Vopred sa ospravedlňujem, za dlhý text, ale skrátil som všetko čo sa dalo.
Začal by som asi takto, mal som normálne detstvo, aj keď pochádzam z neúplnej rodiny, môžem povedať, že moje prvé roky života boli v značnej miere pozitívne. Všetko začalo ísť "dolu vodou" až od polovice základnej školy. Bolo to postupné a preto som si to vtedy ešte tak neuvedomoval. Keďže som bol celý čas len s jedným rodičom a nemal som žiadnych súrodencov, stále bolo u mňa
ťažšie a ťažšie presadiť sa v kolektíve, bol som introvert a strácal som sebavedomie, prestával som si veriť a stále som bol väčším terčom pre tých dominantnejších okolo mňa. Nie že by som bol vyslovene šikanovaný, alebo nejako psychicky týraný, ale aj napriek tomu som si vypestoval sociálnu fóbiu, ktorá sa začala stupňovať.
Posledné 2 roky na základnej boli najhoršie, bol som už úplne
odcudzený od kolektívu, nemal som žiadnych kamarátov ani kamarátky. Vtedy som dúfal, že základnou školou to skončí a na strednej škole budem mať čistý štít a všetko bude lepšie.
Snažil som sa myslieť pozitívne, no bohužiaľ som bol iba naivný. Nezapadol som ani do jedného kolektívu a bol som úplne sám. Niekedy aj profesori zabúdali, že na ich hodine, bol
som skoro ako neviditeľný. Určite ste to mali podobne aj niektorí z vás a dokážete sa s tým stotožniť. Sociálna fóbia sa zväčšovala a začal som ju pociťovať stále viacej a viacej.
Namiesto nejakých skupinových aktivít som bol sám. Mal som jediné štastie, že som mal doma sám stále čo robiť a za to vďačím najme počitáčovým hrám a televízií, bez nich by
som bol určite v silných depresiach. Je pravda, že je to istý druh úniku od reality, to uznávam, ale nikdy som to neuprednostňoval pred skutočným svetom. Medzi mojími 16 - 17 rokmi,
nastal obrovský zlom v mojom živote. Iróniou je, že neviem presne k akej skutočnosti tento zlom priradiť, nejednalo sa o žiadnu náhlu udalosť, možno to bolo aj tým, že som sa
konečne vedel pozrieť na svet aj z inej strany. Postupne som sa prestal "kŕmiť" médiami a "alternatívna" realita v podobe hier ma až tak nelákala. Začal som čítať rôzne odborné články a vzdelávať sa
mimo svoj okruh ( to čo som študoval ) od komplexných vied až po sociologické štúdia. Prevažne sa jednalo o kultúrnu a sociálnu antropológiu, najviac ma zaujali diela Reného Decartesa,
kedže ako samouk som to ďaleko s kvantovou mechanikou a molekulovou fyzikov nedotiahol. Fascinovalo ma skúmať a hodnotiť ľudské správanie a "čítať" ľudí, čo je doteraz jedným z mojich zlozvykov.
Niekto by mohol namietať, že je to výhoda kvôli tomu, že si skôr viem zaradiť ľudi do povahových kategórií, s čim súhlasím, ale u mňa sa to zvrtlo do inej podoby. Komplexita osobností sa zrazu stáva triviálna a ľudí začínam vnímať skor ako veci.
Na jednej strane by sa dalo lamentovať nad tým, že by som mal byť vďaka týmto nadobudnutým vedomostiam na správnej ceste, aby sa zo mňa stal viac spoločenský človek, keďže by som mal chápať ako a prečo sa ľudia v rôznych situáciách správajú, no opak sa stal pravdou a tá moja pomyselná priepasť medzi spoločnosťou a mnou sa akurát predĺžila. Je úsmevné, že čím viac sa človek dozvie o fungovaní spoločnosti tým viac sa chce od nej dištancovať.
Ďalšia ( všeobecne považovaná za zĺú ) vlastnosť, ktorú som si vypestoval bola zo začiatku mierna a teraz to už je pokročilá apatia. Následkom ale bolo, že som si kompletne "vyliečil" socialnu fóbiu.
