Ako som uz napisala v nazve, moje detstvo bolo velmi smutne. Rodicia sa rozviedli, ked som bola mala a sud ma nechal v matkinej opateri. Moja matka bola a je psychicky narusena, no veeli to iba najblizsi a nic pre to nepodnikli. Iba im pripadala viac "histerickejsia" ako ine zeny... Nikto sa v skutonosti o mna nezaujimal. Tyrala ma od rana do vecera. Vsetku svoju zlost, depresie a neschopnost si vybijala na mne. Kazdodenne som bola ponizovana typu "ty bleda sracka, pod zrat" ako na zviera. Stale som bola bleda a zaludok som mala zovrety od strachu, takze ako dieta som nemohla ani jest. Na to si sadla predo mna a za kazde susto, ktore som nezjedla mi dala silnu facku. "Toto zozeries ty hovado, lebo ludia si pomyslia, ze ti nedavam jest a budu ma ohovarat". Tak so slzami na tvari som stale vsetko zjedla. Este teraz mam k jedlu odpor. Ked sa jej zmenila pocas dna nalada, a to bolo casto, tak ma len tak prisla zbit do izby, lebo som neschopna hlupana, ktora sa nemala ani narodit. Skoro nikdy som nevedela, preco ma bije, teraz ked som uz dospela, tak to chapem. Ona sa totizto na mne odbavovala za svoje depresie, plus je to chladny psychopat. Ved ktora matka zatvori svoje dieta do izby, aby vo vedlajsiej izbe mala sex s chlapom a dieta nemoze vyjst ani na zachod? Tie vzdychy z jej postele pocujem doteraz a dviha sa mi zaludok. Ja sa aj divim tym chlapom, ze vobec pristupili spat s nou, ked vedeli, ze vo vedlajsej izbe je zatvorene dieta. Potom, po sexe mi odomkla a mohla som ist na zachod. Nespala s chlapmi za peniaze, iba pre potesenie, ona totizto robila v jednom obchodnom dome. Nikto ju tam nemal rad a po casu ju aj tak vyhodili. Vedela ma tak zbit, ze mi tiekla krv z nosa. Citovy chlad a nenavist mi prejavovala kazdy kazducky den. Proste typicky psychopat bez ematie. Ako robot nastaveny na tyranie vlastneho dietata. To psychicke napatie, strach a pocit menejcennosti ma niekedy mataju doteraz. Bala som sa jej viac ako smrti. Ona totizto, ked ma bila, tak mala taky nepricetny vyraz v vari a hruby chraplavy, silny hlas ako chlap. V takych chvilach som sa casto pocurala na mieste. Nikto ma nemal rad a nikto sa o mna nestaral. Ked som ukoncila skolu okamzite som si zbalila veci a utiekla od nej prec. Uz som ju nevidela 8 rokov a ani ju to velmi netrapi. Sem tam si zavolame, ale uz len jej hlas mi privadza vyvracat sa. Mnoho som tu ani nenapisala, lebo to sa neda cely zivot s psychicky narusenou osobou napisat na par riadkov. Len som vam chcela priblizit, ake detstvo som prezivala. Je toho strasne vela, to co som tu napisala je iba kvapka v mori, ale chcem sa vam podakovat, ze ste mi venovali cas precitat to az sem. Aby ste vedeli. Som vydata a mam dieta, ktore je stastne a nikdy mu detstvo neznicim. Po tom vsetkom, co som prezila sa mam dobre a matku som uplne vylucila zo svojho zivota. Uz na mne nemoze viac pachat zlo. Len kazdy den je mi smutno, ze inde su deti, ktore prave teraz prezivaju to iste co ja... Ak vo svojom okolo nieco take vidite, nenechajte to bez povsimnutia. Robte nieco, zavolajte policiu alebo zavolajte socialku, pretoze deti sa nevedia same obranit... Mala som potrebu sa trosku otvorit a bola by som vdacna, ak by mi niekto, kto prezil nieco podobne, napisal sem, co prezival, ako zije teraz a ako sa s tym vyrovnal. Dakujem....
