Anorexia a bulimia - Boj Vyhras

aneta41, nicila som sa uz rozne, na tento sposob nicenia sa som presla pred rokom po navrate domov, lebo som nejak nevedela zacat "spravne" jest.
myslim ze vzdy je ten dvovod laska. v hocijakej forme. Neopatovana, zbytocna, hrana, zanedbavana, stratena, ziadna...proste nejaka jej forma.

Vrr, Ty poznas pricinu?Vies, co sposobilo ze si sa zacala sama k sebe spravat takto?Potom si aspon podla mna na zaciatku cesty, ktora ta moze privist k poznaniu, ako si pomoct,nie?Lebo nech uz je ta pricina akakolvek, nie kazdy kto prezije nieco zle alebo kto ma blbe vztahy s rodicmi, nerozumie si s ludmi alebo je tu nieco co ho dupe do zeme...tak nie kazdy sa takto nici. Chcela by som poznat odpoved na otazky, preco som si zvolila tento sposob trestania sa, preco takto riesim problemy alebo co tym vlastne riesim?A este by som chcela skusit, ci viem zit aj inac, lebo zivot bez PPP si uz ani nepamatam.Teraz idem spat, zajtra musim podat opat 100%vykon. Dufam, ze som Vas moc neunavila, ak to niekto cita. Dobru noc

Este jedna asociacia, ktora ma v suvislost so psychologom napadla:Ide o skutocny pribeh, stalo sa mi:Na gympel chodila jedna kocka, bola fakt moc pekna jej meno urcite dodnes nieco hovori vsetkym co chodili do jej rocnika a aj do vyssich a nizsich rocnikov. Bola totiz aj velmi mila a kamaratska.Vzorna studentka, vecne visela jej fotografia na,, tabuli cti,,-aj take bolo. Stretavali sme sa aj v jedalni Univerzity Komenskeho ona studovala psychologiu...Pred asi dvomi rokmi mi raz vecer zavolala-nezvykli sme si volat ani sme sa nestretavali, moje cislo si zohnala neviem kde-ja uz som vtedy ,,uspesne spolunazivala,,s PPP.Najskor sa ma len tak vypytovala ako zijem, potom ma poziadala o pomoc v suvislosti s mojím povolaním a potom...Vyse hodiny mi rozpravala o svojom zbabranom zivote, o tom ako po rozchode so svojou studentskou laskou nevie sa s tym vysporiadat, cele dni sa trapi tym, ze on je zenaty a stastny s inou a ona je sama a nakoniec z nej vyslo ze cele dni po navrate z prace-pracuje v detskej pedagogicko psychologickej poradni-nerobi nic, len je a zvracia...Musim povedat, ze to bol pre mna sok, najskor ma napadlo aky to je paradox, psycholog a nevie si pomoct, potom som v tom videla znamenie zhora, boze mne ktora sa v tom mota bez vychodiska zavola niekto kto asi rovnako vola o pomoc...No ale vyhodnocujem to asi dodnes lebo som sa este neodhodlala k ziadnej zmysluplnej akcii.Rozpisala som sa a asi Vas to ani moc nezaujima. Ale ten psycholog by si to musel vypocut, nie?Toto a aj dalsie moje uvahy ved ked si to zaplatim.../to bol pokus o ironiu/

nuz a ak pricinu pozname, co s toho? asi nic..

Gabina:Ja ale vobec nemam pocit, ze by som chcela nieco ovladat, niecim manipulovat alebo niekym.MAM LEN POCIT, ZE SOM HROZNA LEBO ROBIM TO CO ROBIM,ZE SOM SLABOCH LEBO S TYM NEVIEM PRESTAT.Ale to je mozno aj tym, ze uz to trva tak dlho a ta uplna prapricina tohto vsetkeho je prekryta dlhotrvajucim nasledkom. Vrr:Pochybujes, ze psycholog pomoze,rovnako ako ja. Teda pochybovala som, kym som neobjavila toto forum. Teraz coraz viac nadobudam presvedcenie, ze DOBRY psycholog by mohol pomoct.Ved aj tu si vlastne vsetky vylievame svoje trapenia, opisujeme problemy, ktorymi prechadzeme alebo len hladame ludsky kontakt, niekoho, kto na nas reaguje, kto sa zaujima. A DOBRY psycholog by asi mohol vediet nase uvahy niekam nasmerovat, pomoct aby to neboli len take ,,nareky,,nad vlastnou slabostou a nemohucnostou-ako v mojom pripade-ale aby nas k niecomu doviedli.Mozno k pochopeniu seba, k rozpoznaniu priciny, preco sme v tom az po usi...

pekny vecer prajem

vrr:
zlatik, musim sa na chvilu odmlcat, mangel je na nocnej a ma nejake problemy, tak idem volat...

asi tak..spolieham...i ked byto chcelo neviem ake neviem co aby som sa tam dostala..a malana to peniaze..aleaj tak sa na to spolieham, ano.

vrr:
spominala som niekedy, ze by mi psycholog nepomohol? Ona bola jedina osoba (psychoska), ktora vedela o mne takmer vsetko. Bola skvela a lepsiu zensku som pri sebe nemohla mat. Pre mna boli sedenia s nou ako balzam, nekazala, nemudrovala, "len" chapala a smerovala ma...bez nej by som nikdy nebola tam, kde som...
Vrr, bez nej to nepojde, ak to naozaj budes chciet zvladnut, aj ked to nie je lahke ale bez nej to nezvladnes...
Ak nemas dobry vztah s matkou, tak to nesil. Ja ho nemam dodnes nijak skvely a prave vztah s matkou bol jednou z pricin, preco PPP a ja. Ale ak sa budes liecit, mali by to doma minimalne vediet, aby vedeli, ze zvadzas boj...rodicov to zvykne soknut ale niekedy zvykne soknut aj nas ich nasledna reakcia...
Alebo sa spoliehas, ze po skole vypadnes a ze to bude ine? Lepsie?

ved som jej neni schopna povedat ani len to ze fajcim a zapalit si doma na balkone ked mam chut, i ked je to uz pet rokov(s ocastnymi prestavkami samozrejme, niekedy mi to jedodnucho nechuti, no niekedy mam tu chut riadnu)