Uz dalej nevladzem... Mam 23rokov a pocit, ze moj zivot je uz na konci.. Mam krasnu 1,8rocnu dcerku s jednym byvalym a druhe na ceste s druhym byvalym..Otec malej na nu sere, neplati, nechodi za nou, riesime exekutora, druhy byvaly otec dietatka co cakam ma len nervuje stale, vyhrazal sa mi, nici ma psychicky, rozisiel sa so mnou no donekonecna ma obvinuje ze to je vsetko moja vina, vraj to ze som unavena z tehotenstva, ze mi je zle, ze to vsetko su len vyhovorky aby som nemusela byt s nim... Viem, ze prave deti by ma mali udrzat pri zivote, aj to tak doteraz bolo, ale zacinam mat pocit ze uz ma ani moje deti na svete neudrzia... Skoncila som ako slobodna mamicka s dvoma detmi, ktoru prave kvoli tomu odmietaju ini muzi, byvam s matkou ktorej priatel neprestajne pije, moja mala sa na nho musi kazdy den pozerat, dychat ten alkoholicky smrad, on ma este aj psoriazu, odpadavaju z neho kusky koze, po zemi je vecne vrstva chrast, ako keby sme mali doma nasnezene, mala ma hracky kolkokrat po zemi, ruckami sa dotyka zeme a potom ich dava do ustociek, nevladzem sa na to pozerat, matka s nim uz par rokov nic nema, no stale tu zije, stale do mna skace, uz nevladzem.. Ked o tom matke rozpravam, vzdy sa na mna nastve, akoby som od nej chcela az tak moc aby toho alkoholika vyhodila, nemysli na to, ze chcem pre svoje deti len to najlepsie, aby sa nemuseli na nho pozerat, aby nemuseli vyrastat pri alkoholikovi ktory ich matku (mna) vecne len uraza, chcela by som sa odstahovat no nemam s kym, sama by som to z materskej nezvladla ani keby akokolvek chcem, hladala som socialne ubytovne ale tam treba kopu potvrdeni od lekara mojho, malej, ze mozme ist do ubytovne, vyhlasenie starosty obce, ze nam to schvaluje a kopec inych sraciek.. A ubytovne su pre tych, ktori nemaju kam ist, ja domov mam ale citim sa tu ako uveznena, stale len sedim doma, nechodim von, len s malou.. Keby som aj chcela trosku sa odreagovat na kofole s kamoskou, nemozem... Pretoze matke chodieva posraty serial na vecer a potom uz je neskoro niekam ist, lebo chodi skoro spavat, aby rano bola vyspata do prace.. Ked sa tesim na vikend, ze aspon sobotu vypadnem na dve hodky, tak nemozem, lebo matka zas odide kamoske, na ktoru potom cely tyzden nadava ze viackrat tam nepojde, lebo to bolo hrozne.. Ale vzdy tam ide.. A to mi vravieva, aby som trosku aj von zacala chodit, ale kedy??? Cez tyzden nemozem, a ani cez vikend.. Doma ma to uz ubija, viem ze som v prvom rade matka, tak sa nemam co stazovat, ale tiez som len clovek a obcas potrebujem trosku "vypnut".. Nevladzem dalej.. Som len v depresiach a ked som sla psychiatrovi, povedal ze s tym nemoze nic spravit, lebo tehotnym zenam nesmie predpisat ziadne lieky, pretoze by to ublizilo plodu.. Nebavi ma uz takto zit, vlastne ani nezijem, len prezivam.. Moji bratia (2) s ktorymi u matky zijem, sa mojej malej vyhybaju ako sa len da, zavru sa v izbe a ked si mala sama otvori, tak ju surovo vyhodia a zavru sa znova.. Mala len place kvoli tomu a mne je to strasne luto.. Matka sa stazuje ze cez tyzden aj cez vikend je malo s malou, ale aby sa teda vysrala na ten serial alebo obmedzila vikendove navstevy "nenavidenej" kamosky, tak to nie.. Zo vsetkych stran pocuvam len obvinovacky, staznosti.. A pritom ja sa tak snazim, furt som s malou, pomaham matke v domacnosti ako sa len da, varim, periem, upratujem, skacem okolo malej, a ked mam moznost oddychu, je mi upreny.. Som v 4.mesiaci tehotenstva a brucho mi tvrdne ako pred porodom od tych nervov a vycerpania... Vazne mam uz pocit ze sa druheho porodu nedozijem, bud mi skolabuje zo vsetkeho srdce, alebo to ukoncim ja, lebo dalej uz fakt nevladzem.. Len placem a placem a placem, uz chcem koniec, a to co najrychlejsie.. :((((((((
