Mam jeden problem, ktory vznikal postupne a z roznych veci. Ale vysledok je, depresie, nervozita, hystericke stavy, nekontrolovanie svojho spravania.... Zacala som mat vztah pred dva aj pol rokmi. Zaciatky boli pekne, aj ked vzdy tam nieco bolo co sa mi nepacilo a tak. Ale postupne sme si zvykali jeden na druheho a nasa laska stupala. Po roku som mala moznost ist do byt byvat sama, tak som stiahla mojho priatela so sebou. Moc sa mu do spolocneho byvania nechcelo, ale predsa isiel. Minuly rok v lete sme mali velku krizu, lebo ja som chcela nas vztah posunut dalej, s svadbe, ale moj priatel ma vzdy dovod , preco este nie. Vdaka mojej povahe som povedala, ze takyto vztah nema buducnost a nepaci sa mi tak zit. Bud nieco s tym zacneme robit , ale sa rozidme. V auguste sme sa dohodli, ze o rok budeme mat svadbu a dovtedy budeme zit plnohodnotny \\\"predmanzelsky\\\& quot; vztah. Ja som bola stastna a vsetko bolo super. Len moj priatel robil stale zil ako slobodny a zmeni sa az posvadbe. Kazdy den chodil ku rodicom, lebo im treba pomahat, potom zas to treba spravit a kazdy den bol dovod ist ku rodicom. Ja som chodila do prazdneho bytu , unavena z roboty. Ponukal mi, aby som prisla za nim ku rodicom (je to 5 min autom) a tam budeme spolu. Ale ja som nemala chut vecer o 7-8 chodit este kade-tade, a doma ma cakali riady, nachystat desiatu do prace, nakupit.... 4 mesiace, do decembra som stale verila, ze pride den, ked ma moj milovany priatel poziada o ruku. Bola som stastna a preto vsetko bolo super. Ale prisli Vianoce a zasnuby nikde. Prisiel na mna velky naval lutosti a sklamania, ktore skoncili alkoholom. Mala som prve hystericke stavy. Vdaka nasej laske sme to vyriesili behom 2 dni a zacala som zas verit. Ved do septembra ma este stihne poziadat o ruku. Ale jeho pravidelne navstevy u rodicov pokracovali 6x v tyzdni. Ked som sa s tym chcela vysporiadat a nechcela som viac po nom hulakat, tak som po robote chodila kazdy den cvicit a vyplnala som si volne vecerne chvilky. Ale ja som prestala chodit ku jeho rodicom. Bolo to aj na truc, to priznavam. Mesiace bezali, a zasnub nikde. Od velkej noci pravidelne, kazdy tyzden som chytila vybuch a pohadali sme sa, preco stale caka, na koho caka, ak si neni isty, nech to ukoncime, .... Prisiel cca 15.maj a ja som sa zosypala uplne. Snazim sa to vyrovnavat alkoholom (ale zatial sa ovladam), a nemam chut ani zit, ani nieco robit, mam depresie, nenavidim svet, vsetko mi vadi. Vadia mi svadby, tehotne zeny, male deti, lebo to je to co mi pripomina to , po com tuzim ja. Viem, ze som kusok od toho a mam predpoklad, ze to budem mat, ale ja uz prestavam vsetkemu verit. To len preto, lebo priatel neni pripraveny na sobas, nechce byt mojim manzelom, boji sa zodpovednosti, neni si isty so mnou.... mam milion otazok, na ktore mi odpoveda a odvovodnuje niecim inym. Mame iba dve moznosti. Bud ukoncime nas vztah , alebo ideme este raz skusat \\\" posvadobny \\\" vztah. Po dva aj pol roka mi priatel povedal, ze on ma ani nepozna, lebo raz som taka a raz som ina. A on nevie aka budem po svadbe. Ja viem, ze z tohoto vsetkeho mi pomoze iba zmena zivotneho stylu a to je posun ku svadbe. Dosiahnut to, po com tuzim. Konecne som nasla cloveka s ktorym chcem zit, ktory mi hovori , ze chce somnou zit, a to je tak tazke si spojit zivot svadbou. Pre niekoho je to nepodstatne a hlavne vydate damy to tvrdia.Ale kazde dievcatko tuzi, ked bude v bielych satoch stat a pride jej povedat ten jeden , milujem Ta.
Zacinam s liekmy na depresie, aby som vobec mohla pokracovat v zivote dalej. Mozno, aby som sa prestala upriamovat na to co nemam. Mal niekto podobny problem?? Ako ste to vyriesili? Potesi ma kazda reakcia.
