Ahojte všetci, už 48 hodín vkuse nemyslím na nič iné, iba na to čo sa to vlastne deje a prečo sa to deje. Tak ma napadlo, že sa vám tu vyrozprávam a ak sa vám to bude chcieť čítať, možno mi aj pomôžete nejakým tým názorom :)
Začiatkom tohto roka som spoznala Lukáša, celkom náhodou sme na seba narazili na ulici. Zistili sme, že od seba bývame trošku ďalej, tak sme si vymenili kontakty s tým že veď uvidíme, čo bude. Vtedy som si myslela, že si budeme možno tak dva dni písať a tým to končí, vlastne sa mi ani nejak extra nepáčil alebo tak, ale bol v pohode tak prečo sa s ním nezoznámiť. Od toho dňa sme si písali každý jeden deň. Najskôr na internete, potom sa pridali smsky, a potom sa pridali niekoľkohodinové telefonáty.. V kontakte sme boli NONSTOP, neprešiel deň bez toho aby sme spolu nepísali a nehovorili. Pretelefonovali sme celé noci, milovala som jeho hlas, vedel ma neskutočne upokojiť... Keď sa mi cez deň niečo stalo, nevedela som sa dočkať ako mu to poviem, a podobne... Videli sme sa odvtedy zopár krát, ale nikdy nie dlho, jednoducho nám to okolnosti nedovolili. Nemali sme spolu však naživo nič, len sme sa rozprávali, maximálne obíjmali. Zoznámil ma aj so svojimi kamarátmi, s ktorými raz prišiel. Obaja sme chceli viac no dávali sme tomu čas, predsalen internet a telefón je jedna vec a realita vec druhá. Nechceli sme sa nikam ponáhlať...
No a minulú stredu mi vyznal lásku. Povedal mi, že za celý svoj život bol zamilovaný len raz a teraz je to druhýkrát. Že sa cíti neskutočne šťastný, a že ma jednoducho ľúbi. Ja som nevedela čo mu na to povedať... Mám ho veľmi rada, záleží mi na ňom a v žiadnom prípade ho nechcem stratiť ale mám za sebou zlé skúsenosti a preto som veľmi opatrná. A to som mu aj povedala. Že ho mám neskutočne rada a sama som zmetená z mojich citov. Vôbec ho to neranilo ani nezaskočilo, bol totálne v pohode a povedal že to úplne chápe a že to chce čas.
Na druhý deň sme sa mali stretnúť. Nie však sami, on sa bol baviť s kamarátmi a ja som bola s kamarátkou u jej tety. Tak sme sa večer stretli... Keďže sa bol baviť, bol opití on aj jeho kamaráti. To mi nevadilo... Problém bol v tom že jeho kamaráti sa mi venovali viac ako on. Strašne ma prosil aby som prišla, že ma chce vidieť a potom sa tváril akoby ma tam náhodou stretol, akoby mu bolo úplne jedno že tam som. Bola som z toho smutná a sklamaná lebo som sa na neho tešila.. Mal vypité asi dosť, cítila som že mi je strašne vzdialený a hoci som veľmi chcela byť s ním, nedokázala som tam zostať a pozerať sa na neho v takom stave. Tak sme sa po chvíli rozlúčili a ja som odišla... Človek by čakal, že sa bude správať inak keď mi deň predtým vyznal lásku. No ale naozajstný \\\\\\\"problém\\\\\\\" ešte len prišiel...
Čakala som , že mi napíše keď príde domov a ospravedlní sa mi. Nenapísal mi však ani ten večer, ani celý nasledujúci deň. Tak som mu písala ja, ale neodpísal mi... A dnes tiež celý deň nič. Viem že dva necelé dni nie sú dlhý čas, ale keďže sme zvyknutý na nonstop kontakt, je pre mňa naozaj nepríjemné o ňom nič nevedieť. Bojím sa o neho, je mi smutno a chýba mi. Neodpisuje mi však na sms ani na nete. Nerozumiem tomu prečo... Ja som vôbec nič zlé neurobila, tak nechápem či je nahnevaný z nejakého nevysvetlitelného dôvodu alebo či sa on cíti tak blbo... Ale zas keby sa tak cítil on, asi by si to práveže chcel vyriešiť a nie ignorovať ma, nie?
Jeho kamarát mi povedal, že Lukáš hovoril že keby môže ten deň vrátiť, urobil by to všetko úplne inak.. Čo tým chcel povedať neviem, ja som to pochopila tak, že by sa asi až tak neopil a bol by so mnou. Jeho kamarát to vraj pochopil tak, že asi spoznal niekoho iného a o mňa akosi.. stratil záujem. A aj keď si to myslí len ten jeho kamarát, dostalo sa mi to do hlavy a bojím sa toho.
