Depky, kedy prestanete?!

Myslel som to tak,že nevie,že som taký rozbehaný:)

pete, psychoška neporadila lebo nič nevie?
Veľmi osožná psychologička!
Pete, aj sa sústredím na to, čo druhý rozpráva, počúvam, ale pritom si myslím: och, prečo len toľko hovoríš, prečo chceš, aby som vnímala, keď moja pozornosť je na bode mínus a moja vnímavosť tak unavená, ospalá...
To si myslím, ale tvárim sa že je všetko tak ako má byť, krásne a vítané.
Nenapadne ma chcieť sa zdôveriť...nemám moc dôveru k ľuďom. A nechcem, aby poznali moje najzraniteľmejšie miesta.
Ty si ako prekonal tieto pocity?

pete mas mail

ahojte vsetci pete mas mail!

Anita,tak na rovinu a úprimne.Vôbec ale naozaj vôbec neotravuješ.Mňa určite nie. Nech sa vyjadria aj ostatní,ale myslím,že ani ich nie?Bol som na tom aj ja tak,tak ako ty.Nič som nehovoril,len to,čo som musel.Je normálne,že sa nemáš chuť baviť sa o ničom.Ani sa nemusíš,keď sa ti nechce.Kto chce,ten to pochopí.Nemáš taký pocit,že aj by si niečo povedala,ale nesústredíš sa na to,čo sa ťa pýtajú a hovoria ti?Alebo sa ti chce hovoriť len o sebe,svojich problémoch,len sa nechceš zdôveriť a niekoho zaťažovať?Sem môžeš napísať,čo ťa trápi a čo chceš.Tu ťa pochopíme a nikto ti nebude mať za zlé,keď píšeš o sebe.Veď o kom inom máš písať?O mne?Nepoznáš ma,tak nemôžeš.Psychoška neporadila,lebo nič nevie.Nemám kedy za ňou ísť.Dnes je konečne trošku viac voľna :)

Naozaj som si nevšimla, že bude až tak dlhý!!

:)) ahojte!
damaxy,pete, prečítala som si vaše nočné dialógy. Presne tak, ako si to, pete, napísal, tak to funguje aj u mňa. Čím som viac zaneprázdnená, tým sa cítim lepšie, lebo sa nemám kedy zamýšľať nad svojími okolnosťami.
Škoda, že teba to ukracuje o spánok. To nie je dobré, pretože aj to je taká potrebná obrana organizmu po celom dni; či už fyzický alebo psych.relax, vypnutie. Neviem, čo by si s tým mohol robiť. Psychologička niečo neporadila?
Včera som mala chuť niečo s vami popísať, ale akosi sme sa obchádzali a pred 22 hod.som vypla počítač a vkĺzla pod paplón.
Zázračný človek nie som, iba ak zázračne neviditeľný :))
Chcem vám prispieť jedným zamyslením sa. Je to ale sebecké zamyslenie, pretože som sa zamyslela sama nad sebou. Uvedomila som si to vtedy, keď som si prečítala jednu z tých odkazov na stránky o depresii a úzkosti. Nemôžem to teraz nájsť, ale jedným z príznakov depresie tam bolo spomínané, že taký človek prestáva komunikovať s okolím, priateľmi. Nemá potrebu rozprávať. Presne to sa spĺňa na mne. Tu sa síce poriadne vykeciavam, ale moje ústa prestávajú rozprávať. Nemajú dôvod, necítia potrebu. Ani doma,ani nikde. Keď som niekde s kamarátkami tak premýšľam, čím by som prispela k ich rapotaniu(alebo žeby štebotaniu?), ale všetko sa mi zdá daromné, fádne. Nemám silu ani záujem baviť sa o farbách na vlasy, o krémoch, oblečení...o ničom. Prispejem tak jednou vetou - aby sa nepovedalo. Ja vôbec nemusím s ľuďmi rozprávať. Aj keď ide po ulici sused, mám obdobia, keď si celých 10 metrov opakujem: musím sa aspoň pozdraviť, musím, hoci neviem, či dokážem otvoriť ústa, ale musím sa donútiť...a to ide o 2 krátke slová, o 2 sekundy!
Nestalo sa vám to niekedy? Nie som moc urozprávaný človek, rečnícke záchvaty som mávala iba pri jednej mojej naj kamarátke a jednom priateľovi, ale takýto komunikatívny úpadok zažívam prvýkrát.
Možno by mi psychologička dala jeden malinký biely bod aspoň za to, že viac popíšem :))
Je namieste skonštatovať: to je dobré, že aspoň veľa napíšeš; alebo naopak: je zlé, že už iba napíšeš.
p.s: no, keď ale prídu bratove deti, tak som donútená rozprávať stále lebo mi nedajú pokoj. Už vo dverách na mňa kričia, a sú to také malé prílepky, ktoré sa odo mňa nie a nie odlepiť :))
Snáď to so mnou nie je až tak zúfalé :))
Mrzí ma toto moje sťažovanie sa. Asi by som to mala všetko zmazať a opýtať sa vás ako sa máte, aké je u vás počasie...

A ešte, pete, odpoveď na tvoju otázku. Ten pocit apatie. Vlastne, vtedy je mi dobre, lebo všetko ide okolo mňa a nič sa ma netýka. Dnes som cítila, že ten pocit prechádza, že si začínam uvedomovať realitu. Začala som pociťovať krátke momentíky úzkosti. Toto signalizovanie som zobrala navedomie a kým sa z momentíkov nestali hodiny úzkosti, rýchlo som sa zobrala z domu preč a začala niečo robiť. Tak, ako si, pete, napísal. Zamestnala som sa. Nie prácou doma, takou, ktorú môžem robiť sama. Odišla som do susedného mesta pozrieť do práce kamarátku, tam jej s niečím pomohla a tie vtieravé zlé pocity sa niekam podeli. :))
.
Nuž, tak som si trochu popísala. Dlhý, otravný monológ. Nemám vlastne žiadny vážny problém...anorexiu, zápal kĺbu alebo žiarlivého manžela...takže nemusím nič riešiť. Asi by si to moje srdce zaslúžilo iba poriadnych 5 a 20 a bolo by spokojné.
Napadlo ma, že si kúpim modurit a začnem znovu niečo vyrábať...napríklad prívesky alebo obrázky.
A ešte odkaz pre D.: moc sa teším na tie fotky.
Ahojte a želám uspokojivo prežitý dník!

ani neviem čo mi chodilo po rozume ked som zacala s tými kolotočmi,teraz nechodím na žiadne ale za mladi sme chodievali na retiazkové za 2 kčs

SERLIFT určite na depku zaberie

Vies damaxy,ja mám viac depku,keď nemám,čo robiť.Keď som úplne vyťažený,tak nemám ju mať kedy a som spokojný so sebou. Ale chýba mi vtedy spánok a oddych.No predstav si spávať tak v priemere 4 hod. Niekto to zvláda,ja len do určitého času.
Nad tými kolotočami som veľmi nerozmýšľal.Mne sa vždy páčili len autíčka,ale poviem ti to asi tak - keď by niekto chcel,aby som išiel s ním na taký kolotoč,tak dobre.Ale len sám kvôli sebe určite nie.Ty máš práve tie najradšej?že?