Kuchyňa - WC - kuchyňa - WC

cavte baby . len pre tyzdnom som sem pisala prvy x . vtedy som si uvedomila co sa so mnou deje . cely ten cas som sa naozaj statocne drzala. vsetko co som zjedla som zapisala,nevracala som ani jediny x a bolo mi dobre . Az na dnesok . momentalne som do seba natlacila vsetko co v chladnicke bolo a ten odporny pocit plneho zaludka , chute vyvracat to a pocit zlyhania je tu opat. zajtra ma caka prve sedenie u psychologicky . A tak velmi som naivne dufala ze sa to da doporiadku rychlo

Ale tak nehovorim, ze taka hospit. nemoze pomoct. Ak tam niekto pride po prvy x, mozno mu to nieco da. Len skoda, ze je to takmer bez terapie a je to cele postavene len na tej strave, ktora je 6x denne. A ocakavat, ze po 3 mes. stravenych tam clovek prejde branu nemocnice zdravy- je absurdne. Moze byt nastaveny a nauceny v jedal. rezime, ale po psych. stranke veci nevyriesene.. ale dajme tomu, ze aspon dievcata s bulimiou znizia frekvenciu zvracania, a zeny s anorexiou nehladuju- otazka je tiez na ako dlho. Ale tak dolezite je potom po hospit. okamzite pokracovat v liecbe ambulantne.

Maoam, ja som nikdy, za ziadnu svoju hospit. nevidela take vahy ako to bolo teraz. Vzdy som "snivala" o takej vahe, ale toto bol extrem. Ale boli to zeny nad 30 rokov. A teraz bola fakt prevaha anorexie nad dievcatami s bulimiou, ktore mavaju vacsinou normal. vahu, niekedy nadvahu.
Tiez po novom davaju vsetky PPP do jednej izby, co je podla mna hlupost, lebo ako som pisala, take pacientky o nicom inom nehovoria, len o jedle, vahe a pod. Kedysi davali PPP len po jednej na izbe+ ine dg.- co je podla mna lepsie. Lebo zeny, ktore PPP netrpia nie su zvedave na reci okolo jedla.. Tiez je po novom spolocny stol- co v tom tiez nevidim zmysel, lebo takto sa baby len porovnavaju, ktora kolko zjedla. Ak ma aj niektora chut dojest, tak ani tak neurobi, lebo vidi, ze druha nezjedla.. predtym boli PPP s inymi pacientmi pri stole, normalny stol pre 4 ludi, ale ona sama s PPP. Cize kludne zeny s muzmi. Ziadne porovnavanie, len sa potom zapisalo, kolko zjedla. Stole boli tak, ze vsetky PPP si boli chrbtom. Nevideli si do taniera. Ale teraz je vymena lekarov a psychologov, mozno v tom je aj nejaky zmysel, len mne sa to tak nevidi, neviem.
Tiez boli kedysi pohybove aktivity- prechadzka, kalanetika, zumba, vychadzka aspon do arealu, dielne- cez pracovnu terapiu- teraz dievcata s PPP maju napr.az po 2 mesiacoch vychadzku do arealu na 30 min. Tak si predstav, ze stale so spolupacientkami riesis non-stop jedlo, medzi 4 stenami. Navstevy obmedzene, na chodbe.

Co sa tyka psychologov a psychiatrov- mas pravdu a je to az smutne, ze vacsina ma naucene nejake "formulky", ktore hovoria kazdemu. Cize ti povie aj uplne nieco "mimo" temu, co sa ani netykalo rozhovoru, to je potom fakt blbe... a najst odbornika- so vsetkym, co by mal skutocne obnasat- to je ako hladat ihlu v kope sena:(

inak, uprimne baby, ktore ste boli hospitalizovane a popisovali ste tu spolupacientky, ja sa snazim si predstavit baby s normalnou alebo aj vyssou telesnou vyskou a tou hmotnostou, ale to musia byt chodiace kostry, naposledy som osobne videla pacientku s onkologickym ochorenim, ktora vazila tusim 47kg a nebola vobec vysoka a mne prislo fyzicky zle pri tom pohlade na nu

ale 30-40kg, to presahuje ramec mojej predstavivosti, samozrejme poznam take obrazy, ale to clovek chce okamzite plakat, ked to vidi

a este poznam jedneho terapeuta (muz), ktory sa venuje traumaterapii (pacienti po znasilneniach, byvale tyrane deti atd.), ten je tiez studovany psycholog s atestaciou na psychoterapiu (tu je to dalsie niekolkorocne studium po pätrocnom studiu psychologie), lenze roky predtym robil socialneho pracovnika a zbieral z ulic decka a pod., cize zasa taky clovek, ktory presne vie, o com je tvrda zivotna realita a ma vela skusenosti, tak taky clovek dokaze potom aj patricne pomoct

niet nic horsieho, ako narazit na sice vystudovaneho psychologa, ktory ale ma bud primalo skusenosti alebo sam nikdy nic tazsie nezazil a odrapkava tam nejake metodiky naucene pocas studia, ale viac ako teoriu neovlada nic

