Ako som uz napisala v nazve, moje detstvo bolo velmi smutne. Rodicia sa rozviedli, ked som bola mala a sud ma nechal v matkinej opateri. Moja matka bola a je psychicky narusena, no veeli to iba najblizsi a nic pre to nepodnikli. Iba im pripadala viac "histerickejsia" ako ine zeny... Nikto sa v skutonosti o mna nezaujimal. Tyrala ma od rana do vecera. Vsetku svoju zlost, depresie a neschopnost si vybijala na mne. Kazdodenne som bola ponizovana typu "ty bleda sracka, pod zrat" ako na zviera. Stale som bola bleda a zaludok som mala zovrety od strachu, takze ako dieta som nemohla ani jest. Na to si sadla predo mna a za kazde susto, ktore som nezjedla mi dala silnu facku. "Toto zozeries ty hovado, lebo ludia si pomyslia, ze ti nedavam jest a budu ma ohovarat". Tak so slzami na tvari som stale vsetko zjedla. Este teraz mam k jedlu odpor. Ked sa jej zmenila pocas dna nalada, a to bolo casto, tak ma len tak prisla zbit do izby, lebo som neschopna hlupana, ktora sa nemala ani narodit. Skoro nikdy som nevedela, preco ma bije, teraz ked som uz dospela, tak to chapem. Ona sa totizto na mne odbavovala za svoje depresie, plus je to chladny psychopat. Ved ktora matka zatvori svoje dieta do izby, aby vo vedlajsiej izbe mala sex s chlapom a dieta nemoze vyjst ani na zachod? Tie vzdychy z jej postele pocujem doteraz a dviha sa mi zaludok. Ja sa aj divim tym chlapom, ze vobec pristupili spat s nou, ked vedeli, ze vo vedlajsej izbe je zatvorene dieta. Potom, po sexe mi odomkla a mohla som ist na zachod. Nespala s chlapmi za peniaze, iba pre potesenie, ona totizto robila v jednom obchodnom dome. Nikto ju tam nemal rad a po casu ju aj tak vyhodili. Vedela ma tak zbit, ze mi tiekla krv z nosa. Citovy chlad a nenavist mi prejavovala kazdy kazducky den. Proste typicky psychopat bez ematie. Ako robot nastaveny na tyranie vlastneho dietata. To psychicke napatie, strach a pocit menejcennosti ma niekedy mataju doteraz. Bala som sa jej viac ako smrti. Ona totizto, ked ma bila, tak mala taky nepricetny vyraz v vari a hruby chraplavy, silny hlas ako chlap. V takych chvilach som sa casto pocurala na mieste. Nikto ma nemal rad a nikto sa o mna nestaral. Ked som ukoncila skolu okamzite som si zbalila veci a utiekla od nej prec. Uz som ju nevidela 8 rokov a ani ju to velmi netrapi. Sem tam si zavolame, ale uz len jej hlas mi privadza vyvracat sa. Mnoho som tu ani nenapisala, lebo to sa neda cely zivot s psychicky narusenou osobou napisat na par riadkov. Len som vam chcela priblizit, ake detstvo som prezivala. Je toho strasne vela, to co som tu napisala je iba kvapka v mori, ale chcem sa vam podakovat, ze ste mi venovali cas precitat to az sem. Aby ste vedeli. Som vydata a mam dieta, ktore je stastne a nikdy mu detstvo neznicim. Po tom vsetkom, co som prezila sa mam dobre a matku som uplne vylucila zo svojho zivota. Uz na mne nemoze viac pachat zlo. Len kazdy den je mi smutno, ze inde su deti, ktore prave teraz prezivaju to iste co ja... Ak vo svojom okolo nieco take vidite, nenechajte to bez povsimnutia. Robte nieco, zavolajte policiu alebo zavolajte socialku, pretoze deti sa nevedia same obranit... Mala som potrebu sa trosku otvorit a bola by som vdacna, ak by mi niekto, kto prezil nieco podobne, napisal sem, co prezival, ako zije teraz a ako sa s tym vyrovnal. Dakujem....
Bola som tyranym dietatom
Vďaka tomu som tvrdá aj ja. A sebe, k svojmu okoliu. Nič si nepripúšťam, "všetko zahadzujem". A tiež sa spolieham na seba. Rodičia mi nikdy neboli oporou (práve naopak). Doteraz ma mater obviňuje, že začala piť kvôli tomu, že som bola anorektička a bulimička. Až na to, že slopať začala omnoho skôr. Beriem to tak, že na niekoho sa to musí hodiť. Ona mi je ľahostajná, takže jej názory mi nič nerobia. Fáza nenávisti ma už dávno prešla. Tá je príliš vyčerpávajúca. A ona toho nie je hodná.