Bola som tyranym dietatom
ja som prišla zo školy ešte som sa ani naobedovať nestihla, preplo jej v hlave rozhadzala mi v izbe všetky veci zo skrín, so šuflikov, so stola uplne všetko... aby som sa náhodou nenudila... poriad a uč sa! áno v tých nervoch čo som mala som fakt mala chuť aj energiu na učenie...kým som to riadila všetko, cele pobedie...chut sa otočiť a odísť ale kam? ked ani poriadnych starych rodičov som nemala..?
ked som uz bola dospelá, prisla som večer domov z práce, zajebalo v hlave ma začala na drove odveci za vlasy ťahať... že mám isť do piče!!
som sa zobrala a šla som k starkej -jej matery...s revom...nemala som kam ist(v jednej dedine byvaju) že nech si s dcerou robi poriadky, že jej jebe... jediné na čo sa zmohla že ma odviezli nazad domov a povedala mi "posluchaj maminku" mala som 20-21 to bolo posledný krát! odvtedy som ani u nej nebola, u jej materi (7rokov) su to pre mna cudzi ludia, maximalne sa im pozdravim zo slusnosti ked ich v meste stretnem a to je vsetko,... krátko na to som zobrala hypotéku a kupila byt a šla do piče...ako chcela.. odvtedy mam pokoj ,... ovšem ked sa mi nepchá do priazne... ako dnes ráno jej preplo v hlave ma zobudla ráno, mi zvonila ze mi doniesla koláče... no lebo by som bez nich neprežila!!! samozrejme ze som ju zjebala lebo mi vyklopkávala uz na dvere, ja sa aj obliect musím! a X-krát som jej povedala ze nechcem nič! že ja mam čo žrať! odchádzala a jebla mi na byte dvermi! do mna také nervy vošli že som nevedela či mam ist za nou a prijebať jej alebo čo mam robiť... že nech si trieska svojimi dverami ktoré nemá, lebo bez otca by mala holu riť! mna ten byt stál aj stojí drinu aby som ho platila a nejaka narušena piča mi moj majetok nebude ničiť!
A este nieco, v sobotu zavcas rana ma budila okna umyvat a to som chodila na zakladnu skolu . Toho je vela co robila ale spomienky na detstvo su u mna ponizovanie plac.
pripajam sa aj ja . Mam nevlastnu matku od svojich styroch rokov a chnapala ma s pastami po chrbte zatvarala klacat na wc musela som prat rucne otcove ponozky a ked ku nam prisla navsteva tak som im musela umyvat topanky. Kolko krat mi az vlasy vytrhala skratka jasne mi to povedala do oci ze ma nenavidi. Doteraz mam z nej psychicke problemy. Roky som ju nevidela a ani sa mi neziada. Bola aj tusim na psychiatrii ale to co som si ja uzila v detstve tak dovi dopo.
mnohi mame pdoobne problemy len mame o nich problem hovorit.
Dia, to naozaj nemusí byť. Možno je to tým, že som toho prežila viac, tak som dosť otrlá a veci zbytočne neriešim. Už dávno som sa stým zmierila. Nevravím, že ma to neovplyvnilo, to áno. Ale už je to lepšie. Predtým som si ani nedokázala predstaviť, že by sa ma nejaký chlap dotkol. Vždy ma chytila triaška. Teraz je to v pohode. Ale to zase neznamená, že si aktívne niekoho hľadám. To zase nie. Zatiaľ nemám záujem o takýto typ vzťahu. Znásilnili ma niekoľkokrát. Prvýkrát, keď som mala 13 rokov. Posledný pred siedmymi rokmi. A tri roky dozadu pokus. Len som ho riadne žensky inzultovala a zdrhla.
Veľa si z toho z detstva nepamätám, ale jeden pocit mi utkvel v pamäti... bezmocnosť. Zabudnúť na situáciu môžeš, ale pocit, ktorý vyvolala už nie. Behá ti vzadu v hlave a ty netušíš prečo. Netušíš prečo sa bojíš potápať, len vieš, že hlavu pod vodu tak ľahko nestrčíš. A pritom vodu milujem. Nenadarmo som vodné znamenie. Ale ešte k tým pocitom. Chcela som zmiznúť. Už v šiestich som premýšľala nad samovraždou. Tak som sa aspoň snažila byť nenápadná. A to robím doteraz... obyčajné chalanské nohavice a jednofarebné tričko. To nosím. Žiadne ženské veci, šmínky či podobne. U mňa je sviatok, keď si dám rifle a košeľovú blúzku a vyzerám ako človek. A teraz? Jediné, čo ma trápi, sú nočné mory. Inak sa mám celkom dobre. Ďakujem za opýtanie. Ono je to určite aj tým, že veci moc neriešim. Čo sa stalo, stalo sa. Ak sa človek nechá unášať minulosťou a nechá ju, aby ho vtiahol do bludného kruhu otázky "prečo", tak si sám berie možnosť mať sa lepšie. Častokrát je tá odpoveď jasná... pretože si niekto rieši svoje problémy cez teba. Len veľa ľudí si to neuvedomuje. Dôležitejšie je "ako"... ako prekonať svoje rany, ako sa mať lepšie... možno aj ako nezačať nenávidieť toho človeka. Odpustenie je zložitá cesta. A ľahšie sa o nej hovorí ako vykoná. V najmenšom rade je dôležité si aspoň neotráviť svoje srdce tou nenávisťou. Lebo tá ťa zožerie zaživa. A jediný kto, pri nej trpí, je človek, ktorý nenávidí. Nie ten nenávidený.
