Spadla som do anorexie? dakujem za kazdu radu

Ahoj Kaktus1979, ja mám 33 rokov a som anorektička od 12r., potom od 18r. až doteraz bulimička...chcem sa spýtať, ako sú na tom tvoje zuby? Máš menštruáciu?
Ďakujem za odpoveď

Ahoj baby....
Ja mám 36 a som bulimička od mojich 16 tich. Takže rada pre všetky z vás - padajte ku lekárom a liečte sa teraz . Hned. Bez odkladov.

Zapojím sa do debaty. Aj ja mam PPP a priatela. Tiež som sa mu priznala. Proste som mu to vysypala so slzami v očiach a bolo. Snaží sa mi byť nápomocný i ked vidím občas, že to nechápe a ma plné zuby toho. Ale snaží sa a je mi oporou. To je hlavné.Za čo som vďačná.

Zuzova, zaujimalo by ma ako tvoj priatel berie tvoju situaciu (PPP) a ako si mu o tom povedala?

Kvôli týmto nachytávkam, som sa najskôr zamykala. Ale keď matka zistila, čo tam robím, kľúčik zhabala. A potom mi tam kedykoľvek nabehla ako veľká "hrdinka". Bolo jedno, čo som tam robila. Či som bola na záchode či vo vani. Deprimujúce spomienky. :)
Uvedomuješ si, že čím viac protestuješ a popieraš, tým viac ju utvrdzuješ v jej presvedčení? Normálne kašli na ňu. Je to ťažké, ale dá sa to predýchať. Len tým zbytočne vyvoláš ešte väčšie konflikty a napätie. A možno v nej ešte podnietiš "mamu s očami na stopkách". A to je veľmi nežiadúce. :) Bude sa ti ešte viac starať do života. Dáš jej ďalšiu zámienku. Síce to, že ťa videla, pre ňu určite je.
Vieš, že obracanie zlosti proti sebe je pre babenky s PPP typické? :( Buď sa chceš potrestať alebo mame ukázať, že ti ublížila. Ale to, že obrátiš proti sebe hnev vyrieši azda len to, že keď na to mama príde, bude mať ďalšiu zámienku ťa sledovať.
Tatko bol v pohode. Ale matku som mala neustále za pätami. Ešte dobré tri roky po tom, čo som začala abstinovať, si vymyslela, že som zase začala manipulovať s jedlom. Na nete sa totižto dočítala, že pri anorexii i bulímii padajú vlasy. :) Čo budem písať. Škoda si drieť prsty o klávesnicu. :D

Žužova , dakujem pekne za radu .
Ale premýšlala som nad tým či naozaj ísť k lekárovi ale vzhladom k mojmu veku je mi to trápne .
Mám fakt málo rokov a je mi trápne aj to aby som sa lekárovi zdoverila s tým ako jedávam aj s tým že zvraciam aj s tým že posledné jedlo mám o 15 hod. atd.
A chcem sa ešte spýtať aký je taký približný vek kedy niektoré dievčatá začínajú mat ppp ?
Ďakujem za každú radu :(

Lombardo,akoby si mi videla do hlavy,píšeš presne to čo cítim,presne tak to je ako píšeš :)

Dnes akurát ako sme si tu písali ma mama nachytala na hajzli...
Videla ma cez dvere ,samozrejme som to poprela,vymyslela som si taku somarinu že som robila čosi uplne iné..(čo ani písať nebudem)ale ona mi neuverila a tvrdí si svoje.. bože ,strašne som vybuchla,ako ešte nikdy povedala som jej take veci,urobila som zo seba chudatko ktoré ona obvinuje z hlupostí, že je chorá na hlavu a podobne.. teraz je doma ticho. Rozhodla som sa že prestanem jesť uplne,pretože inak to nevidím...
Mám strašnu chuť sa jej pomstiť za to že sa do mna takto stará, ked si myslí že teda vraciam (i ked to je pravda,ale ona nemala právo ma špehovať),nebudem radšej nič jesť aby ma neobvinovala..
Presne si to napísala,akoby som stratila svoju identitu teraz,vtrela sa mi do mojho zakazaneho osobneho uzemia a ja ku nej teraz cítim stŕašnu zlosť až nenávisť.... keby sa to prevalí,to by bol môj koniec.Hanbila by soms a ako pes..mala som taku chuť si čosi dnes urobiť. Bože !!!!
Je mi z toho strašne...
Ako sa zachovali tvoji blízky ked sa to u teba ,,prevalilo" ? Mali pochopenie,alebo ťa začali kontrolovať a sledovať atd? Lebo podla mna to je to najhoršie..

Ahoj littlesashe a všetky baby, ktoré ste na vážkach alebo bojujete.

