Čo som? Životný príbeh...

Príspevok v téme: Čo som? Životný príbeh...
Nikto86

Vopred sa ospravedlňujem, za dlhý text, ale skrátil som všetko čo sa dalo.

Začal by som asi takto, mal som normálne detstvo, aj keď pochádzam z neúplnej rodiny, môžem povedať, že moje prvé roky života boli v značnej miere pozitívne. Všetko začalo ísť "dolu vodou" až od polovice základnej školy. Bolo to postupné a preto som si to vtedy ešte tak neuvedomoval. Keďže som bol celý čas len s jedným rodičom a nemal som žiadnych súrodencov, stále bolo u mňa
ťažšie a ťažšie presadiť sa v kolektíve, bol som introvert a strácal som sebavedomie, prestával som si veriť a stále som bol väčším terčom pre tých dominantnejších okolo mňa. Nie že by som bol vyslovene šikanovaný, alebo nejako psychicky týraný, ale aj napriek tomu som si vypestoval sociálnu fóbiu, ktorá sa začala stupňovať.

Posledné 2 roky na základnej boli najhoršie, bol som už úplne
odcudzený od kolektívu, nemal som žiadnych kamarátov ani kamarátky. Vtedy som dúfal, že základnou školou to skončí a na strednej škole budem mať čistý štít a všetko bude lepšie.
Snažil som sa myslieť pozitívne, no bohužiaľ som bol iba naivný. Nezapadol som ani do jedného kolektívu a bol som úplne sám. Niekedy aj profesori zabúdali, že na ich hodine, bol
som skoro ako neviditeľný. Určite ste to mali podobne aj niektorí z vás a dokážete sa s tým stotožniť. Sociálna fóbia sa zväčšovala a začal som ju pociťovať stále viacej a viacej.

Namiesto nejakých skupinových aktivít som bol sám. Mal som jediné štastie, že som mal doma sám stále čo robiť a za to vďačím najme počitáčovým hrám a televízií, bez nich by
som bol určite v silných depresiach. Je pravda, že je to istý druh úniku od reality, to uznávam, ale nikdy som to neuprednostňoval pred skutočným svetom. Medzi mojími 16 - 17 rokmi,
nastal obrovský zlom v mojom živote. Iróniou je, že neviem presne k akej skutočnosti tento zlom priradiť, nejednalo sa o žiadnu náhlu udalosť, možno to bolo aj tým, že som sa
konečne vedel pozrieť na svet aj z inej strany. Postupne som sa prestal "kŕmiť" médiami a "alternatívna" realita v podobe hier ma až tak nelákala. Začal som čítať rôzne odborné články a vzdelávať sa
mimo svoj okruh ( to čo som študoval ) od komplexných vied až po sociologické štúdia. Prevažne sa jednalo o kultúrnu a sociálnu antropológiu, najviac ma zaujali diela Reného Decartesa,
kedže ako samouk som to ďaleko s kvantovou mechanikou a molekulovou fyzikov nedotiahol. Fascinovalo ma skúmať a hodnotiť ľudské správanie a "čítať" ľudí, čo je doteraz jedným z mojich zlozvykov.

Niekto by mohol namietať, že je to výhoda kvôli tomu, že si skôr viem zaradiť ľudi do povahových kategórií, s čim súhlasím, ale u mňa sa to zvrtlo do inej podoby. Komplexita osobností sa zrazu stáva triviálna a ľudí začínam vnímať skor ako veci.
Na jednej strane by sa dalo lamentovať nad tým, že by som mal byť vďaka týmto nadobudnutým vedomostiam na správnej ceste, aby sa zo mňa stal viac spoločenský človek, keďže by som mal chápať ako a prečo sa ľudia v rôznych situáciách správajú, no opak sa stal pravdou a tá moja pomyselná priepasť medzi spoločnosťou a mnou sa akurát predĺžila. Je úsmevné, že čím viac sa človek dozvie o fungovaní spoločnosti tým viac sa chce od nej dištancovať.
Ďalšia ( všeobecne považovaná za zĺú ) vlastnosť, ktorú som si vypestoval bola zo začiatku mierna a teraz to už je pokročilá apatia. Následkom ale bolo, že som si kompletne "vyliečil" socialnu fóbiu.
Neviem síce, či je to dobrá rada pre tých, ktorí sa nevedia zbaviť sociálnej fóbie, ale moje apatické vnímanie reality mi v tom pomohlo, aj keď sa jednalo o vedľajší
produkt mojich štúdií a poznatkov, ktoré som vďaka ním nadobudol.

