Ako som uz napisala v nazve, moje detstvo bolo velmi smutne. Rodicia sa rozviedli, ked som bola mala a sud ma nechal v matkinej opateri. Moja matka bola a je psychicky narusena, no veeli to iba najblizsi a nic pre to nepodnikli. Iba im pripadala viac "histerickejsia" ako ine zeny... Nikto sa v skutonosti o mna nezaujimal. Tyrala ma od rana do vecera. Vsetku svoju zlost, depresie a neschopnost si vybijala na mne. Kazdodenne som bola ponizovana typu "ty bleda sracka, pod zrat" ako na zviera. Stale som bola bleda a zaludok som mala zovrety od strachu, takze ako dieta som nemohla ani jest. Na to si sadla predo mna a za kazde susto, ktore som nezjedla mi dala silnu facku. "Toto zozeries ty hovado, lebo ludia si pomyslia, ze ti nedavam jest a budu ma ohovarat". Tak so slzami na tvari som stale vsetko zjedla. Este teraz mam k jedlu odpor. Ked sa jej zmenila pocas dna nalada, a to bolo casto, tak ma len tak prisla zbit do izby, lebo som neschopna hlupana, ktora sa nemala ani narodit. Skoro nikdy som nevedela, preco ma bije, teraz ked som uz dospela, tak to chapem. Ona sa totizto na mne odbavovala za svoje depresie, plus je to chladny psychopat. Ved ktora matka zatvori svoje dieta do izby, aby vo vedlajsiej izbe mala sex s chlapom a dieta nemoze vyjst ani na zachod? Tie vzdychy z jej postele pocujem doteraz a dviha sa mi zaludok. Ja sa aj divim tym chlapom, ze vobec pristupili spat s nou, ked vedeli, ze vo vedlajsej izbe je zatvorene dieta. Potom, po sexe mi odomkla a mohla som ist na zachod. Nespala s chlapmi za peniaze, iba pre potesenie, ona totizto robila v jednom obchodnom dome. Nikto ju tam nemal rad a po casu ju aj tak vyhodili. Vedela ma tak zbit, ze mi tiekla krv z nosa. Citovy chlad a nenavist mi prejavovala kazdy kazducky den. Proste typicky psychopat bez ematie. Ako robot nastaveny na tyranie vlastneho dietata. To psychicke napatie, strach a pocit menejcennosti ma niekedy mataju doteraz. Bala som sa jej viac ako smrti. Ona totizto, ked ma bila, tak mala taky nepricetny vyraz v vari a hruby chraplavy, silny hlas ako chlap. V takych chvilach som sa casto pocurala na mieste. Nikto ma nemal rad a nikto sa o mna nestaral. Ked som ukoncila skolu okamzite som si zbalila veci a utiekla od nej prec. Uz som ju nevidela 8 rokov a ani ju to velmi netrapi. Sem tam si zavolame, ale uz len jej hlas mi privadza vyvracat sa. Mnoho som tu ani nenapisala, lebo to sa neda cely zivot s psychicky narusenou osobou napisat na par riadkov. Len som vam chcela priblizit, ake detstvo som prezivala. Je toho strasne vela, to co som tu napisala je iba kvapka v mori, ale chcem sa vam podakovat, ze ste mi venovali cas precitat to az sem. Aby ste vedeli. Som vydata a mam dieta, ktore je stastne a nikdy mu detstvo neznicim. Po tom vsetkom, co som prezila sa mam dobre a matku som uplne vylucila zo svojho zivota. Uz na mne nemoze viac pachat zlo. Len kazdy den je mi smutno, ze inde su deti, ktore prave teraz prezivaju to iste co ja... Ak vo svojom okolo nieco take vidite, nenechajte to bez povsimnutia. Robte nieco, zavolajte policiu alebo zavolajte socialku, pretoze deti sa nevedia same obranit... Mala som potrebu sa trosku otvorit a bola by som vdacna, ak by mi niekto, kto prezil nieco podobne, napisal sem, co prezival, ako zije teraz a ako sa s tym vyrovnal. Dakujem....
Bola som tyranym dietatom
12hrniec podstatné je že ja nikoho nemusím o ničom presviedčať ani sa nikomu zodpovedať a nejakých cudzích ľudí na fóre už dupľom...
angel ty toho tak natáraš uff a potom si si s príjmom 300eur netto zobrala hypo a si sama blabla bla ty a henta celebritka ste take dve pic3 strašné drísty, klamstvá
celebrita dakujem... my dve máme podobné názory... často aj teba ked čítam tak píšeš presne to čo myslím ja... :-)
12 hrniec... to je tvoj názor, za niekoľko rokov v nemocnici, sa ešte nikto nesťažoval! moji pacienti boli vždy v čistom, najedený, ked mi teta jedla hodinu, chovala som ju hodinu!