Som neskutočne zúfalá. NEchcem ho stratiť.. Už dlho mám pocit že mi nikto na tomto svete nerozumie a potom prišiel on a všetko zmenil. A on to cítil rovnako... Všetko bolo úžasné, a vlastne sa dokopy nič nejaké vážne nestalo preto nechápem , prečo sa toto deje... Nedokážem sa na nič sústrediť, na nič iné myslieť, neviem ako ho donútiť aby sa mi ozval a vysvetlil mi to... Nemyslím si, že by mu na mne zo dňa na deň prestalo záležať ak je pravda, že sa do mňa zaľúbil.. Tak aký môže mať dôvod, že mi toto robí?
Jeden deň vyznanie lásky, na druhý deň ignorácia...
TutanchámonxD: tak ako aj zeny tak aj muzi. Cest vynimkam. No inak vydata a s kolegom sa stretavat tajne to by mi ani vo sne nenapadlo. A ze najkrajsi je kolega :-D nonsens..aspon ten tvoj kolega dostal rozum :-D lutujem tvojho muza. A nechaj na pokoji kolegu ved ma zenu :-P :-P.
Spravodlivost1ty si zadana a stretavala si sa tajne so svojim kolegom a on robil to iste ? Ale on ma aspon rozum a skoncil to lebo si uvedomil, ze ma doma zenu ktoru miluje ale ty si obycajna chudera , ktora si nezasluzi mat doma chlapa, ktoreho teraz mas. Tebe je smutno, ze to ukoncil. Tebe nema z coho byt smutno. Mas doma chlapa, tak bud s nim. Vy zeny ste obycajne mrchy, potvory a spiny !
A ak sa ti neospravedlni, respektive nevysvetli pricinu svojho chovania...tak kasli na to...je to mlady chlapec, zivot a skusenosti ho zocelia.. :)
Ten chlapec musel byt pousi zamilovany do teba Miska. Az priliz. A mozno nezniesol pocit, zeby si s nim nemohla chodit. Je to infantilne. On by pre teba nebol oporou, skorej ty jemu by si mohla byt...nuz a zakoncil to velmi detinskym spôsobom, ze sa opil a radsej si ta nevsimal aby ho to nebolelo viac. Ale som si isty ze skor ci neskor sa ti ospravedlni. Na vztah to nevyzera, ale skoda by bolo prist o taku dobru dusu..
Ahojte mme sa stala podobna vec. Mala som kolegu aj mam ktory je zenaty. Neviem ci stastne nikdy sme sa o tom nebavili. A ja som vydata. Moj kolga je najkrajsi chlap akeho som kedy videla. Zozaciatku sme si neuveritelne rozumeli stretavali e sa tajne. Zniesol by mi modre z neba. Stale mi hovoril ala som krasna a dokonala a uzastna. Prosiel by za mnou na konec sveta. Rozumeli e si v kazdom smere. A zrazu sa mi zacal vyhybat a drzi si odstup. Uz si s nim dokopy nemam co povedat a mrzi ma to. Asi som sa zamilovala do neho len bohuzial on si asi iba zo mna spravil srandu. Doteraz mi soce hovori ze som izastna a neviem co len ja uz tomu akosi meverim. Vobec meviem o co mu ide. Ked som chcela vysve tlenie tak som normalne doteraz nedostala. Asi mu zrazu zacali vycitky k tej keho nudmej zene ktora sa mezasmeje jak ke den dlhy.
Tiez som s toho velmi smutna o to viac ze ho mam kazdy den v praci pred ocami a kedy sa na meho pozrem btedy sa diva o na mna ...
Nechapem.... Nimdy som nezazila vacsiu bolest...