Na konci strednej školy som sa na svet pozeral už úplne inak a platí to aj dodnes aj keď moje názory a presvedčenia sa stále vyvíjajú. Vôbec som neriešil, kto si o mne čo myslí
a vo všeobecnosti ak sa ma niečo priamo netýkalo, neriešil som to. Chvíľami som sa ani sám nespoznával, pretože ešte pred pár rokmi som mal problém čo i len otvoriť ústa a povedať nejaké slovo, nie
to ešte presadiť názor. Nemal som problém rozpravávať pred skupinov ľudí, ak to učebná osnova odomňa vyžadovala na nejakej hodine. Na VŠ som nešiel a s ľuďmi som sa prestal aj to málo pasívne stretávať v triede, preto píšem sem, lebo chcem počuť názory inak zmýšľajucej skupiny na svoju osobu a ako vníma svet v ktorom žijeme.

Nebudem sa tu na nič hrať, je pravda, že pohŕdam nie len
celou spoločnosťou, ale aj jej hodnotami, najradšej by som bol keby všetci boli racionálne zmýšľajúci a riadili sa výlučne logikou. Hovorí sa, že spoločnosť degraduje, že ľudia hlúpnu a stále počujem,
že generácia "x" je úplne na nič, ale opak je pravdou, nič sa nemení, ľudia sú stále rovnakí, mení sa len doba a spôsoby ktorými tieto zmeny vnímame, ako napríklad také sociálne média.
Čím viac poznatkov nadobúdam, tým viac sa vzdiaľujem od spoločnosti a do určitej miery prestávam byť aj tým čo definuje človeka, som skoro úplne prázdny, emocionálne otupelý, neviem kto som. Hovorí sa, že to čo vieme, z nás robí tým, kým sme, no ja mám pocit, že žiadnu osobnosť nemám.

Jediné o čo sa snažím je vijsť z tej malej bubliny, v ktorej všetci žijeme a ktorú väčšina z nás nazýva realita a posunúť sa niekde ďalej. Niekto by mohol povedať, že sa správam zbytočne nadradene a ide mi len o povýšenie sa
nad ostatnými, alebo že sa snažím dosiahnúť nedosiahnuteľné, avšak mňa ostatní nezaujímajú robím to len kvoli sebe. Som ten typ, ktorý za moc nepovažuje peniaze a sociálne postavenie, ale vedomosti a informácie a uprednostňuje rozvoj osobnosti.
Naša spoločnosť nám už dávno pred naším narodením predurčila ako budeme žiť.
Či už tomu chcete veriť alebo nie, ľudia, teda my, sme len o trochu vyvinutejšie zvieratá, ktoré maju podobne primitívny život. Narodíme sa, ideme do školy, získame vzdelanie, nájdeme si prácu, nájdeme si partnera/ku, splodíme potomka, zomrieme a to
celé dookola. Či už so mnou súhlasíte, alebo nie práve tento stereotyp mal za následok vznik veľa zdegenerovaných skupín, ako napríklad takí sociopati, ktorí sa snažia celí systém využiť pre seba, alebo tí "jednoduchší" ľudia, ktorí sa
obracajú na vieru a falošné presvedčenia, len aby mohli zavrieť oči, zapchať uši a povedať si, že raz to bude lepšie. Tá skupina ľudí je na tom najhoršie, aj keď mi je jasné, že oni to tak nevidia, lebo z tej malej bubliny, ktorú máme k dispozícií
sa snažia ešte kus ukrojiť.

