Ahoj, chcem sa podelit o svoj problem. Rozmyslam nad tym ako to napisat, asi zacnem od zaciatku. Zacalo to pred styrmi rokmi, spoznala som jednu osobu. Odvtedy sa nase zivoty az donedavna velmi prepletali, ale nikdy som nebola s tou osobou priamo vo vztahu, boli sme vyborni priatelia, az tak akoby sme boli surodenci - nerozlucna dvojica, rovnaki obidvaja. Z mojej strany to bolo od zaciatku, od prveho momentu ako sme sa stretli nieco viac, hoci som to spociatku neregistrovala. Pravda je ze dovtedy som nikdy nic take silne nezazila, ved to poznate, najdete cloveka ktory je pre vas dokonaly, rozumiete si uplne vo vsetkom a bez neho sa citite akoby ste ani neexistovali, akoby vam chybala polovica duse. On to citi len ako silne kamaratstvo, nic viac, to som si ista. Je to komplikovane na vysvetlenie, ale su tu naozaj racionalne dovody preco nemozeme byt spolu. No a ja som tak nejako pocas celeho toho obdobia co sa pozname, pocas vsetkeho cim sme si obaja presli zistila, ze som na nom bytostne zavisla. Posledne mesiace niesme v kontakte kvoli tomu ze s nim nedokazem byt vo "friendzone". Bolelo to a moc. No a to nerozpravanie sa je rovnako hrozne, citim sa strasne prazdna, nic ma nebavi. Ako keby nemozem zit ani bez neho ale ani s nim lebo to ma dovadza do sialenstva byt najlepsi kamarati a nebyt moct spolu. Moze to zniet ako nieco klasicke, ale mne to uz nepride normalne. Vidim ho vsade, doslova vsade, citim jeho vonu, niekedy mam pocit ze je so mnou aj ked tam nie je. Uz si pripadam ako schizofrenik. Nebolo by minuty kedy by som ho nemala v hlave. Pridali sa zdravotne problemy, ktore lekari oznacili za psychosomaticke, okrem toho aj mensi problem s jedenim. Zachvaty prejedania, vdaka bohu ze som sportovala inak by som vyzerala asi dost zle. Vsimla som si ze prejedat som sa zacala odkedy citim tu prazdnotu, ani dobre anu nejake vyslovene zle pocity, proste nic. Akoby som potrebovala citit aspon nieco, aspon tak to vnimam ja. Problem ako taky nie je bez toho vydrzat, ale nemam motivaciu preco to robit. Ked si poviem ze kvoli zdravotnym problemom alebo postave, tak nic. Akoby mi na tom vobec nezalezalo. U psycho som bola takto pred rokom, vraj som v poriadku, len neviem narabat s emociami. A k tomu som poslednou dobou brutalne citliva, vsetko ma rozplace, alebo naopak neviem posudit ako sa citim, nalada mi skace strasne. Niekedy mam take dni ze by som najradsej nezila. Nie, neplanujem sa zabit ani nic podobne, len jednoducho uz potrebujem z tohoto pekla von a ono to stale trva. To hnusne prazdno bez neho, nechut nieco robit, bavit sa s priatelmi s rodinou, tesit sa. Chyba mi to a neviem to vratit. Kedysi, predtym ako som ho spoznala som bola tak v pohode. Mala som milion zalub, od kreslenia cez sport az po astronomiu a neviem co. Vzdy som si nasla nieco co ma bavilo, coho som sa mohla drzat. Teraz aj nieco zacnem, ale nedokoncim, lebo si poviem ze ved nie je preco. A v kazdej aktivite som ako keby s nim. Rozmyslam ako by sa tvaril, co by vravel, ci by sa mu to pacilo a pod. Samozrejme hned ako si to uvedomim tak s tym v tej situacii prestanem, ale ono to samo pride v dalsej. Necitim sa dobre vo svojej kozi, nedokazem byt doma, mam tam moc vela spomienok ktore mi chybaju. Ako keby som zaseknuta medzi minulostou a pritomnostou a nemozem sa posunut dalej. Naozaj sa snazim, ale uz som maximalne zufala. Niesme v kontakte, nevidavame sa vobec, socialne siete nesledujem uz radsej, snazim sa chodit von s priatelmi, spoznavat novych ludi, robit nove veci a stale nic. Naozaj to citim ako keby bol so mnou v mojej hlave a nechcel odtial odist prec. Aj by som ho nechcela vyhnat prec, keby nas vztah mal nejaku perspektivu, ale nema. Uz to prestat sa s nim rozopravat bol u mna cin hodny nobelovky. Myslim ze styri roky su dost dlha doba spamatat sa z niekoho, s kym ste vlastne ani neboli. Alebo to mozno bolo vo mne ten smutok uz predtym, len sa neprejavil dokedy nedostal prilezitost. Naozaj neviem. Prosim hodte mi sem hocico co vam napadne, osobne pribehy, je to uplne jedno, ja uz stracam nadej ze to niekedy prejde.