Neviem kto ti ti dáva právo mňa posudzovať, neviem na základe čoho..
s mojou prácou boli pacienti vždy spokojní, mali ma radi, ked som prišla po 2dnoch volna, tešili sa že ma znova vidia...
mal by si to vidieť...! ked som prišla do dennej zmeny,... a moja kolegyna z nočnej už o 5:45 jej nebolo.. a všetkych ležiakov celu noc nechala posratých! zaschnuté H. mali na zadkoch... a ja som ich potom riadila.. na vizite boli komplet v čistom, izba vyvetraná, ani náznak smradu po sra*čkách... na rozdiel od mojich kolegyn ktore sotva vymenili plienku ale otvoriť okno už bola velka namaha... s mojou starostlivosťou o pacientov boli spokojní lekári, kolegyne , aj moja nadriadená... nebolo o čom! stíhala som všetko, ked som odchádzala zo zmeny pacientov som nechávala v čistom! a vždy všade bolo čisto! podložne misy čisté! prenosne wc čisté!...infuzie stečené,...močove sačky povypušťane...ked nerobila sanitarka stihala som aj špinave, čiste pradlo riešiť, sama! som delila stravu, sama! roznášala, kým sa mi riady dezinfikovali, som ponapajala infuzie aby kolegyna-sestra si mohla papierovačky písať... robila som prácu za 3 ludí,...a to nehovorím o tom ze este zo 10 vysetreni bolo treba pochodit za den minimálne + s odbermy... za 300euro ale o tom ty nemáš ani len šajnu! kedsi to vyskúšaš tak potom môžeš niečo hovoriť....
S našimi to až tak strašne zlé zase nebolo, ale hlavný problém vidím u nich v tom, že si neuvedomujú, že každý jeden človek, a teda aj ich dieťa, je samostatne sa rozhodujúca osobnosť, ktorá sa sama rozhoduje, či chce, alebo nechce VŠ, či chce, alebo nechce frajera, či chce, alebo nechce žiť na Slovensku, a podobne a oni toto nechápu. Myslia si, že o tom, čo chce, či nechce susedkina dcéra, má právo rozhodnúť ona sama, ale o tom, čo chcem, či nechcem ja ako ich vlastná dcéra, môžu rozhodovať len oni a nikdy nie ja. V detstve nás len hrešili, každý náš skutok a každé naše slovo okomentovali negatívne. Nepochválili, že sme uvarili polievku, radšej vyhrešili, prečo sme nevyniesli smeti, a tak. Nepochválili, že sme upiekli koláč, ale vyhrešili, prečo teraz v zime koláče vypekáme a vajcia míňame na také somariny, keď babkine sliepky v zime slabo nesú... Ktoré decko je za upečenie koláča pochválené, tomu sa vyvinie zdravé sebavedomie. Žiadna oprávnená pochvala, len neoprávnená kritika a akonáhle sa dieťa dostane do bodu, že už pochvalu nečaká nikdy a od nikoho, ale len neoprávnenú kritiku a nepovšimnutie si dobrých výkonov, či už v škole, alebo v robote čaká, tak tomu ja hovorím sebavedomie na bode mrazu. Lebo byť nesebavedomá v skutočnosti znamená nečakať už vôbec od ľudí na čokoľvek týkajúce sa mojej osoby pozitívne hodnotenie, ale len negatívne. A od každého čakať len podceňovanie, záujem o moju osobu len v prípade, že treba zneužiť moju dobrotu, a tak. Je to vyžarovanie zdanlivo sa javiaceho strachu. Je to strach z nepovšimnutia si dobrých výkonov, ale napríklad aj z kritiky spolužiačok na môj nový účes (sveter, topánky, tričko...), ktorú som nikdy nezažila, ale podvedome som ju vždy očakávala = nízke sebavedomie. Šikanovaná som nebola, lebo na gymnáziá väčšinou chodia slušní ľudia z veľmi dobre zabezpečených rodín, ktorí všetok svoj voľný čas trávia učením, lebo im bola daná taká výchova, škola je pre nich číslo 1. A na ZŠ tiež boli fajn spolužiaci, takže nič zlé. Kdesi okolo 3. triedy na ZŠ som sa pobila so spolužiačkou, lebo