v urgentnych pripadoch pri babach 30-40kg, kde ide o zachranu zivota ano, ale pre dlhorocne PPP-baby vo veku 25+ je to uz ine kafe, tam treba ovela viac, idealne by bolo, keby tych terapeutov bolo viac, lenze rocne chrlia VS tisice psychologov, ok, treba prax, treba dalsie vzdelavanie, aby clovek mohol robit psychoterepeuta, ale tazko verit tomu, ze tych ludi je na SVK az tak malo, ktori by na to mali, zrejme je to dekelovane zdravotnictvom samotnym, bohuzial

odtialto z DE poznam jednu psychoterapeutku, ktora sama trpela PPP a pochadzala z dysfunkcnej rodiny, zvladla to, vyliecila sa a sla studovat a teraz sama lieci a velmi uspesne, je to taky kader ako napr. Albertova, ktora si takisto presla osobnym a rodinnym peklom

casto vedia najlepsie pomoct ludia, ktori tym sami presli, ale musia byt sami vylieceni + mat samozrejme patricnu kompetenciu danu studiom, ale tie skusenosti a schopnost empatie a fakt, ze presne vedia, cim ich pacienti prechadzaju, je podla mna klucova

Maoam, pre tie mladšie dievčatá je edukácia fajn, ale myslím, že pre dospelú ženu to nemá až taký význam, nakoľko dospelá žena je už dosť informovaná o dôsledkoch, či už zdravotných, alebo sociálnych.
Terapie v nemocnici sú veľmi obmedzené, nakoľko tam pracuje jeden psychológ na 30 ľudí, aj preto sa prvá individuálna terapia dostáva až po 7. týždňoch. Takže dajme tomu, že za celú hospitalizáciu sa dievča/ žena stretne so psychoterapiu 5x, čo je nič... a samozrejme, prvé sú "zoznamovacie", čiže len začínaš hovoriť ako to všetko začalo, kedy a pod. Ak ale choroba príde do štádia, že ide naozaj o život- vtedy môže byť aj takáto hospit. prospešná.

tak to je velky pokrok

pocuvat tirady o jedle 24h denne by zabilo aj kona, to je na odstrel

mna by zaujimalo, preco sa neriesia priciny (vramci hospitalizacii), chapem, ze personalu je malo, terapeutov tiez, ok, viem aj, ze su to veci sparovane s psychiatrickymi diagnozami, cize je potrebna aj psychiatricka liecba, ale pricinu vzniku odhali beztak iba erudovany kvalitny psychoterapeut hlbkovou analyzou, ked je baba pripravena na spolupracu a pripravena na konfrontaciu s povodom svojich problemov (rodina, minulost, traumy atd.)

ten system je nastaveny nanic

kopa psychologov v krajine, ale malo skutocnych dobrych psychoterapeutov, uz uplne mlciac o trauma-terapeutoch

je to skoda, lebo baby by mali väcsiu sancu na liecenie, myslim tie, ktore CHCU

lebo vela z nich nechce a chcu zit v tom svojom PPP-svete, lebo im to tak uz vyhovuje a nevedia zit inak

ak PPP trva dlhe roky alebo desiatky rokov, su priciny v detstve a velmi zle a liecit treba primarne TIE rany, az potom nasledky (PPP a ine ochorenia s tym spojene)

tu sa na to ide od konca, riesi sa jedlo, uplne postavene na hlavu

Maoam, súhlasím s tebou.
Keď som bola na poslednej hospit., nechcela som byť v režime PPP. Vedela som kvôli čomu... vedela som, že môj problém nie je už čisto v PPP, a že to narobí viac škody ako úžitku... tak aj bolo. A keď som cítila, že to presahuje istú hranicu, radšej som sa pobrala preč. (Nechcem ale, aby to vyznelo tak, že nepodporujem baby, ktoré sa pre takúto hospit. rozhodnú... Ja som ale inde, choroba trvá roky.. A stále verím tomu, že ak niekto vyhladá pomoc včas, % na uzdravnie je vyššie!!!.). Nehovorím, že nemám PPP, ale viem, uvedomujem si, kde je príčina, prečo sa "to" deje... A jediné, na čo som mala v tomto stave ešte silu bolo, aby som denne riešila jedlo. Počúvala edukácie na tému PPP. Keď hlavný problém, kvôli ktorému som tam prišla sa neriešil, ale bola som obklopená len PPP. A cítila som, že sa všetko začína točiť zasa len okolo jedla. Nič iné, len jedlo.. denne sa aj na izbe nepreberalo nič iné, len jedlo, jedlo a zasa jedlo. Všade, kam som sa pohla. Dievčatá s touto chorobou sa na inú tému ani rozprávať nevedia. A tak je to aj vtedy, keď si dotyčné vymenia kontakty. Žiadna sa vás neopýta ako sa máte, čo pekné ste zažili a pod. Jediné, čo ich zaujíma je vaša váha, ako sa stravujete a pod. A preto som takéto kontakty obmedzila.

cele sa to da zhrnut do jednej vety: V chorom prostredi sa PPP-pacient nema sancu vyliecit, jedine, ak z toho choreho prostredia odide.