Posledne roky to so mnou ide dolu vodou
ivobrick - veď isteže nesedieť niekde v kúte a premýšľať. Veď to by nerobil asi nikto. neblázni :D
zuzan.s - nič nezištné a nesebecké som si tam neprečítal, prepáč. Možno som to nenapísal dobre ale nerozumieš mi ohľadom tohoto. No nevadí.
Nie zážitok ale emócia je to gro, ktoré má byť krajšie a silnejšie a emóciu ako takú si dokážeš vytvoriť v sebe aj sama vlastnými silami.
Teraz mi nerozumieš ale toho pocitu sa zbavíš len vtedy ak to, čo ťa naozaj trápi pomenuješ a následne pochopíš. Zatiaľ si tu napísala len to, čo cítiš a nepomenovala si konkrétne tvoj strach.
Ale ja ti radím čo najvyššiu interakciu s opačným pohlavím. Kamaráti, úlety, vzťahy...aj keby to bolo len na chvíľku, tak vďaka tomuto pochopíš samu seba a budeš vedieť čo robiť.
Je hlúposť teraz sedieť niekde a premýšľať nad tým, čo by bolo keby. Myšlienky sú fajn, no na to, aby si pochopila nemusíš ostávať sama, ba naopak mala by si čo najviac byť socializovaná.
Fakt bohovske riesenie, dufam ze ti napadne predtym ako nieco spravis, ze cloveka ktoreho zneuzijes na svoj problem, sa moze dostat do rovnakej situacie ako ty.
Uvedom si dve veci.
NIKDY na neho nezabudnes, ani sa o to nesnaz, skoda sil. Nechaj si pekne spomienky.
NIKDY nebude tvoj, realne je cele tvoje trapenie skoda sil, nikoho to netankuje, jeho uz vobec nie. Nikto ani ty s tym nepohnes. Vlastne preco aj? On je stastny. Ty nie. Zivot neni fer.
Podla mna by si sa mala venovat sama sebe, konicky a kamaratom, ked si uvedomis tie dve veci hore, dakoho si najdi. Zeny to maju lahke.
Ja som presral takto rok, ty styri. Nepohla si sa nikam.
Pre MP: Takze co je podla teba lepsie.. sediet niekde v tmavej kutici a pytat sa preco? alebo robit nieco pre seba/druhych.. Mna osobne by prva moznost zabila.
Mesacny princ, dakujem za zdlhavu odpoved, vazim si to.
Najprv by som chcela zareagovat na to co si podla tvojho nazoru pomenoval sebeckou pohnutkou - praveze keby to bola sebecka pohnutka, podla mna by som z toho uz bola davno vonku a netrapila sa. To je ten problem ze ja ho tak lubim ze mu to stastie prajem aj ked nie so mnou, ako som napisala vzdy som tu pre neho bola ked to potreboval, aj ked nebol so mnou, robila som pre neho vsetko lebo ma zabijalo ked som ho videla nestatneho. Lenze si uvedomujem ze nemozem to robit donekonecna, lebo ano, jemu pomaham, ale mna to pomaly zerie zvnutra. A najradsej by som tu bola pre neho stale lebo viem ze ma teraz tazke obdobia, ale viem ze mi to cele ublizi este viac.
A ano, vie o tom. Povedala som mu to uz davnejsie, zobral to v pohode aj ked bol dost v soku. Som mu vdacna za to ze chape ze to pre mna nie je lahke a nechce aby som sa trapila. Aspon keby mi nejako ublizil, keby mi spravil nieco zle aby som ho mohla znenavidiet a vymazat zo zivota, ale on mi nikdy neublizil nijakym sposobom a tak ma chapal ako nikto.
Co sa tyka prebitia toho pocitu, myslim ze v tom mas velku pravdu. Ze potrebujem nejako ten aktualny pocit ktory mam pri nom nahradit nejakym silnejsim. Aj ked uprimne silnejsi a krajsi si uz predstavit neviem. Aj tak ale dufam ze to raz pride a budem moct povedat ze toto je za mnou.
ved nemusis nikoho vyuzivat a ani sa spravat nefer. par nezavaznych rande nikto ako vyuzivanie brat nemoze, ved ani jedna zo stran nevie ako to dopadne. mozno casom takto ked budes troska randit najdes niekoho, do koho sa uprimne zamilujes a s tym to posunies dalej.
zuzan.s - nemyslím, že sa to vyrieši tak, ako si to predstavuješ. Vieš, čím viac to živíš, tak tým viac ťa to všetko opäť stiahne späť. Zažil som niečo podobné s tým, že doteraz som to nejak v sebe nespracoval ale čas všetko vyrieši. Nepomôžu ti vzťahy, koníčky či spoznávanie druhých ľudí. nepomôže ti ani tá myšlienka, ktorou by si sa chcela odpútať. Zvyknú v takomto okamihu pomôcť len dve veci a to toho dotyčného znenávidieť a vymazať ho zo života alebo to pochopiť, spracovať, odpustiť si a tomu dotyčnému dať voľnosť. Viem, ľahko sa to píše ale viem, čo píšem.