Moireal, ja som sem napríklad prišla kvôli babenkám s PPP. Tým, že úspešne abstinujem už 11 rokov, som chcela pomôcť. Pochopiť túto chorobu je zložité. Len viac ako často tu (a nielen tu) človek naráža na situáciu, že si dievčina svoje vyliečenie predstavuje tak, že ovládne jedlo ako hovorí PPP. Len toto nie je cesta. Pretože PPP má strach z priberania. Priznám sa, že spočiatku som tu bola aj otvorenejšia, ale fakt, že som tu narazila na niekoho, koho som dobre poznala, na niekoho s upírskymi sklomni, mi veľa odhodlania ku otovrenosti nepridali. Ale na druhej strane to, že na mňa tak negatívne zapôsobila, bola moja chyba. Dovolila som jej to. Naivne som si myslela, že sa zmenila. Teda, že sa zmenil jej postoj ku anorexii. No nezmenil.
Tým, že sa až tak nezapájam do diskusií, to môže niekedy vyzerať, že som protivná a tak. Už som to tu raz spomínala, vypisovanie na fóre či iných sociálnych sieťach ma nebaví. A keď už, tak to musí byť silnejší impulz. A väčšinou je to, keď mi začne liezť niečo na nervy. :)
ANGEL-DEMON, plus ešte ukradnuté domáce úlohy, alebo som bola bifľoška, keď som vedela, alebo som bola blbá, keď som len jednu otázku nevedela. Mám pocit, že za komančov bola väčšina učiteľov riadne ignorantská. Aspoň to je moja skúsenosť. Až na jednu. Pani učiteľku s veľkým P. Doteraz sa občas stretávame. Ona bola a je úžasná osoba. Každému pomáhala. Dokonca aj riaditeľ bol ožratý trtko. Neoprávnene mi pridal jeden týždeň ako neospravedlnené hodiny. Hovorí sa, že kvôli tomu prišiel o učiteľský titul. Ale neviem, čo je na tom pravdy. A popravde... nie je mi to ľúto. Bolo to jeho rozhodnutie. Pamätám, že raz nejaký anonym zavolal do školy, že je v nej bomba (samozrejme nebola). A moje iniciatívne spolužiačky to, hneď zvalili na mňa. To musel byť pohľad pre bohov, keď im povedali, že to bol chalan. :)
Ja som zase nikdy nebola za násilie. Skôr som im odpálkovala, čo mi povedali, aby ma urazili. Preto aj tá moja "nevymáchaná ***". Alebo, keď bola vianočná besiedka či ako sa to volalo a naša trieda mala spievať, tak som si to užila. Nakoľko viem veľmi dobre spievať, mám vysoký a mohutný hlas, tak som spustila z plných pľúc a čo najvyššie. Samozrejme, že zazerali... ale môj problém to nebol. A napokon povedali, že vďaka tomu môjmu "ehm" to za niečo stálo. :)
S tým zajedaním pocitom som mala problémy aj ja. Najmä v osmičke. Tam som to už vôbec nezvládala. No ja som mala jedno šťastie. Bola som furt chorá či dokonca v nemocnici. Takže som si mohla odpočinúť od rodičov či spolužiačok.
Ja by som zase chcela mať deti. Len si to akosi nedokážem predstaviť. :D
DIA.. ja už teraz tiez mam normalny život v 28r., čo som predtým nemala.. nevie o mne nič... najlepsie je minule som sa pobavila ako spravila sama zo seba debila :-D lebo ludia, znami, kamoši vedia kde pracujem a pýtali sa jej iba tak naši spoloční znami, že kde som ?
