Som mladá mamička pol ročného syna. No mám pocit, že zlyhávam. Som hrozne výbušná povaha a tak sa rýchlo rozčúlim a kričím. Mám hrozný hnev na syna, keď nechce spať, keď plače a vlastne nemá dôvod, resp. dôvod = chce sa nosiť na rukách ale ja ho nemôžem mať celý deň na rukách, mám predsa aj domácnosť. Viem, že prvoradý je synček ale štve ma, že máme doma bordel, špinu, nenavarené a pod. Za každú hovadinu vybuchnem, kričím na manžela a tým pádom po večernom boji so synom a uspávaní si len sadneme na sedačku pozrieme film a ideme spať.
Už som premýšľala aj o návšteve psychológa/psychiatra a poprípade nejakých tabletiek na upokojenie. Naozaj si myslíte, že som zlyhala?
Zlyhala som ako matka?
emanuelle
netehulka
emanuelle- moja, ja ti nieco poviem. Moja mala v prvom roku zaspavala az po 10 vecer, takze ja som nemala cas ani na ten film o ktorom hovoris! Navarit som sice stihla, ale upratane tiez nebolo a nie je bohvie ako. No a co. Treba znizit svoje vlastne naroky a potom budes na tom psychicky lepsie, ked sa nebudes stresovat tak casto. Ja som dokonca musela s malou lezat aj hodinu v posteli a dojcit ju dlho, kym nezaspala a to bolo stresujuce, lebo som sa ani pohnut nemohla. A na rukach tiez bola velmi rada, darmo, mas dieta, treba sa mu venovat. Vsetko ostatne je druhorade.
Lulu2011
to je pravda, ale sama mam v okoli pripad zeny, ktora si to komplikuje sama, dieta zasadne nespi v postielke, budi sa kazdu chvilu na spolocnej posteli, vkuse mrnci, nespokojne, aj ked si dotycna mysli, ze ako moderne a spravne vychovava
jedna
zboznym prianim kazdej mamicky je, aby jej dieta malo svoj rezim, bolo kludne, netrapili ho prdiky, malo pravidelnu stolicu a pod... ;)
lenze netreba zabudat ani na to, ze ide o zivy tvor, ktory z casu na cas ci sa to maminke paci alebo nie, diktuje svoje poziadavky. kazdy clovek je jedinecny a tak isto neexistuju ani 2 rovnake deti. skutocnost, ze dieta ake je, ako reaguje a ake ma zvyklosti determinuje strasne vela veci. takze zovseobecnovanie nie je na mieste.
emanuelle, mne osobne s odstupom uz cca 20. rokov je dodatocne velmi luto, ze som si to najkrajsie batolive obdobie nevedela vychutnat tak naozajstne a ze tie roky boli u mna praveze vacsinou tenzne a plne nespokojnosti sama so sebou a to krasne obdobie je nenavratne prec! nesprav aj ty tuto chybu a cim skor navstiv odbornika.
Lulu2011
a musim suhlasit s blondulou, ze dieta by malo mat rezim, aby bolo kludne, tiez som svojho syna nemusela nikdy uspavat, este to mozes zmenit a naucit ho
jedna
ja som si oddialovanim navstevy odbornika problemy prehlbila, nabalili sa ine a rovno som isla za psychiatrom. vysledok- niekolkorocna terapia antidepresivami. zrejme to tak asi malo byt, lebo aj ja som predtym bola neskutocny pedant a vsetko som chcela mat tip-top na mozno aj 120 percent, lenze sa to jednoducho fyzicky ani psychicky nedalo zvladat a zrutila som sa. nakoniec "vdaka" depresii som si sakramentsky prehodnotila svoje priority a dostala sa ku kniham o pozit. mysleni a zacala som pracovat na sebarozvoji.
navstivit psychologa alebo psychiatra nie je ziadna hanba. budes sa cudovat, kolko ludi maju tito odbornici vo svojich cakarnach. netreba sa ani cudovat- dnesna hekticka doba si vybera svoju dan.
drz sa
Lulu2011
Take pocity ma niekedy kazda a ak tvrdi, ze nie tak klame, je dolezita aj psychohygiena na rodicovskej dovolenke, aby si mala jeden den pre seba, pobehala butiky, isla s kamoskou na drink, ked clovek nema vobec ziadny cas pre seba, len sa to nabaluje a potom je to len horsie
to je este dobrý vek, obdobie vzdoru, to bude nieco...ach jaj
GoFruit
je naozaj dost nerealne cakat ze sa ti 6 mes dietatko zabavi same. Toto co pises robil aj moj, len co sme niekde boli vedel sa samostatne hrat, ale doma ani za nic. Treba si o tom nastudovat, su knihy kde ti vysvetlia co mozes v akom veku od dietata ocakavat. KEdy sa zacne osamostatnovat a hrat same a ako dlho sa v akom veku moze vobec hrat same /na kolko je to dane jeho mozockom
ajajja
emanuelle, hlavne sa upokoj. Každý tvoj stres sa prenáša na malého, jednak ti bude revať ešte viac a jednak z neho vyrastie ešte nejaký neurotik. Ja som bola na syna úplne sama, manžel väčšinu času v práci ( ako každý ), babku som nemala ani jednu. A doma vkuse revúce uplakané decko. Tiež som ho väčšinu času mala na rukách, alebo často kojila, lebo aspoň vtedy neplakal. A ešte vonku aj keď mrzlo neviem ako som nás nababušila a prechádzali sme sa, lebo som mala konečne kľud.
Nerieš bordel, to nie je podstatné. Teraz je prvoradé tvoje dieťatko, aby bolo šťastné a malo šťastnú maminu. Všetko ostatné počká. Ak sa dá popros častejšie o pomoc rodičov,zdôver sa, že to ťažko zvládaš, do domácich prác zapoj manžela. Zvládneš to! Môj muž bol v tomto fakt super! Byt prevažne upratoval on, lebo ja som sa tej mojej malej " prísavky " nemohla zbaviť ani keď som išla na záchod, hneď bol rev :))
DRŽ SA!
kukucko
ale to sa stava
chod za psychiatrom, da Ti litium na ukludnenie a namiesto vysedavania pred filmom budes upratovat a varit na zajtra - a hlavne nerozculuj sa na muza a nerob mu vycitky, lebo od Teba odide a budes este vo vacsom srabe
emanuelle
jedna - ďakujem Ti veľmi za Tvoj pozitívny príspevok. Každopádne má pravdu aj Soffa - som pedant a chcem mať všetko tak ako pred tým (hoci sama dobre viem, že to nie je možné, lebo mám o starosť/radosť viacej é syna).
Taktiež sa ale hanbím pred manželom a rodinou a priznať sa, že by som potrebovala/chcela navštíviť psychológa, psychiatra. Hoci manžel je skvelý a myslím, že ma len podporí v mojich rozhodnutiach, stále tam je tá myšlienka - čo si pomyslí.
Podľa ostatným, čo boli u nás na návšteve nemám vôbec uplakané dieťa ale akonáhle sme sami doma, tak je to hrôza a des. Plače, mrnká, nevie sa sám zahrať (čo sa dokáže ak tu niekto je).
V najbližších dňoch navštívim obvodnú a poprosím o papier k psychológovi a uvidím ako sa to bude ďalej vyvíjať.
Jedna - ty si bola u psychológa alebo rovno u psychiatra?
