Spadla som do anorexie? dakujem za kazdu radu

Voľakedy som videl tento film www.csfd.cz

Ahojte! Poprosím Vás o vyplnenie dotazníka ku svojej bakalárskej práci,týka sa psychologických aspektov porúch príjmu potravy u detí a adolescentov,je úplne anonymný ,budete mi veľmi nápomocní :) za odpovede vopred velmi pekne dakujem!

www.survio.com

Na vaznu anorexiu teda podvyživu sa odporuca enteralna vyživa Nutridrink napoj, ktory obsahuje dost mineralov a vitaminov. Maju rozne prichute. Jahodovu, vanilkovu, cokoladovu a karamelovu. Jedno balenie stoji 7 eur. Prerdpisuju to aj lekari. Posilnuje aj imunitu, je to vysokoenergeticky napoj a patri do kategorie potraviny pre zvlastnu vyzivu. Zakladnou indikaciou je doplnenie alebo nahrada bežnej stravy.

Vrámci rady Nutridrink vyrába firma Nutricia niekoľko prípravkov:

Nutridrink – štandardný prípravok, príchute čokoláda, karamel, tropické ovocie

Nutridrink Yoghurt – svieža chuť jogurtu, s dvomi príchuťami malina a vanilka-citrón

Nutridrink Multi Fibre – s vlákninou, príchute banán, jahoda, pomaranč, vanilka

Nutridrink Fat Free – nutrične nekompletný, chutí ako džús, s príchuťou jablko, jahoda

Výhodné balenie 5+1

Nie nadarmo sa hovorí, že po bitke je každý generál. :) Mňa to tiež vždy vytáčalo. Najmä, keď mi hovorili, aby som sa konečne začala ovládať. Každý deň som bojovala s myšlienkami na jedlo, s tým, či vlastne chcem bojovať, či to má nejaký význam, s myšlienkami na samovraždu. Doslova mi z toho všetkého dunela hlava. A potom prišiel niekto (matka samozrejme), že kedy sa už konečne začnem ovládať, že som neschopná, že len ničím rodinu. Hneď ma všetka motivácia prešla. Takže veľmi dobre viem, čo cítiš. Všetko, čo mi niekto povedal, som brala dosť osobne. Najmä matka. Na ňu som nemala trpezlivosť.
Myslím, že mama to spracúva. Predpokladám, že to vedela. Len si možno nechcela pripustiť. Že niečo nie je v poriadku. Celkom to aj chápem. Dúfaj, že nezačne potom. U mňa to stav ešte zhoršilo. Viac som protestovala. A ako protest som si samozrejme zvolila jedlo. Veď čo iné. Jedlo vtedy dokázalo vyriešiť všetko.
Moja matka ma kvôli bulímii chcela zbaviť svojprávnosti. Vraj aby som neurobila veľké dlhy, ktoré by po mojej možnej smrti nemusela splácať. Našťastie, že mám takého perfektného psychiatra. Poslal ju kadeľahšie.
Nemyslím si, že byt je najlepšie riešenie. Úplne si predstavuje, čo by to so mnou urobilo. Totálne by som nad sebou stratila kontrolu. Zo začiatku by to bolo aj fajn. Ale tá strata kontroly by moje depresie zhoršili.
Tatko s ňou nikdy nebojoval. Vždy ustúpil, vždy robil, čo chcela. Vidím na ňom, že už nevládze. Veď kvôli nej začal už 2x piť. A toto je vec, ktorú jej nikdy neodpustím.
Počas anorexie som ich nemala. A bola som celkom spokojná. Veď sú len otrava. :) Nechcem. Mám zlé skúsenosti s chlapmi. Ale už ma aspoň nenapína pri predstave, že sa ma nejaký dotýka. Takže pokrok. :)
Môže to súvisieť s PPP. Ja som síce chuť nikdy nemala, ale čo mi vraveli babenky, ktoré mali dlho poruchu a aj podváhu, tú chuť stratili. Môže to súvisieť aj s tvojím vzťahom k telu, s pochybnosťami, s pocitom, že sa cítiš nepochopená, so sklamaním. A nikdy ste sa spolu nerozprávali? Alebo to prišlo náhle?

A s priatelom je to tak ..na hrane ,momentálne preživam zvláštne obdobie,kedy premýšlam či sa k sebe vobec hodím ea tak všetko si analyzujem v hlave a sama neviem či chcem byť dalej vo vzťahu alebo nie... a on ma lúbi stále rovnako,robí pre mna aj nemožné,i ked niekedy mam pocit že to je také povrchné,lepšie povedané máme sa radi viac tak ,,telesne" (z mojej strany už aj to je bieda,chuť som nemala ani nepamatám,no dokážem si ju ešte nejak nájsť) no hlavne to duševno mi tam velmi chýba,pochopenie..rozhovory o ničom a predsa o všetkom a tak.. niesme tá istá krvná skupina a to ma strašne mrzí :(.. Ja v podstate neviem či ho milujem tak akoby si zalužil. Je to ťažké..možno je to tiež len dôsledok tej ppp že už neviiem ani lubiť,že sa izolujem už aj od neho..kto vie.