Na záver by som dodal len to, že cesta, ktorú som si vybral pre mňa nepredstavuje utrpenie, je pravdou, že čím dlhšie po nej kráčam, tým ťažšie je vrátiť sa spať, no ja to svoje rozhodnutie neľutujem.

Nikt86

@Filip TT:
Áno, videl som. K čomu praktickému ho potreboval? No predsa k 'vlastnému' udržaniu si zdravého rozumu.
Tá lopta bola jeho psychickou podporou, ktorú on potreboval aby sám dokázal prežiť, pretože bol
zrazu odtrhnutý od systému, v ktorom sa nachádzal. "Wilson" bol len toho sprostredkúvatelom, nič viac.

Načo som založil túto tému? Je to jednoduché. Aby som videl názory inak zmýšľajúcich ľudí, ktoré si ja sám nedokážem vytvoriť, pretože moje "ja" nepredstavuje
všetky druhy osobností a poznatkov/názorov, ktoré existujú. Ja som nevytvoril túto tému za účelom "volania o pomoc", ako som už písal, mne ide len o zbieranie informácií a poznatkov. Preto som aj písal, že "cesta po ktorej kráčam" pre mňa nepredstavuje utrpenie.
Každý z vás sa tu prezentuje inak a čo je na tom najlepšie je, že aj keď s vami nemusím súhlasit, každý máte pravdu, lebo píšete v to čo veríte.
V skratke, ja sa vás nesnažím o ničom presvedčiť ani zmeniť váš názor len vediem diskusiu, ktorá je pre mňa cenným zdrojom informácií.

@anjelik *:
"..lebo si neporozumieme" Asi to tak bude, odlišne chápeme veľa vecí, nie je to ale negatívum, ja som rád za iné uhly pohľadu, preto som tento príspevok vytvoril, pretože písať si "sám so sebou" nemá význam :) Nechcem ale nikomu vyvracať jeho presvedčenia ani ho meniť a keď sa cesty až príliš rozchádzajú, debata bohužiaľ stráca
význam.

Veľmi pekne Ti ďakujem za tvoje príspevky.

Kýčera

-Kafé, už zasa musíš byť lepšia ako ja?! Kafé ja môžem vždy a všade...
-Anjelik*, mýliš sa! Ono to chce byť odborný príspevok, ale nie je... Ako "jednoduchá" žena nedokážem pochopiť niektoré Tvoje nuansy. A síce : "tvoriť tým pádom myšlienky a spomienky?", ako sa dá tvoriť spomienka = minulý zážitok? Tá sa dá len vybaviť, prebúdzať, zaháňať, ponoriť, vyvolať,...ale nikdy nie tvoriť! "Myseľ prestane byť pozorujúcou a nedotknutou?...ale mení seba na apatiu?", ak je niečo nedotknuté, je zároveň neporušené, nenarušené,...a teda nedokáže nič meniť! Ty "cítiš nechutenstvo v krku?" Ja tam občas cítim akurát guču, t.z., že mám problém s prehĺtaním. "Nedotknuteľnosť znamená pozorovať, cítiť ? to, čo pozoruješ".., ak je niečo nedotknuteľné, znamená to, že sa toho nedá nijako a ničím dotknúť, nemožno ho ničím zasiahnuť a ani porušiť, a teda nedokáže nič meniť a tobôž cítiť! Možno moje mentálne schopnosti nestačia Tvojej odbornosti, či? Quo vadis, Anjelik*?

anjelik *

Som si vždy myslela, že v noci sa spí.:o))