Napíšem ti ešte taký malinký detail. Ak naozaj niekoho miluješ, tak mu budeš priať šťastie napriek tomu, že to šťastie nebude zažívať s tebou a ty nebudeš mať na jeho život žiadny dosah. Ak to cítiš takto, ako to cítiš ty, tak je to čisto sebecká pohnútka, ktorá nemá nič spoločné s láskou a nemáš ho ani trochu rada!
Ale je to môj názor.
Čas všetko zahojí ale budeš musieť veľmi premýšľať ako pochopiť svoje myšlienkové pochody a oklamať svoju myseľ. pretože najhoršie čo existuje je vedomie a poznanie. Ak vieš veľmi veľa a nedokáže to spracovať, tak je to horšie, ako keby si nevedela nič.
Kľudne si začni len tak nejaký nový vzťah, nejaký úlet a tam pozoruj, ako sa správa tvoja duša. Či dokážeš to všetko čo sa v nej deje spracovať, alebo ťa to skôr ničí. Čím viac interakcií zažiješ, tak tým skôr pochopíš. Alebo budeš musieť zažiť krajší a silnejší zážitok a tú emóciu, ktorú pri tom budeš cítiť vymeniť za túto aktuálnu.
Neviem či o tom dotyčný vie, ale ja by som to na tvojom mieste povedal. Uľaví sa ti aspoň trošku.
Kamaráti byť môžte, len je otázne či ste obaja dosť silní, aby ste niečo také zvládli. No predtým by si mu to mala povedať a obaja potrebujete na všetko čas.
Nič sa nedá zvládnuť za chvíľku a ľudské vzťahy sú jednou z najťažších životných skúšok.
Ako som napísal. Nepomôže ti nič, no spýtaj sa samej seba či vôbec pomoc potrebuješ a či nie si dostatočne silná, aby si to zvládla sama? Možno sa mýlim ale aj napriek tomu, že si založila tému, tak vieš presne čo máš robiť, len to ešte nedokážeš pomenovať. je to prvý krok, pomenovať to, čomu nerozumieme, pochopiť to a následne ak to v živote nepotrebujeme či sme si odpustili, tak to môžeme s kľudom pustiť a darovať tomu voľnosť.
Asi mi veru nic ine neostava, len to stare zname pravidlo klin sa klinom vybija. Vzdy mi to ale prislo take sebecke voci tomu druhemu, je to ako vyuzivat ho aby clovek zabudol na ineho. Smutne.
fuha. neprijemna situacia. je mi to luto a drzim ti palce. sice bezne nezastavam nazor, ze klin sa klinom vybija, no v tejto situacii nevidim ine vychodisko. naozaj sa len asi donutit chodit na rande a casom spoznat niekoho, v kom najdes to co hladas a ani si neuvedomis, ze na tohto kamarata uz nemyslis.
Tak potom je najvyssi cas si hladat novu znamost, ked stretnes niekoho fajn tak sa uz nebudes tolko sustredit na tuto tvoju aktualnu platonicko-obsesivnu neuskutocnitelnu lasku:D
Ved mozes dat o sebe aj tu nejake info, napriklad odkial si a ake mas hobby, mozno sa niekto ozve, padnete si do oka, vezmete sa, budete mat vela deti a stastne budete zit az do smrti.:D
Mozes mi v tomto verit, ja uz som to skusala vsetko co ti len napadne ale neviem sa od neho v hlave aj tak odtrhnut, aj ked viem ze s nim nikdy nebudem. Obcas mam pocit ako keby som sa nemala bez neho coho chytit alebo tak. A kamaratka s nim byt nedokazem aj ked mi strasne chyba, to som najprv chcela ale boli to, pocuvat o tom ako mi rozprava o svojich "vztahovych" problemoch, travit s nim cas a nemoct mu dat nejako fyzicky najavo ako moc ho mam rada. Ja som vzdy stala pri nom, zakazdym ked bol na tom zle alebo sa nieco dialo a dost som z toho bola na nervy. Nicila som sa s tym.
Tak potom mozete aspon zostat tymi kamaratmi nie? A ak je gay tak uz je najvyssi cas si uvedomit ze snivas o niecom co nie je ani teoreticky mozne... To je akoby niekto snival ze buduci rok pojde na dovolenku na Pluto a ked sa mu to nepodari tak zostane psychicky zdrveny... Proste treba si dat mozno facku nech sa clovek nejak preberie alebo co:D