Depresie z neplnohodnotneho vztahu
Odkaz pre 123,
viem Ta pochopit ako si sa trapila a ako sa budes este trapit. Ja tiez rozmyslam co by bolo pre mna lepsie, rozchod ale sa snazit byt uzastna. Ked Ta nevie druha polovicka pochopit, vzdy si najde dovod preco sa neda. Ja to pocuvam tiez. Tvoj sa vyhovara na skolu, moj sa vyhovara na dvor a pomoc rodicom. Drzim palce, aby si sa z toho dostala cim skor a daj vediet, ci Ti je lepsie .
No je to veľmi ťažké, všetci v okolí mi hovorili ako ma ponižuje, ubližuje mi, ja som len plakala a videla to inak. Snáď mi bude lepšie bez neho. Ale ľúbim ho stále...
to 123: To je smutne, vzdy je smutne ak skonci vztah. Ale zas na druhej strane sa budes menej trapit, mozno. Prajem vela sil :-)
No a uz sme sa aj rozisli! a to ani nie osobne.
Nemozem tvrdit ze mam podobny problem, no mam priatela, dva roky...a problem je v tom ze on ma narocnu vysoku skolu a mna prehliada. ked mu dohovaram, tak mi povie ze mu nerozumiem, ze on to musi dokoncit. ze je to dolezite, lenze mne jednoducho nevyhovuje ho vidiet raz za tri tyzdne a to ho este cakaju tri rocniky! ja mam 21 rokov a necakam od neho nic viac len trocha viac pozornosti. stale sa len hadame a myslim ze to nikam uz nevedie. ja stale placem a on mi tvrdi ze zbytocne, iba ze ma skolu.to je vsetko. no ja uz dalej nevladzem, trapim sa a bojim sa ze takymto systemom skoncim niekde na praskoch a on stale bude tvrdit ze vsetko je v najlepsom poriadku.
Ahojte, som tu spat po tyzdni. Situacia sa s casti vratila do starych kolaji. Prestala som hystericky vyskakovat a to co citim, dusim v sebe. Priatel je spokojny, nasa komunikacia sa zlepsuje.... Toto sme uz mali niekolko krat. Ked som ticho, sa je klud a nic sa nepohne dalej.Bohuzial uz mu neverim,ze je chlap, ktory dokaze zenu poziadat o ruku. Povedala som mu, ze radsej by som akceptovala byt slobodna mamicka, ako natahovat takyto vztah s niekym o ktorom som si neni ista ci ma lubi alebo ma radsej svoju slobodu. Bohuzial ho moc milujem na to, aby som dokala ukoncit tenot vztah. A teraz cakam v klude a asi sa skor dockam rozchodu ako spolocnej buducnosti.
ahoj..mam presne taku istu skusenost bola som mlada, ked som nezaujem priatela o nejaku spolocnu cinnost prehliadala. Myslela som si, ze manzelstvo a rodina vsetko zmeni, zial mylila som sa. Casom to bolo este horsie, zatazovalo to aj rozpocet domacnosti a to ze sme mali dieta mu jednoducho nevadilo, vsak sa on nestaral. Som stastna, ze som ten vztah ukoncila. Sice mi to trvalo 10 rokov, ale nelutujem.
Zainteresovany.Je zaujimave citat vas pribeh.Pises,ze nedokazes zavriet dvere za svojim byvalim zivotom atd.Prepac,ale co je vela,je vela.Ale travit tam 6dni v tyzdni,to je prilis!Teraz som pochopila,ze ty sa od rodicov nevies odtrhnut,aj ked pises,ze ich ku stastiu nepotrebujes.Preco si nebudujes svoj novy zivot,svoju chatu s tvojou partnerkou.Zda sa,ze aj ju chces nastahovat k rodicom.Rodicom pomoct mozes,to je prirodzene,ale ty si fakt silny oriesok.Ak nezmenis myslenie,ostanes stary mladenec pri svojej mamicke.Bude ti vyvarat a budes mat svety pokoj.Ty mas k tomuto sklon.Vies co,zbal sa sam,chod k mamicke,mozno ta pochopi,ale je dost mozne,ze by sa ta rada aj zbavila a urcite tuzi,ako kazda ina,po vnucatkach.Ale miesto nich,bude mat teba na krku.Svojho maleho chlapceka,ktory sa nedokaze osamostatnit a zalozit si svoju vlastnu rodinu,lebo,boze chran,je to velka zodpovednost.A predsa len,bude vsetko jednoduchsie,ak sa tie dvere radsej nezavru!!
možno je problém v tom,že ho tlačia do svadby...na to máte kopu času..
Zaujimave je , ze jeho roicia do neho ( do nas) tlacia, ze kedy sa zobereme. Ved uz spolu byvame rok a stale sa toci okolo toho, ze synacik by sa uz mal rozhybat.