Apatia je program. Program osobnosti. A je myseľ, myseľ, pozorovateľ, vy. MP, Nikto. Z tohoto faktu musíme vychádzať, lebo si neporozumieme. Pokiaľ tam do toho začnete pchať vaše úvahy. Čiže..ste myseľ, pozorovateľ, so schopnosťou pritiahnuť a spojiť a to predstavy, tvoriť tým pádom myšlienky a spomienky. Pred vami je program Apatia. S mysľou nič nemá, myseľ ho len spozoruje. Ale v tom momente, keď myseľ precíti význam tohoto pojmu, oživí spomienky, návody, na to, čo apatia je a v tom istom momente prestane pozorovať, začne to žiť ..asi ako keď sa spustí v PC W7.:o) Myseľ prestane byť pozorujúcou a nedotknutou..ale mení seba na apatiu..teda to, čo ona vie, na základe skúseností, že apatia je a to realizuje. Najskôr v myšlienkach..seriem na to, nechce sa mi, nemá to význam, odvrhujem to, nebaví ma to..je to napiču celé..spoločnosť, ľudia..atď. Nič sa mi nechce. V tom istom slede toto všetko začíname cítiť..ťažoba v žalúdku, nechutenstvo v krku..únava..APATIA. Myseľ okrem iného poskytuje návod vlastnému telu a bunkám. Bunka vidí návod APATIA. Je totál skokotená a netuší, čo má robiť. Každá jedna bunka má svoju vlastnú bunečnú myseľ..a tá je podriadená tej veľkej Mysli. A tá dala príkaz Apatia..nereaguj, kašli na to, nemá to význam..a tak teda bunka poslúchne...ponechám na vašu fantáziu, aké to môže mať fatálne dôsledky, keď sa začnú zmeny na bunečnej úrovni a nie práve najžiadúcejšie. Ako opravte ma, ale kde tu vy vnímate to pozitívne? To zdravé? Rozumné? Tvorivé? Ja tam vidím slabosť, chorobu a degradáciu ducha. Môžem sa samozrejme mýliť. Ale nemýlim. :oP

Iné je ovšem nedotknutosť tým, čo pozoruješ. To ale nie je apatia..nedotknutosť znamená pozorovať, cítiť to, čo pozoruješ, ale nemeníš sa v to pozorované. Ešte stále neni čo robiť? Neni kam spieť? Neni čo spoznávať?? Lebo veď tí druhí..Ach jaj. :o)

Pregnantná ilustrácia. Pozorujem pojem Apatia. Viem, čo to znamená, viem ako to chutí , viem, aké to bude mať následky...som rozumná bytosť, viem, ako funguje myseľ a viem, čo hrozí, ak myseľ ponuku zrealizuje..preto nereagujem..ale vedome ovládnem ponuku tým, že ju neoživím. V spmienkach vyhľadám iný návod...ten, o ktorom viem,že ma do sračiek nedostane a ten realizujem. Ak tam ten návod absentuje, nechám si poradiť od tých, čo niečo o tom vedia a nie som jak slepé a hluché kura a nepípam stále dokola to isté, o čom veľmi dobre viem, že nefunguje, lebo keby áno...tak žijem inak. :o)

Šťastie sa nehľadá, šťastie sa buduje a tvorí..ale rozhodne nie apatickým postojom k druhým. Tí druhí..my ožívame v nich a je len na nás samotných..či preberieme ich postoje alebo im ponúkneme naše..plné lásky a porozumenia k nim..nedá sa donekonečna čakať, že samo sa to, treba k tomu prispieť aj vlastnou silou. Nie apatiou a ignoráciou..lebo veď to bolí, keď sú na nás druhí odporní. My to ale nemusíme zopakovať. :o)

Mr. Nobody bol fakt že kúsanec..ak teda poznáš film a herca, ktorý ho hral. :o)

Autizmus..ten je o niečom inom...to sú bytosti, ktoré sa nedopatrením zrodili v tomto svete a mali toľko duchovnej sily, že sa vedome nevynorili do tejto reality, ale žijú vo svojom vlastnom svete. Nikto rozumný ich neodsudzuje. Ale, my ostatní, keď už sme teda tu, tak je na nás, aby sme sem vniesli aj niečo iné, ako opisujete vy dvaja..lebo to sa zapisuje do osudu a to nie je moc utešené. Tak pekný slnečný dník a trochu života do toho umierania. :o)

Filip TT

Nikto - videl si film stroskotanec? Co myslis, na co si Tom Hanks vyrobil pana Wilsona? K comu praktickemu ho potreboval?

A co myslis, na co si zalozil ty tuto temu? Nebude to tak ze aj ty si stroskotanec - si sam na svojom ostrove a toto je tvoj pan Wilson?