no, nie vsetci chalani su takyto. Ale tiez mam aj skusenosti s takymito pripadmi, ze ignoracia a vsetko okolo toho. A napr. mala som kamosa, ktoreho som najskor chcela ja-odmietol ma a tak som sa zmierila s tym, ze ok budeme len kamarati a viac som to neriesila, tak po case ako naschval chcel on mna...no a tam sa nase kamaratstvo skoncilo, co mi bolo dost luto lebo ako odmietol on mna ja som ho napriek tomu neignorovala a normalne som sa s nim bavila tak dodnes nechapem...:)
aaale aj iny pripad- stalo sa mi, ze mal o mna chalan strasny zaujem, stale ma volal von a ja som stale odmietala...ked som s nim uz aj von isla,tak som mu povedala, ze nechcem aby sa do mna zalubil a ze proste neviem ci by som ho vedela tak lubit ako by chcel... 2x sme isli von a stale nejak nevedel pochopit, ze o neho nemam zaujem, tak som mu povedala, ze chcem aby sme boli len kamarati, no strasne zosmutnel a mna to stale trapilo lebo som vedela, ze je super chalan a na svoj vek dost rozumny oproti inym a proste si nezasluzi, aby som mu ublizila, tak vecer som mu povedala, ze pridem za nim a pokecame...pokecali sme :) tak strasne som chcela, aby o mna stratil zaujem, ze som mu povedala, ze kebyze sme spolu, tak ho urcite podvadzam, ale on nic, stale sa s nazil a vydrzal! nezacal ma ignorovat a stale o mna svojim sposobom bojoval az jedneho pekneho dna sme sa dali dokopy...keby ste videli tu radost v jeho ociach vtedy :)...nehovorim, ze som sa do neho hned zalubila, ale ani neviem ako ale u mna zalubenie prislo asi az po 2 mesiacoch chodenia a sme spolu uz vyse roka a ja nelutujem... ma sice svoje muchy :D ale stoji mi za to, aby som ich na nom prehliadala uz len preto, ze bojoval a nevzdal sa ako ostatni :))) a nie, nikdy som ho nepodviedla a nemam to v plane lebo ho milujem :)
Miska, ja mam znameho psychologa... on mi vravel, ze pre kazdeho to znamena nieco ine. My sme zrejme take, ze nam sice trva dlhsie kym si niekoho oblubime ale potom to myslime vazne. Kdezto oni su mozno naozaj len tak ako napisala Agnes kecalkovia... to sice neznamena ze to v tom momente nemyslia vazne, ale tak ako vedia byt chvilu uplne hotovi tak ta vedia aj velmi rychlo uplne odpisat. U mna sa to stalo tiez tak ako pises. Takmer zo dna na den. Presne vtedy ked som sa otvorila tiez utiekol, co dvakrat tak bolelo. Ale mozem sa nanho hnevat? Ja neviem, tiez by som to takto neriesila, ale bola som jeho prva. Mne sice na zaciatku nevravel, ze by mi nikdy neublizil ale prosil ma, aby som ho nenamotavala zbytocne, ked si nie som ista. A on to napriek tomu urobil. Vidis. :D Spraval sa presne tak ako opisujes Lukasa. Komplimenty... bla bla Ono boli potom nie len to, ze sa na teba vykasle, ale aj to, ze mu das vsetko zo seba a on si to nevazi. Stale sa ma vsetci pytaju, ci mi taky clovek za to stoji... a ja hlupa?(predpokladam, ze si tiez taka) vzdy poviem ze ano... pretoze mne za to uz ako som napisala stoji kazdy clovek. A dupolom ten, ktoreho som k sebe pustila tak blizko, ktory aj ked len na kratky cas vedel ocenit aka som...
Chapem, ze by ti to vysvetlenie pomohlo, ale nie je dolezite. Mne to velmi nepomohlo...
U nas to bolo tak, ze sa so mnou jeden den rozisiel, ale vtedy mi este vravel, ze ma ma rad. Skoncilo to tak ze zostaneme kamarati, potom sme sa dlhsie nevideli. Este sme sa asi dvakrat stretli a potom zrazu nic. Ignoroval ma. A tak by to ostalo. :( Tak som mu napisala znova, co sa stalo lebo som to nevydrzala a dozvedela som sa nieco v tom zmysle, ze on nevie a nechce byt kamarat, ze v tom nevidi zmysel, ze je to zbytocne . ze nevedel co mi napisat, kedze so mnou von ist nechcel, lebo uz som mu zrazu nechybala no tak to vyriesil takto. :D.... ( stale tomu nerozumiem, kedze sa prejavoval tak ako ten tvoj lukas este par tyzdnov dozadu), ked sme sa mali stretnut znova tak cez kamaratov som sa dozvedela ze s tym mal dost velky problem, no a ked sme sa stretli, ledva ma pozdravil... clovek, s ktorym som niekolkokrat bola a v objati od vecera do rana sme sa rozpravali a stale bolo o com... je to zvlastne nie? (tomu sa hovori byt vysporiadany so vztahom? Ja si myslim ze nie :P)
Ja to beriem tak, ze su to zbabelci, ktori inak nevedeli riesit situaciu tak usli. Co je podla mna skoda. No na zaciatku toho vztahu som citila nieco podobne, tak to viem pochopit. Rozhodnutie zostat s nim bolo skor racionalne, lebo ten strach bol obrovsky. A az neskor som videla, ze to malo zmysel. No on sa zlakol a sancu tomu nedal. Strach bol asi silnejsi. Nestala som mu za to. Alebo aj nie a bolo to uplne inak. Who knows... uz to asi nie je dolezite.