Ja som si tým prešla, keď som mala 18. Začalo to antibiotikami, po ktorých mi nechutilo jesť, schudla som a už ma mala - už sa mi to začalo páčiť, vyžívala som sa v tom, aké mam tenké ruky a pod. Vyzerala som (keď sa vidím teraz na fotkách) dosť zle.

Potom som si uvedomila, že mám problém - racionálne - čísla hovorili svoje, moja rodina, vedela som, źe vracať nie je normálne.

Ďalšia fáza bola, keď som sa ROZHODLA, že ak nechcem spadnúť úplne, budem musieť začať jesť a prekonať obdobie, kedy sa mi to fakt nebude páčiť a budem sa desiť každého kila. Toto bolo fakt najťažšie.
Našťastie do toho prišli maturity, ja som sa tak veľa učila, že som normálne začala jogurty tlačiť :D a dokonca mi zachutili. To bol prvý krok.

Potom prišli kopce - hore dolu. Raz radosť, raz výčitka. Ale držalo ma pri tom vedomie, že aj táto fáza prejde. Tiež tráviace problémy, ktoré udreli po rokoch naspať. Zrazu som si chcela jedlo vychutnať, ale moje telo mi to nedovolilo, myseľ už áno.

Ale musím povedať, aj táto fáza prešla. Dostala som sa na váhu, kedy som bola oblejšia a stále štíhla. Ruky nepriberali, ale zrazu nabrali prsia a boky - začala som si užívať ženskosť, dokonca mi okolie (aj úplne neznámi) vraveli, že som sexy,(pri anorektickej fáze mi to nepovedal NIKTO... to mi až vtedy došlo) to ma utvrdilo v tom, že som sa rozhodla správne. Podporoval ma aj nový priateĺ (aj keď to je pekný bonus, silu som našla hlavne v sebe).

Najlepšie som sa cítila, keď som prirodzene veľa športovala (jazdila som namiesto MHD na bicykli denne 1.5 hodiny do školy) ale jedla som úplne všetko a pokojne som aj zhrešila. Vtedy som sa KONEČne začala cítiť vyrovnaná s tým, že mne proste chudosť nepristane, žena je pekná aj keď je fajná:)) a tak. Môžem povedať, že som sa z toho vyhrabala. Dnes sa mi stane, že ak napr kvôli chorobe schudnem, príde fáza, kedy sa mi zmenšia prsia, prestanem byť oblá.. proste nic moc. Ale potom príde fáza kedy začnú napr aj ruky chudnúť a pod...a to už je zas ako keby dobre, ale vždy sa zastavím včas a snažím sa pribrať naspäť, lebo už VIEM kam to vedie. Pri realite ma drží nielen moja sila, ale aj priateľ. A naozaj som do toho odvtedy ani raz nespadla. Snažím sa na seba naučiť sa pozerať napr priateľovými očami, a to som fakt sexy vtedy :D

Dôležité je uvedomiť si, keď máš pocit, že zlyhávaš - To, čo my anorektičky naozaj máme, je pevná vôľa. Len v chorobe ju využívame proti sebe. Otoč pevnú vôľu, ktorú v sebe evidentne máš, správnym smerom, prekonaj obdobie, ktoré nebude príjemné a dostane sa Ti odmeny - pocit zo seba, že si sexy bez drezúry a kontroly.

(apropo, na pleť mi veľmi pomohol čaj pre ženy v prechode a čaj na ekzém... napriek tomu, že som jedla pečivo aj mlieko, nezhoršila sa mi - ale treba piť pravidelne, dlho a nebabrať sa :D)

Držím palce, aby si do toho nespadla, a ak si spadla, nech sa z toho skoro vyhrabeš :*

Veľká chyba u teba je ten, že sa cez PPP až príliš identifikuješ. Je to jediná hodnota, ktorú si si na sebe našla a ktorú, predpokladám, zo začiatku spomínali aj iní ľudia. Hráš hru. Nielen zo sebou, ale aj zo svojim okolím. Podľa mňa sa bojíš, že ak prídu na tvoju "nedokonalosť", tak u nich stratíš obdiv a rešpekt. A potom stratíš seba. Ale čo sa stane, keď ti aj táto hra prestane vyhovovať a poskytovať ti to, čo potrebuješ?
Čo s voľným časom, ktorý bol naplnený jedlom? :) Tak túto otázku poznám. A môžem ti povedať, že spôsoby sa našli. :)
Ja svoju "bývalú spoločníčku" neriešim. Žijem pre dnešok. Minulosťou a budúcnosťou sa moc nezaoberám. Najmä nie tou, čo sa odohrala "sto rokov pred opicami" a tou, ktorú si ani nedokážem predstaviť.
Stratila si samú seba. Nájsť ju...

Najhoršie na tomto všetkom je že aj po vyliečení sa táto sviňa čaká na správny moment kedy by znova zaútočila.
Preto dievčatá ktoré stým bojuju a už viac nepodlahnú musia mať v sebe obrovskú silu.. to je závideniahodné :)