Nikto86

@anjelik *:
Apatia je neschopnosť tvoriť? Čo tvoriť? Nechápem, čo tým myslíš.

Aj apatický človek dokáže vnímať, tvoriť a uvažovať ako každý iný, akurát sa na to pozerá z iného uhla a výsledku nepripisuje zbytočný význam.
Áno opakom povrchnosti je hĺbka, ja som priamo narážal na súčasnú dobu a ako je v nej prezentovaná povrchnosť a že do značnej miery jej môže byť opakom určitý stupeň apatie, prosím neber to tak, že chcem zbytočne slovičkariť, len som chcel aby sme sa pochopili.
Tí druhí nám síce pomáhajú rozširovať naše obzory, ale vo výsledku sme to my, kto si spraví ten finálny obraz. Vzťahy a spoločnosť existujú len preto, aby v nej dokázal prežiť konkrétny jedinec. Skúsim to upresniť na dvoch príkladoch z nášho sveta.
Ak by menšie zviera chcelo napadnúť vačšie, zavolá na pomoc ďalšie ( skupinová činnosť ). Ani jedno zviera to nerobí pre to druhé, ale chápe, že len spoločne budú mať úspech. Vo výsledku to obe robia len a len kvôli sebe. My máme v sebe zabudované to isté správanie, tvoríme spoločnosť aby sme prežili ako jedinci,
žiadnu vyššiu hodnotu to nemá.
Ako ďalší príklad môžu slúžiť jedinci pohybujúci sa na autistickom spektre. Nedokážu fungovať v našej spoločnosti a preto sú "zlými" pre "nás" teda pre "mňa". Doktori do
nich pchajú lieky a snažia sa ich "vyliečiť" a prečo? Za to, že vnímajú svet iným spôsobom, že nemajú už mnoho krát tu spomínané "hodnoty" ako my? Je smiešne, že sa to nazýva choroba a berie sa to ako negatívum.
To, že niečo nefunguje ako u vačšiny neznamená, že je to zlé.

@Mesačný princ:
Súhlasím s tým čo píšeš, ale nepovedal by som že sa jedná o nezvládnutie myšlienok, niekto sa holt bojí otvoriť pred chaosom oči, nedokáže sa chopiť neznáma a má strach klásť otázky, ktoré zneisťujú v to čo verí a to čo považuje za realitu, tvrdo povedané jedinou jeho útechou je produkcia dopamínu v mozgu.
Na nikoho ale neukazujem a ani nikoho neobviňujem, ani nechcem zmeniť, ja len zbieram informácie.

Mesačný princ

anjelik *

Apatiu by som v prvom rade nenazval slabosťou, pretože človek, ktorý sa v apatii nachádza je často citlivejší, vnímavejší a oveľa viac pracuje s myšlienkami ako ktokoľvek, kto sa v tej apatii nenachádza. Všetko má na tomto svete nejaké pozitívne vlastnosti, či už je to duševný stav v ktorom sa človek nachádza, alebo napríklad práca, ktorú vykonáva či niečo iné.

,,Tí druhí nám pomáhajú rozširovať naše obzory, učia nás prostredníctvom vzťahov koexistovať navzájom. Neznamená to, že sa musíš vzdať vlastnej individuality, znamená to, že sa máš učiť meniť vlastnú osobnosť, ako súbor návodov vštepených spoločnosťou o nás samotných, v obraz toho, čo sa nazýva pochopenie.Pochopenie sa dá potom nazvať láskou. :o),,

Dovoľ mi použiť túto tvoju vetu, pretože si s časti odporuje. Čo ak koexistencia vzťahov s druhými nám ako bytosti nedá lepšie návody, čo ak si nechceme vytvoriť iné, ako tie, ktoré sme si vytvorili v minulosti a čo ak nám spoločnosť vštepila tie, ktorým veríme a s ktorými sme stotožnení? Aj napriek tomu máme meniť našu osobnosť? Ak nás okolie odmieta, tak to podľa teba a toho znamená, že sme nepochopili a nejestvuje v nás láska ale napíšem ti niečo. Okolie nemusí mať zaručene tie správne návody, áno ferómóny, aby mravčekovia išli za sebou a aby ich v mravenisku prijali sú ok ale chcem to ja? Čo ak si človek vytvorí super návody, no spoločnosť má na ne iný pohľad? Čo ak je spoločnosť tou, ktorá nemá tie ,,správne,, návody? Potom sme v...?