Ona povedala že som niekde uplne inde,... tak ju opravovali... že heeej? ale ved ona je inde... :-D
Ale to ona stale robila, že somariny rozpravala kade chodila a mna ked niekto stretol som iba ako tela kukala... napriklad že chodim opatrovať... kukám na toho človeka ako tela na nove vrata,... že ja som v živote opatrovať nebola a ani nepojdem! pracujem niekde uuplne inde... alebo "ona pojde na výýýšku" za mna isla hovoriť.... a ja som to potom kazdemu musela vyvracať, že na žiadnu vš nejdem,.... a prečo nie atd.... no lebo moja vec...
no a kedze ja deti mať nebudem aspon nebudem mať strach že by mi mohlo prepnuť ako jej.... lebo realita je asi taka ze ona mala deti len koli spoločnosti,... že ich nechcela no "musela mať" lebo čo by povedali ludia...tak jej z toho preplo... ked dnes žena nechce deti, alebo páry,... nikto to nerieši, alebo to neriešia oni lebo každeho je hovby do toho.. ale kedysi to tak nebolo a ešte na dedine...ked zena nemala deti bola vadna, povazovana ze najaky odlud...
šikana sa skoncila v 8 triede ked som pred celou triedou päsťou natiahla spoluziakovi čo mi robil zle... následne sa do dozvedela celá škola čím som si vybudovala rešpekt... a samozrejme že som sa poučila, že nie všetko sa da vysvetliť pekne...
lebo okrem toho som mala atopicku dermatitidu a debilom detom jednotlivec nevysvetli ze to nie je nakazlive... vsetkych aj okolite dediny proti mne nahuckali, že fuuuj nakazite sa od nej... od 15 s kožou nemám žiadne problemy...najlepsie bolo ked mi jeden z nich dosiel na bránu ze stretavka zo skoly po 5 rokoch, niekde v lese pri ohni, chlast... reku dakujem nemozem pracujem... aj keby som v tom case nepracovala nesla by som, nepotrebujem aby ma ožraty niekde utopili alebo mi niečo urobili a v lese niekde... by ma uz v zivote nenašli...háved!
lombardo no tak o tej šikane ani nehovorim... mna tiez topili na plaveckom, X-krát mi školsku tasku po celom arealy skoly rozsypali,
obhadzovali ma všetkym co im pod ruku prislo, prezyvali ma rozne,..
nikto to neriešil, ani triedna ani riaditel skoly,.. a ked som od rodičov chcela aby ma prelozili na inu skolu? ze budem aj dochádzat do mesta? no nehrozí,... ich odpoved "už vydržíš tie 3roky.." a vdaka tomu ze som za cele hodiny co som bola v skole ani ráno nič nezjedla a potom som jedla ked som prisla zo skoly som samozrejme aj pribrala.. a metabolizmus mam rozhadzany do dnes, aj ked mi hovoria ze mam dobru postavu nemam konvekciu ani ako "plus size" ale tak snažim sa zdravo jesť čo ajtak nema efekt aky by som chcela... čiže za tym je stale len psychika... no a že som ledva presla zakladnu a strednu skolu a pred 2 rokmi, v 25rokoch mi psychologicka povedala ze mam poruchy učenia, diskalkuliu... na čo neprisli psycholog ani na zakladnej, na strednej ma debil nechal dokonca prepadnut z matiky so slovami "že sa mam hanbiť.." no za akych podmienok som robila, spravila reparat o čom som sa dozvedela az potom od rodičov... by sa mal hanbiť on a nie ja...
Tiez sa pripajam do klubu tyranych, aj ked nie az tak velmi ako ste boli vy baby. Ale viem co je sikana v skole, urazanie, ponizovanie aj v rodine a od matky no mozno prave preto, ze to nebolo az tak brutalne, ma to vie stale dostat a nie som tak silna ale na druhu stranu sa uz na to viem aj inak pozriet. Mam ale to stastie, ze moja mama si to uvedomila a dava mi lasku, takze ja sa na nu vobec nehnevam, posramotene sebavedomie ale ostalo.
Lombardo, inak paci sa mi tvoj pristup, ze sa tu nesnazis pchat ludom do prdelky a vytvarat vztahy, ja to mam tiez tak. Dostala som sem, lebo som potrebovala pomoc s mojou horou zdravotnych problemov, kde sa mi teda moc pomoci nedostalo ale tak som si povedala, ze pomozem aspon ja niekomu. Verim, ze vsetci co tu sme, sme uz aspon jednej osobe pomohli prist na ine mysienky, povzbudili ju, poradili.
A drzim vam ozaj vsetkym , co ste sem napisali palce a nech je vsetko uz iba pekne. :))))
Lombardo, je mi luto, ze aj ty mas obrovske rany na dusi. Prezila si snad z tych najhorsich situacii. Mozem sa opytat, kolko si mala rokov, ked ta znasilnili? Ako si sa citila pocas celho detstva? Ako sa mas teraz?