Asi to tak je najlepšie,ignorovať a obrniť sa proti tomu. Otec je snou zrejme už dlho tak si možno už aj zvykol,ak má už svoj vek nevidí zymsel niečo meniť,nejak bojovať:)

Áno je to podraz ,tiež si myslím. Cítim sa ako taký odpad,každý to len odsúdi,každý je najmudrejší dáva velké rady čo a ako by som mala urobiť ale nikto sa nepokusi do toho aspon kusok vžiť... ked si to nezažili hovno vedia čo je dobré. A ešte aký tónom sa somnou rozprávajú,ako s bláznom..to ma vie tak vytočiť vždy. Preto som prestala na tuto tému komunikovať . Ked sa ma aj matka pýtala či som stále ,,vtom" povedala som že nie ,už dávno som ok. len enchápala stále prečo som stále chudšia a chudšia,..tak som hovorila že to mam asi zrýchlený metabolizmus ... no teraz ma prekukla. A už mi to je aj jedno...

Ten byt by bodol presne kvoli tomu, mohla by som si robiť čo chcem,kedy chcem... neviem prečo ale moc po tom tužim,ked si predstavím žeby soms a mala vzdať tohto celeho,chytaju ma depresie. Ale u nás to zatial vyzerá že je všetko po starom,matka nič..žiadna kontrola ,od včera sme neprehovorili ani slovo,..to som naozaj nečakala..
Vnučatka sa vaši nedočkajú lebo nechceš,alebo nie je ským alebo sa nedá? Inak a ako to máš so ,,svojimi dnami" ? nestratila si ich?
Ja už ich nemám hádam pol roka..teda uživala som tabletky tie mi menštr, vyvolali a potom znova nič už 2.mesiac zase :/ TY si stýmto nemala problém ?

Tak moja matka by najradšej riadila život všetkých. Nielen môj. Ja jej už tých príčin moc nedávam. A priznám sa, že mi je čiastočne ľahostajná. S bratom sme sa naučili nevšímať si ju. No takto to takmer vždy schytá naplno. On s ňou nedokáže bojovať. Vždy jej ustúpi. Furt mu dohováram, nech jej konečne začne trochu viac oponovať. Ale on nemá rád konflikty. Vždy, keď môže, tak z nejakého zdúchne.
Vlastný byt je djosečná zbraň. Znamená pokoj i slobodu. Ale dvojsečnú. Ak ti doteraz, v podstate nechcené prostredie, bránilo naplno manipulovať s jedlom, ak by si žila sama, už viac by si žiadne limity nemala. A to môže byť v konečnom dôsledku ešte horšie ako situácia teraz.
Zdúchaš pred problémami. :) Ale ani sa ti nedivím. Nikoho by nebavilo počúvať aká si neschopná. Ale zaujímavé je, že si neschopná iba, keď sa to niekomu hodí. A to je podľa mňa podraz. Veľký podraz. Ale v tomto ti radiť nebudem. Necítim sa dosť kompetentná. Ja a chlapi je zakázaná téma. :) Tatkovci sa už aj asi vzdali, že sa niekedy dočkajú vnúčat. Dokonca už prestali aj otravovať. :D
A máte sa s priateľom radi? Aký je ináč váš vzťah?

Mrska: ahoj :-), davno si tu nebola, casto som na teba myslela a stale myslim, hoci som presla a prechadzam velmi vela vecami, nemala som moc casu na privatne veci.
Mrska, keby si nebola byvala ochotna pravdu prijat, nepomohol by ti ani sväty.
Nastastie si natolko uvedomela a dostatocne zrela osoba, ze si pripustila argumenty ako psychiatra-odbornika, tak aj tie moje a sama si sa reflektovala a objavila si skryte priciny tvojho vtedajsieho problemu.
Ale bola si ochotna bojovat, nielen teoreticky, ty si to prenasala do praxe a to ti prinieslo koniec-koncov ten uspech.
Na viacerych leveloch.
Nechala si si pomoct.
A to je super.
Si uzasna, z fotiek krasna a mimoriadne charakterna zena, ktoru si po tom, co o tebe viem, velmi vazim a rozhodla si sa uplne spravne - pre zivot, pre seba, svoju rodinu, muza, deti a hlavne - BUDUCNOST.
Ochorenia ti jasne signalizovali, ze to, co robis, nie je OK.
Su to tie pomyselne krute facky, kde nevieme vratit cas a musime vyzrat, co sme dokafrali.
Ale aj o tom je zivot.
PPP ta koniec koncov posunula na vyssi level v tvojom osobnostnom vyvoji, porastla si, vela si sa naucila - primarne O SEBE a aj o tom, ze vela z toho, co sa v minulosti stalo, NEBOLA tvoja vina.

Teraz mas sama pred sebou uctu a respekt.
Bravo a aplaus.

:-* tvoja Maoam

*haNbím

lombardo, tak sme to mali podobné doma.
ked ja sa tak hambím prednou že neviem ako sa dprávať a neviem ani ako sa ona teraz zachová ,či ma bude špehovať alebo čo .. my máme na wc okno čiže dovnutra uvidí i ked som zamknutá ...
Ja viem ,tým že ubližim sebe tomu nepomôžem... celý den som premýšlala ako to vyriešiť ,najradšej by soms a odsťahovala do prádzenho bytu kde by som bola sama so svojou ppp. Ach škoda že to nejde hned..

Kejty priatelovi som to povedala dávno a vybavil mi psychiatra..,po jeho navšteve soms a tvráila a tvárim sa doteraz že som ok.
nemá zmysel mu to už viac hovoriť lebo on tomu nerozumie a tieto veci na mna vždy vytiahne ked mu vyhovuje..vačšinou aj tak začnem tuto tému ja ked mam potrebu sa nejak vykecať ale dopadne to iba výčitkami z jeho strany že aká somchudá a že to je choré a tak..preto na to už kašlem a tvárim sa že je všetko v poriadku...i ked je očividné že nieje