Ja mám aj dve tváre. Jednu verejnú. Tá je pomerne chladná. Ja osobne tu nie som, aby som nadväzovala vzťahy a ani sa vtierala a bola s každým za dobre. Tá druhá... jednoducho povedané... samé srandičky. Dosť často perlím, ústa sa mi nezastavia. Občas premýšľam, či by som to dokázala aj na tomto fóre. Pochybujem.
Na základke sme mali jednu psychologičku. Teraz je to vraj veľká odborníčka na detskú psychológiu. Pri pomyslení na ten fakt sa mi chce... Úplne dlabala na všetko. Tak dúfajme, že sa naozaj tou odborníčkou stala...
Viete, čomu som ale najradšej? Za potlačené spomienky z detstva. Niečo sa mi vrátilo a to bol teda nárez, nič horšieho som nezašila... a to som zažila veľa... týranie, šikanu, znásilnenia, stalkerov, benzín a zápalky. Na plavárni ma spolužiačky stále topili. A furt ma učka nútila plávať. Aj keď som mala ospravedlnenie od nefrologičky. Že nech si zapláva. A plavčík sa jej raz spýtal, že či jej nevadí, ako sa správajú. A ona, že si už zvykla, že nikdy nič nehovorím, že sa nesťažujem. A prečo aj? Keď prvá triedna bola riadna fuchtla, ktorá chytila môjho brata pod krk. Tak som ju kopla do členku.
Raz som aj fotrovcom povedala, že ma v škole šikanujú. Bola som potrestaná, pretože si vymýšľam. Len či to pre nich nebola len výhovorka.
Kycera dakujem ti za povzbudenie, je dobre vediet, ze su ludia, ktori sa z toho pozbierali a dokazu normalne zit. Ani nevies, ako dokazu take obycajne slova a povzbudenie pohladit dusu...
Angel Demon, verim, ze si trochu mladsia odo mna, lebo v sebe dusis tu obrovsku nespravodlivost a hnev presne tak, ako ja, ked to bolo este cerstve. Neviem, ako blizko si teraz ku nej, ci uz sama, alebo sa s nou este stretavas, ale este si pod jej vplyvom. mas v sebe obrovsku traumu, to po case prejde, ale nikdy nie uplne. Sice sa naucis kludne zit a zariadis si zivot po svojom, ale budes to mat stale v sebe. Je to doslova a nieje to ziadny slang: budes mat jazvu na dusi po cely zivot a budes sa s tym musiet naucit zit. Nikdy nedovol sebe ublizovat svojim detom. Budes mat nutkanie vyliat svoje nestastne detstvo na nich, no udus to v sebe a radsej si racionalne uvedom, ze tie male bytosti za nic nemozu, ani za tvoju traumu. Nepredavaj tuto psychopatiu z pokolenia na pokolenie. Zastav ju u seba a umozni svojim detom zit taky zivot a detsvo, aky si stale chcela ty....
Asi si v stadiu, ked tvoje sebavedomie je na dne a este nizsie... Len to nedavas okoliu najavo. No stale v tebe hlodaju otazky a strach: Mam vobec nejaku cenu? Vidia vo mne ludia to iste hovno a nulu, ako to videla po cely zivot moja matka? Nieco ti napisem - nie, ludia nieco take v tebe nevidia. Vidia iba normalnu zenu, ziadnu nulu a nemaju ani tusenia, co sa v tebe odohrava. Ty mas cenu, len tvoja matka ti rozdupala tvoju normalnu osobnost. Je tazke pre teba byt sama sebou, lebo si myslis, ze tvoje prave JA nema ziadnu hodnotu, a keby ludia objavili, kto v skutocnosti si, tak sa s hnusom od teba odvratia. NO NIE JE TO TAK. Mas pravo byt sama sebou, ako ostatni ludia a nieco ti napisem, ked sa najdes, tak az vtedy zacnes skutocne zit a najdes svoju zivotnu podobu a pokoj. Vsetkym som si presla a stalo to vela namahy a rokov, kym som dozrela do stadia na uroven normalnych ludi, ale da sa to. Citim sa slobodna. Teraz mam 35 rokov a normalnu rodinu so spokojnymi detmi. Ale jazva na dusi mi ostala a cerpam z nej priklad, ako sa nemam v zivote spravat. Moju matku do svojho zivota nezatahujem. Ona moje deti doteraz videla iba raz a to starsie ma uz 7 rokov. Ja viem, ze keby som ju pustila do svojho zivota, tak mi znici rodinu, takze utiekla som od nej velmi daleko a v kontakte som s nou cez telefon, a to aj tak len raz za 3 mesiace na dve minuty. Ona je ohniskom mojho nestastia a preto ju drzim velmi daleko od seba.