Miska: je mi to luto, ze to takto dopadlo, ale neboj, raz stretnes niekoho, kto bude nielen rozpravat o tom, ako by bol rad, keby bol s tebou, ale aj naozaj bude chciet byt s tebou a urobi vsetko pre to, aby bol. Toto bol len kecalek, ktoreho asi bavi len namotavat. Ktovie, co vsetko z toho co ti povedal je naozaj pravda.
ja neviem, prečo ludia musia všetko tak komplikovať :( veď tam nebol najmenší problém... spoznali sme sa, rozumeli sme si, rozumela som si so všetkými jeho kamarátmi aj on s mojimi ( a preto ma to ešte o to viac mrzí :( ), cítili sme k sebe sympatie, obaja sme boli šťastnejší keď sme vedeli že sa "máme"... tak prečo to tak nenechať? nepočkať ako to ďalej pôjde, neužívať si ten pocit, že je všetko fajn a pekné? no on mal asi inú teóriu a to "prečo ju nezačať ignorovať" ...
Tweety - a ty ho občas stretávaš? lebo ja toho "môjho" nemám kde stretávať keďže bývame od seba trošku ďalej... možno je to aj dobre, ale kto vie... ani nehovor s tým vymazaním, ja to aj tak trochu lutujem, lebo som mala aspoň takú malinkú nádej že sa všetko môže dať dokopy ešte... a teraz keď ho nikde nevidím, iba v mojich spomienkach, je to strašne ťažké, bolestivé... takže na jednu stranu lutujem a na druhú stranu som na seba hrdá že som ho zmazala.. lenže keď sa naozaj pevne rozhodol na mňa vykašlať a nikdy mi neodpísať, nemalo by zmysel ostávať v tej nádeji... ale čo si klamem, ostávam v nej stále ako ty a ešte to asi aj dlho potrvá... hlavne pri tých udalostiach ktoré prídu a ktoré sme mali prežívať spolu...
inak presne toto sa pýtam aj ja.. že aká irónia že sa takto správa, keď on mal záujem o mňa... mne bolo predtým veľmi ublížené v láske, preto som si chcela držať odstup... no on ma presvedčil o tom že mu môžem veriť... on bol ten čo o mňa "bojoval", čo ma presvedčil aby sme si vôbec začali písať, volávať, čo prišiel za mnou.. a keď som sa mu konečne otvorila aj ja, rozhodol sa na mňa vykašlať a ja nikdy nepochopím prečo... pritom vedel že som predtým trpela, že to nezvládnem už zažiť znovu... hovorieval, že by mi nikdy neublížil....
tiež niečo podobné jak tebe... že ešte nespoznal nikoho ako som ja, dokázal fakt aj polhodiny vkuse mi rozprávať aká som múdra, rozumná, milá, krásna... v noci sa pravidelne skoro rozplakal a neskutočne trpel že sa iba počujeme a nemôže byť pri mne, objať ma, dať mi pusu... keď som mu povedala len totálne minimálny kompliment, len niečo milé, tak bol z toho totálne mimo, strašne sa tešil, ešte sa aj tak milo zakoktal... keď som mu povedala že ho mám rada, povedal že mu strašne bije srdiečko a že je neskutočne šťastný... preto sa pýtam: keď toto všetko cítil, ako to mohol zahodiť...
tebe dal aspoň vysvetlenie... :( viem, keď k nemu stále niečo cítiš a chýba ti nestačí to... ani mne by asi nestačilo, stále by som to chcela vrátiť, ale ja vôbec neviem čo sa stalo.. mne nepovedal že vtedy to tak cítil a už necíti, mne nepovedal nič... každý večer mám chuť mu znova a znova zavolať.. a keby len to, mám chuť ísť za ním, nájsť ho a nedať mu šancu mu to nevysvetliť ale veď zdravý rozum mi v tom bráni...
prečo sa mám naháňať za človekom a robiť zo seba zaľúbenú kravku, keď ho očividne absolútne nezaujímam (napísala som mu že mi týmto veľmi ubližuje, prečítal si to a odignoroval...)... ale zároveň, keby viem že to k niečomu pomôže, neváhala by som to spraviť...
no a takéto opúšťačky mám stále dookola, občas je to trocha lepšie, nejako sa namotivujem že to nemám zapotreby, že príde niekto kto ma bude mať skutočne rád a nie len mesiac... tiež si hovorím že asi to bolo na niečo dobré a malo to takto byť... ale potom sa zas vráti ten bolestivý, úzkostlivý pocit v hrudi a slzy v očiach... stále počujem jeho hlas ako mi hovori "Miškaaa moja" ...
inak všetkým vám ďakujem za reakcie, viem že píšem asi vela a dookola o tom istom ale.. čo už , je to to jediné čo mi môže aspoň troška pomôcť, vypísať sa z toho.. moji kamaráti o tom počúvajú už niekoľko dní vkuse, je fakt fajn pocit zdôveriť sa niekomu nezainteresovanému :))