mi ublížila a raz som vytrieskala jedného spolužiaka, ktorý rýpal dlhé mesiace: dostal, čo si zaslúžil, ale konflikty som nevyvolávala, tak vždy to musel byť ten iný človek, ktorý začal a ja som vrátila. Zbité sme bývali asi tak 3x za týždeň najmenej, každú nedeľu po omši, každý piatok po omši a keď sme sa vrátili z nejakej návštevy napríklad od babky. Lebo sme sa vraj na návšteve, v kostole, v autobuse... zle chovali. Tak sme dostali bitku. Samozrejme neoprávnene. Čo mne najviac chýbalo, boli rozumné diskusie. Tie u nás doma neexistovali. Iba tresknutie päsťou do stola a :To budete robiť, čo sa vám povie!!! A kde je moja vôľa? Ja ju nemám? ALebo:Dokiaľ budete bývať pod našou strechou, budete robiť to a to, chovať sa tak a tak!!! áno? Tak tam teda potom bývať nechcem :) Ďalej klamstvá. Babka nám dala peniaze. 100 korún, nech si podelíme. Mama, že dajte to sem, ja vám to rozmením. A už nám ich nedala. Lebo nemala týždeň pred výplatou peniaze na nákup potravín... a naše babky tiež vedeli, kedy majú mať narodeniny a meniny:) týždeň pred výplatou našich:) Ale prečo si nás teda neposadila k stolu a rozumnou diskusiou nevysvetlila, čo a ako, že sme chudobní a vráti nám to po výplate? Veď dieťa pochopí, keď sa mu vysvetlí. No nemej matke ani vlastné dieťa nerozumie. Nevysvetlila a na otázku, prečo nám ich nedala, odpovedala, že lebo sme zlé a neposlušné, také a také... nebola to pravda. Vnímali sme to teda ako trest, ale za čo? Za nič. Len tak. Ďalšia vec, nesplnené sľuby. Koľkokrát nás obliekla pod zámienkou, že nás vezme na kolotoč a do stánkov. Namiesto toho sme skončili na trojhodinovej omši, potom po skončení omše boli také dve hodinky, čo sa mohli veriaci presunúť na kalváriu, kde bude krížová cesta. Vonku pred kostolom sme ju ťahali za sukňu a revali sme, že chceme ísť na ten kolotoč, čo sľúbila. Ignorovala, lebo prišlo za plný autobus starých babiek z takej a takej dediny a s tými sa bolo treba rozprávať a klebetiť, ale vlastné deti si nevšímať. Preklebetiť dve hodiny a potom na kalváriu. Na otázku, či však neprídeme domov neskoro a po tme, povedala, že určite neprídeme ani neskoro, ani po tme. A vždy sme prišli neskoro a po tme hladné, smädné, sklamané, otrávené a ako čerešnička na torte po fakt krásne vydarenom dni bola bitka. Lebo sme sa vraj zle chovali. A pišťali, že chceme ísť na kolotoč. Na spovedi sedela každý piatok, ale z nesplnených sľubov sa nevyspovedala určite. Tak načo tam potom chodila? Otcove víkendy patrili kamarátom a chľastačkám na dedine. Žiadne výlety s rodinou, ani náhodou niečo podniknúť. Nanajvýš tak vytrieskať deti, keď pištia, že niečo chcú. To vedel vždy. Alebo keď chcel opilý spať a my sme sa v izbe rozprávali, tak vraj prečo kričíme a dostali sme bitku. Naši sa doma medzi sebou ani normálne nebavili, len na seba vrieskali. No vonku pred ľuďmi v kostole sa držali za ručičky a tvárili sa ako čerství zaľúbenci. A doma div, sa nezožrali ako psi. Načo to divado, načo tá pretvárka? Asi aby decko pochopilo, že o tomto sú manželstvá a že ak uvidí vonku šťastný párik, tak tí, čo sa vonku pred ľuďmi hrajú na šťastných, v skutočnosti doma po sebe vrieskajú jak zmyslov zbavení, lebo sa nenávidia, ale však tak to má byť, nie? Dcéra naša, vydaj sa!!!
Ahoj Dia. Mam cez 32, preniesla sa som sa cez to bez pomoci psychologov, som pekna, silna, drava, uspesna, nasledky vsak vidim a potlacam dodnes.
