Osamelosť

Otazky, ktore si anjelik polozila, su zakladne filozoficke otazky hladania zmyslu cloveka. Aspon tolko by si uz mala vediet, ked sa snazis tuto pseudovedu aplikovat takmer na vsetko. Ale radit nou v otazkach psychickych problemov je za hranicou normalnosti. A hlavne pouzivat ju aby si sa nadradovala nad inych a ine vedy ...

anjelik a slobodna: obidve máte pravdu podľa mňa..môžem to tak skúsiť, že budem si každý večer opakovať, že sa mám rada (hádam sa mi zmení celkový postoj k životu) a následne budem schopná byť viac otvorená sveta a ľahšie spoznávať ľudí.
A nie už nebudem nikoho hľadať, už som dosť hľadala...pravdupovediac už ma to aj prešlo a pomaly si aj zvykám na to, že som sama..a potom prídu chvíle, že mi je smutno a potom si uvedomím, veď aj dobre, aspoň sa nestresujem či ma nepodvádza. :D

Presvedčenie sa stáva skutočnosťou. No nemám čo dodať. :o)))
Ak ja som presvedčená, že som múdra, som teda múdra? Som. Hneď mi je lepšie. Ďakujem. :o)

Ach jaaaaj...
tomu sa hovorí, sila presvedčenia drahá a sú to rokmi overené psychoterapeutické postupy. No samozrejme ty si zase najmúdrejšia :) a musíš sa vyjadrovať k veciam o ktorých nič nevieš, lebo si ich v živote neštudovala a praktické skúsenosti tiež nemáš.
To konštatovanie sa totiž opakovaním stáva presvedčením a presvedčenie sa stáva skutočnosťou milý anjelik.

Sila predstáv má samozrejme obrovskú moc. Jednak prospešnú, ale rovnako aj veľmi nebezpečnú. Tak zastavme sa konkrétne pri tejto a čo sa bude odohrávať. Dievča začne každý večer čumieť na seba a vytvárať v sebe jasnú spomienku: Milujem sa. Čím dlhšie to robí, tým silnejšia spomienka sa vytvára. Lenže, akú výpovednú hodnotu daná spomienka má? Čo je jej obsahom? Iba konštatovanie, milujem sa. Ale čo to je? Ak ona netuší, že láska je pochopenie, pochopenie sveta a seba samej a to sa musí budovať poznávaním sveta, poznávaním seba samej v interakcii s tými druhými a to nutne vyžaduje otvorenosť, aj za cenu opakovaného zraňovania sa a bolestí, tak sa udeje veľké kulové a nie že zmena, a to sa vyjadrujem ešte veľmi slušne. Pretože v tej spomienke nie je žiadny návod, žiadny manuál, čo robiť a prečo. Iba konštatovanie. Ak by stačilo vravieť si, som krásna..inde by sme boli.
Čiže, treba svet poznávať, ľudí v ňom, samu seba a potom aj na seba juknúť v zrkadle a položiť si otázku, ale inú: Kto si? Prečo si? Kam smeruješ? A nie: Milujem sa. :o)))) A to ja píšem filozofické bláboly a zavádzam ľudí.Tak hej. :o)))

Prijímať lásku sa dá naučiť. Nezáleží to ani tak od toho, koľko lásky sa ti dostane z okolia, ale od toho, koľko lásky si sama ochotná sebe poskytnúť.
Nenadarmo sa hovorí, že najprv musíš milovať samú seba a až potom ťa dokáže, resp. môže milovať niekto iný. Lebo ak nie si schopná milovať sama seba, nebudeš ani schopná milovať niekoho iného.
A ako sa to naučíš? Úplne jednoducho :) aj keď ti to bude pripadať dosť čudné... každý večer pred spaním a pri pohľade do zrkadla si sama sebe hovor - Milujem samú seba. Môžeš aj v duchu. Zo začiatku to pôjde ťažko, lebo sa z teba začne uvoľnovať všetok psychický balast, možno si aj poplačeš, budeš počuť v sebe hlasy, že to tak vôbec nie je. Každopádne neprestávaj, to časom prestane. Tento psycho-hygienický tréning ale rob každý deň. Možno aj rok. Uvidíš ako sa začneš meniť ty sama a aj tvoje okolie.
Teraz nehľadaj žiadneho muža, najprv sa zameraj na seba. Lebo momentálne mu nemáš čo ponúknuť a len by si sa trápila. Po takomto tréningu on príde sám :)

slobona: ďakujem ti za radu :) no traumu som myslela to úmrtie, ale pravdupovediac, umrel, keď som mala len 7 rokov, čiže som ho dokonale nepoznala..možno teraz by som mala iný názor a pohľad, ale vtedy to bol najúžasnejší človek akého som poznala. Ja mám aj sestry, ktoré sú iné ako ja..a často nás okolie porovnáva a ja som vždy bola odstrkovaná voči nim, možno som nedostala toľko lásky ako ony..tak ju neviem prijímať.

aha myslíš úmrtie... aj mne otec umrel pred mnohými rokmi a tiež to bolo pre mňa veľmi ťažké, lebo sme mali blízky vzťah ale nemyslím, že by ma to nejak poznačilo vo vzťahu k mužom a nemyslím si, že moja predstava o partnerovi je nereálna. Treba len dobre hľadať. Aj keď čestných mužov je dnes skutočne ako šafránu :)

sama, ty sa ale nebojíš mužov ale lásky. To je rozdiel. Minule som čítala peknú myšlienku od OSHA, ktorého síce veľmi nemusím, ale aj tak mi táto myšlienka veľa dala.
"Vždy keď sa sklameš v mužovi, nezanevri na lásku ale len na toho konkrétneho muža. Pre lásku buď otvorená a daj jej šancu."
Život je jednoducho o riskovaní - ak sa bojíš riskovať alebo niečo vyskúšať, nikdy nič nezískaš. 100% záruka, že to dopadne dobre nikdy neexistuje. Ale určite ti to veľa dá. Lebo to negatívne v živote tu nie je preto, aby ťa položilo alebo zničilo, ale preto, aby ťa niečo nové naučilo a posilnilo.
Môj otec bol tiež skvelý muž aj človek. A asi každá žena podvedome hľadá v živote takého partnera, no máloktorej sa to asi aj podarí.
Prepáč ak som to prehliadla, ale opisuješ svojho otca ako skvelého človeka, tak o akú traumu z detstva sa jedná? Ak ti to nevadí písať sem.

doubledog: no vidíš, ona je iný prípad ako ja. Ona ich strieda často..ja ich ani nevyskúšam..ja si len vo svojej hlave premietnem pre a proti. to je všetko, nemám v pláne nikoho ťahať za nos, ale hneď byť úprimná ako to je. Radšej si s ním nezačnem, aby som napr. aj jemu nespôsobila zle. áno, mám traumu z detstva, bohužiaľ, neviem či sa vyrovnám, ty ak si to nezažil, tak to nevieš pochopiť, nie každý má také šťastie ako ty a vie si užiť život. čo už, nespravodlivosť víťazí vo svete. Niekto má všetko a niekto nemá ani raz šťastie na chlapa.