v mojom sukromi s ludmi, ktori ma unavuju, aj ked su dobri, s ktorimi ja nemam si co povedat, iba sa prisposobujem ich temam, a nechcem sa s nimi bavit o mojich sukromnzch veciach, som cudacka, ale nechcem sa s nimi bavit o mne, a tak len s hroyou cakam, kedy odidu. som cudna, ale mam rada sukromie, a je jedno, ci ide o mojho brata, rodicov alebo kohokolvek. len mi je trapne, ze stale tie zdvorilostne navstevy u nas absolvuju, a nepochopili, ze lepsie by bolo, keby sme my chodili ku nim do bytu nachvilku sa vidiet a dosttttt
neznasam navstevy
bagration, od nich nikdy nechcem ziadnu moralnu pomoc, nemam s nimi doverny vztah, ani s mojim otcom, ktory sa stale snazi ku mne priblizit, a peniaze nikdy nebudem od nikoho pytat, a nikdy som ani nepytala, ani len od manzela, nechcem byt s nimi kamaratka, beriem ich ako rodicov, mam ich rada, ked treba, stale im pomozem, ale nie u mna doma, som samotarka
ja nebranim muzovi, nech je s nimi kolko len chce, mne vadi narusanie mojho sukromia, kedy povinne s nimi sedim na zadku a trpim, preco muz neide ku nim, a neprespi tam s nimi, preco chcu spat u nas! preco muz sa s nimi nestretava hocikde, u ich matky, starej mamy a tak, preco ma do tohpoo zatahuju, ja chcem byt sama, a ak chcem spolocnost, stretavam sa vonku
celkom aj chapem niektore tvoje nazory, ani ja nemam extra dobre vztahy s rodinou a niekedy aj mne idu na nervy. S priatelmi je to ine, ti casto prichadzaju a to je v pohode. Ale s tou rodinou aspon obcas by bolo dobre sa schadzat. Tebe vadi, ze manzel sa snazi rodine pomahat, kde sa da a tebe to je na obtiaz. Ale skus si to zobrat z tej stranky- co ak ty raz budes velmi potrebovat nieciu pomoc.. ci uz moralnu alebo financnu.. to radsej ju kvoli hrdosti odmietnes? Pises, ze mas 22 rocnu dceru, tym padom uz nie si ani ty najmladsia a ak pises o niekom, ze je v "jeseni svojho zivota" tak si uvedom, ze teba to cochvila caka taktiez, len aby si v tej jeseni neostala osamela.
ovecka, presne takymto podobnym sposobom navstevy odmietam a vyhybam sa im, ale raz za cas ich musim pozvat, a manzel mi v tom nie je oporou, naopak, vycita mi stale viac a viac, ze som cudna, v poslednom case ma posiela sa liecit. pred tym ani on tie navstevy nemusel, mal vela prace, teraz sa vsak zmenil, a chcel by zacat rozvijat spolocenske vztahy, odovodnil mi to tym, ze vsetko sa vyvija, a ze toto je zmena, ktora prichadza rokmi, ze vtedy mal ine starosti, nemal cas, ale teraz by sme mali zacat zit viac spolocenskejsie, co vsak mne velmi vadi. Stale som bola samotar, mne nechybaju spolocenske udalosti, grilovacky a tak, mna taketo stretnutia v sukromi velmi stresuju, citim sa strasne, chcem byt sama, nechcem v mojom sukromi cudyich ludi, bojim sa rozpadu manzelstva
quaqua tak preco to nepovies manzelovi a jednoduho nikoho nepozyvajte a ak sa niekto pozve sam tak navrhnite inu alternative.. ak budu neodbytni tak si nieco vymyslite preco to nejde u vas a hotovka napr ze malujete alebo tam mate nejaky smrad od nejakej chemikalie od robosov ... popripade mozete povedat ze doma jednoducho neradi oslavujete prijimate navstevy a bodka...
ja som dost uzatvoreny clovek, od malicka, velmi tazko sa zbliyujem, na neutralnej pode nemam problem, tam sa aj zabavim, ale nechcem, aby ktokolvek prenikoal do mojho sukromia, mozno je to nejaka moja dusevna porucha, neviem, som si vedoma, ze prehanam, vsak nikto mi neublizil, preto sa aj pretvarujem, ale potom som strasne energeticky vystavena, ubnavena, dva dni sa z toho spamatavam, a chcem byt vtedy uplne sama, co je vsak zle, s manzelom sa kvoli mojmu cudactvu hadame stale viac, a uz mam aj strach, ze nas to rozdeli
mam dceru, ma 22, byva sama, studuje, s nou velmi rada travim cas, kedykolvek, ale medzi nami je silne puto, s ostatnymi je to zdvorilostne, tolerujem ich z ucty k nim, pretvarujem sa z ucty k nim, ale strasne ma to vycerpava, cely zivot, nikdy som s nimi nemala doverne vztahy, vsetci mi chceli stale pomahat, co som razne odmietala, lebo mne tym iba pritazili, robila som si po svojom, na par rokov som uplne pretrhla vsetky kontakty, no teraz, ked su starsi, povazujem za povinnost im sprijemnovat jesen zivota, ale len na chvilku, nechcem byt s nimi kamaratka, odmietam, a to iste s rodinou manzela, nikdy nikto nehladel na moje potreby, na dceru, na nase tuzby, stale len chceli v dobrom radit, pomahat, len si nevsimli, ze ich priania neboli mojimi, ze moje predstavy boli ine ako ich a nemali zaujem sa ku mne vtedy priblizit a respektovat to, co som citila ja, do kelu s nimi, a kvoli tomu zacinam mat s manzelom velke problemy, vycita mi moje cudactvo
to sa divim ja to mam naopak... nemam problem ked niekto k nam pride ale dost ma sere ked ma tahaju do podnikov kde je to predrazene, hluk a ziadne sukromie...
ach toto pokrytectvo v rodinách, ty sa nevieš priamo s nimi baviť a na rovinu im to povedať, oni zase žiadna reciprocita, že aj u nich by sa dalo, kompromis vonku tiež nie a naďalej sa tvárte šťastne :D
Si nová vlna, kariéra, dom, nechceš detiská, ale staré dogmatické tradície nevieš potlačiť (trápne rodinné návštevy atď.)
Jasné, rodina sa má schádzať to nepopieram, ale vtedy, aby celá rodina mala z toho radosť.
Si na inom leveli, tak sa vzchop a priamo, otvorene im to povedz, ak sú inteligentní tak pochopia ak nie tak potom návštevy zaraziť a po čase im bude stačiť aj stretnutie u nich, alebo na neutrálnej pôde.