Ak chces, napis mi E-Mail, ozvem sa Ti, svoj tu zverejnovat nebudem. Kolko mas vlastne rokov?
angel a to ty si zdravotná sestrička no tfuj, ľutujem pacientov tí musia byť inak ošetrovaní, blee ty si poznačená a nemala by si robiť s ľuďmi
Angel Demon, super príspevky máš vo všetkých témach, veľmi sa mi páčia. A aj dobré a správne názory, ja tiež nechcem chlapa a nechcem ani VŠ a je mi jedno, čo si kto pomyslí a či sa nejakí chudáčikovia na SLovensku s vyštudovanou sociálnou prácou a so zárobkom 300 € mesačne v kancli s prácou získanou po známosti budú nado mňa vyvyšovať, lebo mojím cieľom je r. občianstvo a Slovensko rozhodne nie je krajina, kde by som chcela žiť. Rodičia vadní každému vytrubujú, že sa chcem vrátiť na Slovensko, neviem, odkiaľ to zobrali, ale ja sa už na tom len bavím :) Napomínajú ma, nech sa vydám, lebo vraj čo povie krstná mamička, keď zostanem stará dievka a čo povedia hentie a tie tetky z dediny a ja im nato, že či mám dať na dedine do rozhlasu vyhlásiť, že som lesba??? (v skutočnosti nie som, ale zvyknem im to takto povedať, nech dajú pokoj). Na dvere mi klopať nebudú, lebo tak dˇaleko by nedošli :) :) :)
To skôr ja uvažujem, že sa vzdám dedičstva v prospech tej sestry, ktorá ich doopatruje, ešte jej aj ruky a nohy vybozkávam od samej radosti, že sa na to dala, ja si už od nich svoje sebavedomie ničiť nenechám. A tak tiež si viem všetko urobiť sama, tak idem opraviť tie elektrické zástrčky teda, musím dať na ne kryty :)
Tiez som mal drbnutych rodicov. Mam mladsieho surodenca a rodicia si mysleli ze od kedy sa narodil tak nanho ziarlim lebo mu venovali vacsiu pozornost. Pravda ale bola ze skusal co si moze dovolit a kedze som bol vzdy na vine ja tak si toho mohol dovolit dost. Otec maval zachvaty zurivost, prevazne pre materialne veci a ked sa nieco vymykalo z jeho planov. Nikdy som nevidel nikoho tak zurit, maval uplne nepricetny vyraz trieskal s vecami krical a nadaval co bol dost kontrst s inac pokojnou povahou. Nikdy som nevedel kedy to nanho pride, kludne ho mohlo nechat chladnym ked by som sa ako malolety opil alebo nieco vyviedol a mohli ho rozurit otvorene dvere alebo nakloneny televizor. Matka zasa mala sklony k prehananiu a psychickemu vydieraniu a tyraniu. Nikdy ich nezaujimali moje potreby, mali vlastnu predstavu co by som mal chciet, co by som mal robit. Ked som bol tinedzer tak sme sa ani nerozpravali. Nasa komunikacia vyzerala asi ako krizovy vysluch, otec ako zly policajt a matka ako dobry a ja som musel kluckovat medzi nastrahami. Neviem, mozno keby som mal horsich rodicov, ako vy, tak by to bolo lepisie. Mozno by som uz vtedy pochopil ze niesu normalny, ze za to vsetko nemozem, ze niesom neschopny,
a ze "ked nic nebudem robit tak nic nepokazim" nie je spravna zivotna filozovia. Teraz je uz neskoro.
Ahojte aj ja som prezila matkinu tyraniu k tomu vsetkemu som aj dospele dieta alkoholikov takze poznacenie mam na cely zivot.Matka ma vychovala bez bitiek do veku 3 rokov aj to za pomoci babky.Ked sa matka rozviedla mala dieta s otcimom holdovali alkoholu a narodila sa mladsia sestra zacalo peklo.Matka ma bila hlava nehlava kricala ze sa jej postim pod rukami praker trepac na koberce na mne polamala hurky som mala na riti ze som si sadnut nevedela a hanbila som sa v skole na telesnej sa prezliect pred spoluziackami aby nevideli modriny ale aj nimi som bola sikanovana o uciteloch ani nehovorim no naucilo ma to jedno neverit a nedoverovat ludom neviem ci to je spravne ale strasne dlho trva kym si pripustim cloveka k telu.Mam priatela mam 33 rokov a deti este nemam a bojim sa mat,bojim sa neistoty proste som v zacarovanom kruhu a neviem z neho von.Drzte sa vsetci a prajem Vam aby ste prezivali uz len stastne chvile.