ale ako sa hovorí že všetko zle je na niečo dobré...
spolieham sa IBA sama na seba, so všetkym si viem poradiť sama, ked mam problem vyriešim si ho sama,
som aspoň silná osobnosť, čo je dar aj trest podla mna...a aj to že som dosť tvrdá, ...tí čo ma maju radi, čo ma poznaju su zvyknutí a maju ma ajtak radi....lebo sice možno posobim tvrdo, alebo už mi bolo vykričané že vraj bezcitne... ale nikomu neškodím zámerne a ked viem a môžem tak vedia že sa na mna možu kamoši, znami obratit a pomozem im ak viem...
nezosypem sa koli nejakej kravine, nerozhádže ma len tak niečo, resp. nerozhádže ma asi nič, lebo už ma neprekvapí asi nič....
presne toto iste som mala aj ja... a + furt vyblakovanie "chod do pi*e"
hned ako to bolo možné som veru šla...
nikto to neriesil v skolke si ma posadila vychovavatelka na kolena ci ma biju doma.... ja som čušala len hlavou pokrutila...
na zakladnej som si trufla to povedat psychologovi a ten hajzel! vraj "odborník" to povedal rodičom a tí ma doma vytrieskali! aby som si zapamätala že nemám nikomu veriť lebo to može byť pouzite proti mne...
si na mne tiez vybijala narušena psychopatka nervy.. dnes je už v liečbe psychiatra a pchá sa mi do p.. priazne.. a najlepšie je ked mi minule sory za výraz "zajebala" že nemám riešiť minulosť... no som si pomyslela ty krava narušená,... tebe je jedno sa najebeš antidepresivami, 20 tbl rano, obed, večer... a ma v piči.. ale to že minulosť dojebala moju buducnosť to musim riešiť ja, lebo ju to netrápi nadrogovanu hlavu... lebo okrem toho že si na mne nervy vybijala, mi zakazovala kamosky, potom sa so mnou nikto nechcel bavit, atd...aatd....skolu mi vybrala, mala jasne predstavy o tom čo budem robiť... keby mohla už by ma davno bola vydala za jedneho debila.. a dalsieho mi vnucovala... o tom že mi zničila vzťah ani nehovorim...a ja musim niesť nasledky...a davať si život dokopy,
Dia, áno, aj ja poznám. Veľa ľudí, veľa rodín. A diali sa im oveľa horšie veci, ako si tu popísala.
Stali sa z nich silní vyrovnaní ľudia, kt. majú svoje životy pod kontrolou. Našli si láskavých partnerov, majú funkčné vzťahy, založili si rodiny, nepoškodzovali si zdravie, dostali sa z toho sami, nikdy psychiatra ani psychológa nevideli, nechľastajú, nemlátia sa, dávajú svojim deťom jedlo, ale aj lásku, kt. oni od rodičov nikdy nezažili. A mnoho, mnoho iného...
Vieš, čo je ešte zaujímavé? Nesťažujú sa, neplačú, nenariekajú, nezvaľujú vinu na detstvo, osud, prostredie, nevŕšia sa na iných... Vyhrnuli si rukávy, začali makať, pevne držiac život vo svojich rukách, pasujúc sa s ním každým jedným dňom, aby žili inak. Inak ako ich rodičia! A ešte niečo! Odpustili svojim rodičom, pochopili ich konanie a v starobe sa o nich aj postarali. Majú čistý štít!
Aj Ty patríš medzi tie vzácne výnimky, kt. popierajú definície o tom, že to gény, výchova, prostredie... Aj Ty si zobrala opraty svojho osudu do vlastných rúk a pevne ich v nich držíš. Tak nech sa tak deje i naďalej, veľa síl Ti prajem, Dia, aby sa Ti nevyšmykli ani len náhodou! : )
Obdivujem, že zvládaš všetky tie spomienky. Mne ich stačí zopár...
Dakujem...
per aspera ad astra...
Niektoré jazvy sa nikdy nezahoja. Ani by to nebolo dobré, takto máš stále pripomenutie, čo je v živote dôležité. Nezíď z dobrej cesty...
