Je normálne, že sa začínam strácať?

Príspevok v téme: Je normálne, že sa začínam strácať?
Mimulus

Je normálne, že sa začínam strácať? Nespoznávam sám seba, stáva sa zo mňa úplný sebec, ktorý nedokáže odpúšťať. Ignorujem všetkých okolo seba a hodnoty, ktorým som veril už dávno neexistujú. Pomaly ale určite sa mením...ako keby som prestával existovať. Asi to je normálne len sa chcem vykecať, pretože ten pocit prázdna je strašný...
Prečo dokáže psychika tak veľmi ovplyvňovať život? prečo som prestal dôverovať ľuďom, prečo nedokážem mať rád, prečo už dlhší čas nespoznávam sám seba a hodnoty, ktorým som veril už pre mňa nemajú vôbec žiadny význam? Ináč pekný dník :)

ta3

mam-ka
“Ja som sa to sama snazila potlacit az prilis dlho a bez vysledku.”
pravdaze bez vysledku, potlacat negativne depresivne myslienky sa nevyplaca, tym sa nic vyriesit neda, dany problem sa tym este viac prehlbi, totiz cim nastojcivejsie to potlacas, tym viac sa to derie na povrch, podla mna v takych situaciach pomaha zamysliet sa nad svojim stavom, patrat po jeho pricinach preco ma nic nebavi, preco som prazdna, kedy a cim to zacalo, analyzovat a analyzovat, ked clovek naozaj chce a venuje tomu dostatok casu, priciny by sa mali vynorit, problemy, ktore nas tazia by sme mali “stravit” a len tak ich v sebe rozpustime, zlikvidujeme a co znamena stravit?, odpustit sebe a druhym

mnohi ludia, najma ti citlivejsi, su v dnesnej dobe nie stastni, bohuzial dnesna doba je stavana pre ludi s hrosou kozou a sirokymi laktami, dobro a poctivost sa uz nosia iba zriedkavo, nezamestnanost a existencne problemy plodia nestastnych ludi a nestastny clovek nie je velmi privetivy a priatelsky k svojmu okoliu, vztahy medzi ludmi na pracoviskach su velmi napate, co sa prenasa aj do rodin a ak si to clovek privelmi k sebe pripusta, nahlodava to jeho psychiku, berie iluzie, prinasa strach z buducnosti, jedno sa lepi na druhe a vysledkom je, ze clovek je uplne prazdny, lahostajny ku vsetkemu a ako pise zakladatel temy je mu dokonca jedno ci sa rano zobudi

okrem vonkajsich faktorov (okolie), ktore som spomenula, pricinou vnutorneho vyhorenia casto byvaju aj nase vlastne, vnutorne ako napriklad, nizke alebo ziadne sebavedomie, ale hlavne nedostatok lasky voci sebe samemu, co ovsem predpoklada vyssiu duchovnu uroven, ale ta sa da pestovat, rozvijat, v dnesnej dobe nie je nudza o literaturu, ktora veci objasnuje a uci cloveka spravne vnimat a rozmyslat

clovek, ktory sa ocitne hlboko az na samom dne priepasti ma iba dve moznosti, bud sa vzda vlastneho zivota alebo sa odrazi od toho dna a zacne na sebe pracovat, co znamena transformovat svoje myslenie, co nakoniec pretrasformuje aj jeho zivot k vacsej spokojnosti, nic vsak nie je zadarmo, treba na sebe pracovat, venovat viac casu sebe, svojim konickom, vediet aj nic nerobit, relaxovat, meditovat, vela citat, vzdelavat sa, stavat si radostne ciele a nepocuvat okolie, ktore casto odradza a hovori, ze dany ciel je naivna, nedosiahnutelna iluzia, vsetko o com tu hovorim mam z vlastnych skusenosti, nemam to iba nastudovane, ale tiez zazite

ninajenina

Mimulus pred kym nebudes vyzerat ako blazon? to ta vobec trapit nemusi ak sa citis ako blazon medzi ludmi ktory pisu svoje problemy na forum..zrejme tu kazdy nieco hlada a otvorene diskutuje ale to neznamena ze sa nebavis z blaznami ty :) co ak je kazdy blazon a ty si sa medzi blaznov dostal a zacal sa tak citit?..rozmyslaj...ja som si citala clanok a nejak som sa tu ocitla..potom som zacala prispievat..lebo som vedela ze mam cim..a som rada ak ti to pomohlo. Lebo o tom to je napisat nieco k veci ale aj o tom diskutovat s ludmi s podobnym problemom.

Sejla....ja pokoru citim vtedy, ked stretnem cloveka ktory je niekde inde a poviem si wau tak tento je niekde inde..vtedy pocuvam, premietam si v hlave svoje chyby a zaujimam sa o rady, pytam sa..to ma posuva a naplna..to je jedina pokora ktoru citim..

Mimulus

Sejla - ak vieš o čom píše, tak vieš aj to čo prežívam ja. Len som to nedokázal napísať tak ako ona. napísala to presne ako keby bola mnou.

ninajenina

Mimulus vobec nemas za co mam pocit ze sa sam snazis druhych upozornit a seba utvrdit v tom, ze kym sa clovek trapi a rozmysla o smrti citi sa sam stale este nechape ze prave to ma vyznam rozmyslat o nej trapit sa az kym sa nepostavi pred skutocnu volbu - zit alebo nie..kym hlada vychodisko pozitivne myslenie, motivaciu..stale nieje v bode kde sa skutocne rozhoduje medzi zivotom a smrtou. Len si to mysli...Ale ked pride pred skutocne rozhodnutie len vtedy si ho moze podlozit argumentami a naozaj sa rozhodnut to ukoncit alebo zit skutocny a hlavne svoj zivot..taky aky chce. Dobru noc :)

Sejla

No Mimulus, viem o čom píše ninajenina :) Ale ty si sa ešte natoľko nenasral, sorry, ale nie:) Inak sebavedomie je dôležité.. ale treba si zároveň vybudovať aj pokoru,vedieť pochopiť, počúvať a priznať si chybu. ALe myslím, že to ninajenina aj robí.