Čo ak nechcem meniť svoj návod preto, aby som dokázal koexistovať s druhými? Čo ak som pochopil, že sa ocitnem sám ale napriek tomu verím svojmu návodu? A čo ak je ten môj návod, ktorý som si vytvoril ,,správny,,? Čo ak som si vytvoril úplne nový, ako ten vytvorený spoločnosťou a verm v neho? Ešte stále si myslíš, že je to nepochopenie? Ak mám ostať sám celý život je mi to u prdele. Nemôžem predsa milovať niečo, čo som síce pochopil ale tomu neverím. A zaradiť sa do spoločnosti a byť milovaným môže človek len takto. je mi to jasné, ale to radšej nikdy nebudem koexistovať s nikým, len sám so sebou :)

A áno, to, čo ja popisujem je nezvládnutie myšlienok ale nemôže za to vôbec nič, pretože nie každý človek niečo takéto dokáže. Tak ako sa niekto nenaučí plávať, bicyklovať, tak isto ako sa niekto nenaučí spievať či hovoriť plynule 20 cudzími jazykmi..., presne to je to, čo píšeš.

anjelik *

Apatia je slabosť, neschopnosť niečo tvoriť. Opakom povrchnosti je hĺbka. Tí druhí nám pomáhajú rozširovať naše obzory, učia nás prostredníctvom vzťahov koexistovať navzájom. Neznamená to, že sa musíš vzdať vlastnej individuality, znamená to, že sa máš učiť meniť vlastnú osobnosť, ako súbor návodov vštepených spoločnosťou o nás samotných, v obraz toho, čo sa nazýva pochopenie.Pochopenie sa dá potom nazvať láskou. :o)

MP, myseľ je tá, čo pozoruje tie tri ostatné sféry. Ak toto pochopíš, tak pochopíš, o čom to celé je. To, čo ty popisuješ, je už nezvládnutie myšlienok a predstáv, okorenené patričným duševným stavom. Nenapadlo ťa niekedy, že všetko raz bolo len fantáziou a až časom sa zmenilo na realitu? :o) Tvrdiť, že sa to nedá, lebo veď ani druhí to nevedia, je asi ako keď dieťa v škole dostane štvorku a mame vraví, že a veď Jano mal päťku. :oP

Mesačný princ

anjelik * - možno to niekto dokáže ale podľa mňa ovládnuť svoju myseľ je to, čo by mali vyučovať na školách.

Ja to nedokážem, nikdy som to nevedel a preto som bol nútený ísť cestou pochopenia a svoju myseľ skôr pochopiť. Zatiaľ sa mi nedarí ale aj keby som ju pochopil, tak ju nebudem vedieť ovplyvniť. Skôr s ňou budem vedieť bojovať na úrovni stupňa pochopenia. Čiže - myseľ vymyslí, telo vykoná, ja rozanalyzujem a následne síce zmením myšlienku na to, aby som vykonal niečo odlišné ale myseľ ako takú nezmením.

Môžem len dúfať, že ma moja myseľ nedovedie niekam, kde byť nechcem skôr, ako pochopím, prečo konám tak, ako konám. Podľa mňa je veľmi ťažké ovládnuť svoju myseľ ale zároveň tak jednoduché. Ide o to pochopiť princíp, no návod má každý človek iný a niekomu sa jednoducho nezobrazí.

Ak by všetci dokázali ovládať svoje myšlienky, tak by nejestvovali depresie, a ľudia by sa nezabíjali, neboli by smutní...atď

ale to by bolo nadlho

Máš pravdu - je to v podstate zmysel života ovládnuť niečo tak zložité a zaručuje to človeku šťastie :)