Neviem síce, či je to dobrá rada pre tých, ktorí sa nevedia zbaviť sociálnej fóbie, ale moje apatické vnímanie reality mi v tom pomohlo, aj keď sa jednalo o vedľajší
produkt mojich štúdií a poznatkov, ktoré som vďaka ním nadobudol.
Na konci strednej školy som sa na svet pozeral už úplne inak a platí to aj dodnes aj keď moje názory a presvedčenia sa stále vyvíjajú. Vôbec som neriešil, kto si o mne čo myslí
a vo všeobecnosti ak sa ma niečo priamo netýkalo, neriešil som to. Chvíľami som sa ani sám nespoznával, pretože ešte pred pár rokmi som mal problém čo i len otvoriť ústa a povedať nejaké slovo, nie
to ešte presadiť názor. Nemal som problém rozpravávať pred skupinov ľudí, ak to učebná osnova odomňa vyžadovala na nejakej hodine. Na VŠ som nešiel a s ľuďmi som sa prestal aj to málo pasívne stretávať v triede, preto píšem sem, lebo chcem počuť názory inak zmýšľajucej skupiny na svoju osobu a ako vníma svet v ktorom žijeme.
Nebudem sa tu na nič hrať, je pravda, že pohŕdam nie len
celou spoločnosťou, ale aj jej hodnotami, najradšej by som bol keby všetci boli racionálne zmýšľajúci a riadili sa výlučne logikou. Hovorí sa, že spoločnosť degraduje, že ľudia hlúpnu a stále počujem,
že generácia "x" je úplne na nič, ale opak je pravdou, nič sa nemení, ľudia sú stále rovnakí, mení sa len doba a spôsoby ktorými tieto zmeny vnímame, ako napríklad také sociálne média.
Čím viac poznatkov nadobúdam, tým viac sa vzdiaľujem od spoločnosti a do určitej miery prestávam byť aj tým čo definuje človeka, som skoro úplne prázdny, emocionálne otupelý, neviem kto som. Hovorí sa, že to čo vieme, z nás robí tým, kým sme, no ja mám pocit, že žiadnu osobnosť nemám.
Jediné o čo sa snažím je vijsť z tej malej bubliny, v ktorej všetci žijeme a ktorú väčšina z nás nazýva realita a posunúť sa niekde ďalej. Niekto by mohol povedať, že sa správam zbytočne nadradene a ide mi len o povýšenie sa
nad ostatnými, alebo že sa snažím dosiahnúť nedosiahnuteľné, avšak mňa ostatní nezaujímajú robím to len kvoli sebe. Som ten typ, ktorý za moc nepovažuje peniaze a sociálne postavenie, ale vedomosti a informácie a uprednostňuje rozvoj osobnosti.
Naša spoločnosť nám už dávno pred naším narodením predurčila ako budeme žiť.
Či už tomu chcete veriť alebo nie, ľudia, teda my, sme len o trochu vyvinutejšie zvieratá, ktoré maju podobne primitívny život. Narodíme sa, ideme do školy, získame vzdelanie, nájdeme si prácu, nájdeme si partnera/ku, splodíme potomka, zomrieme a to
celé dookola. Či už so mnou súhlasíte, alebo nie práve tento stereotyp mal za následok vznik veľa zdegenerovaných skupín, ako napríklad takí sociopati, ktorí sa snažia celí systém využiť pre seba, alebo tí "jednoduchší" ľudia, ktorí sa
obracajú na vieru a falošné presvedčenia, len aby mohli zavrieť oči, zapchať uši a povedať si, že raz to bude lepšie. Tá skupina ľudí je na tom najhoršie, aj keď mi je jasné, že oni to tak nevidia, lebo z tej malej bubliny, ktorú máme k dispozícií
sa snažia ešte kus ukrojiť.
Na záver by som dodal len to, že cesta, ktorú som si vybral pre mňa nepredstavuje utrpenie, je pravdou, že čím dlhšie po nej kráčam, tým ťažšie je vrátiť sa spať, no ja to svoje rozhodnutie neľutujem.
