Úzkosť

sybila mna tiež bavia take koničky,zahrada,kvetinky,okolo domu všetko ale tiež som rada so svojimi priatelmi a hlavne s rodinou.my vela chodime na turistiku a vobec mimo domu,hrady a pod.ja ked som ochorela tak som vlastne muža velmi omezovala až mi došlo že dom mi neutečie ale muž možno ano aj ked len s kamaratmi,aj tak je ešte vela veci ktore sa bojim robiť ale na druhej strane prirodu zbožňujem a bez svojej rodiny a priatelov si neviem predtaviť život.

Je to strašný pocit, keď musíš niekde ísť a nechceš a j by som chcela ale napríklad s inými ľudmi, no čo budem hovoriť, ale viem, že aj ten manžel má pravdu, že potrebujeme niekam vypadnúť, lenže pre neho je oddych niečo iné a pre mna niečo iné. Ja ked som bola na chate 3 dni mna už porážalo a nadávala som, že čo všetko som si mohla porobiť, nedokážem len tak niekde byť a nič nerobiť, z toho som nervozna. Tak som mu chudákovi nadávala, že také zabíjanie času a že.........Ja si napríklad oddýchnem v záhrade, to je pre mna relax, alebo pri presádzaní kvetov. Keď sme chvíľu doma od hovorí, že hnijeme doma, ale ja mám toľko toho, okrem bežných domácich prác, záhrada, dvor, ktorý stále dokončujeme, učím sa angl,nemč., účtovníctvo-kde je sa stále čo učiť, cvičiť chcem a okrem toho aj šijem, takže po bežných dom.prácach som rada ked stíham účto a o ostatnom nehovorím, to by som rada robila, ked on povie, že je predlžený víkend a ja by som sa rada venovala tým ostatným veciam a potom som nervozna, že nemôžem a stále dokola.

sybila úplne ťa chápem.na silvestra sme mali ísť do Tatier na chatu.So všetkými mojimi švagrinkami,švagrami,detičky.Bolo 30.decembra,neviem či si to pamätáte zo správ-hromadná havária na dialnici D1.Husto snežilo,prejsť sa nedalo autom ani po meste,nieto ešte dialnici.Sedela som v aute(inak v švagrovom obrovskom džipe) medzi dvoma deťmi.Zrazu mi dochádzal kyslík,začala som sa triasť.Zastavili sme na benzínke,kde sme si sadli a dali si čaj.nešli sme v ten deň nikde.možno som im zachránila život.

sybila a toto všetko som ja musela prekonať,ale aj preto lebo mna to strašne omezovalo a chcela som to prekonať.napišem ti mail,čitaj

po tom včerajšku som bola ešte sama s manželom na večeri.drobec je chorý a je u mojej mami.veľa sme si toho povedali.
on napríklad vôbec nevedel ako sa ja trápim kvôli tomu napätiu medzi ním a mojimi rodičmi.Asi ako každý chlap berie informácie jedným uchom dnu a druhým von.Zatiaľ u mňa,všetko čo sa mňa týka zostane vo mne.Vždy som mala pocit,že svojimi starosťami druhých obťažujem.Ono však stačí len to s niekým prebrať,porýpať sa v tej téme a nakoniec vypustiť ju z hlavy ako nepodstatnú.

Keď chcel ísť manžel na dovolenku lietadlom, tak som mu povedala no úúúúúúrčite ma do lietadla dostaneš, jedine keby som o to nevedela. To by som neprežila, tak sa musel prispôsobiť a išli sme autom. Chudák on sa mi stále prispôsobuje, sem tam spravím aj ja kompromis, že idem s ním aj so známymi na chatu, ale tam brblem celý čas, že som mohla byť radšej doma, to sa vždy povadíme kvôli chate. Naposledy som mu povedala,že nejdem, aj syn našťastie protestoval, že oco nemôžeš nás donútiť, tak sme mali celý víkend tichú domácnosť ale naposledy, ked som povedala, že nejdeme, tak sa už ani nenadúval. Teraz už rozmýšľam, keď bude chcieť ísť na silvestra, moje nervy, ja mám najradšej vianoce doma, pri telke, rozprávky aj silvestra a určite bude otravovať s chatou. Viete jak to je ked niekam nechcete ísť............

Ale mna to strašne obmedzuje, keď niečo chcem vybaviť, musí ma manžel zaviesť na aute, síce niekedy protestuje, on nevie čo mi je, ale vždy ma zavezie. Chcela by som šoferák, ale myslím, že to by som nedokázala.

sibyla ja tiež necestujem autobusom už 18 rokov

No ešte ma napadlo, do autobusa by som nenastúpila ani za svet. Nemám rada prostriedky, z ktorých nemôžem kedykoľvek vystúpiť. Keď si pomyslím, že by som mala ísť autobusom, no hrôza, ešte mestskou dopravou som chodila, ale nejako ďaleko, no to mám paniku.

Mám kamošku, ale s nou chodím len občas, nemá toľko času. Aj na ten jarmok ma vytiahla, už som jej chcela aj volať, že nejdeme, ale potom som si povedala, že čo ti šibe, určite to zvládneš a zvládla som to, to je len počiatočný strach a potom to prejde, ale neviem prečo. Raz sa mi to stalo s ňou keď mi išla poradiť pri výbere rámu na okuliare, tak sme išli od stanice smerom do mesta a ja som po ceste cítila, že mi nejako neni dobre, že nemôžem dýchať, potom sme si sadli v reštaurácii, dala som si minerálku, ale stále som sa chvela, mala som pocit na odpadnutie ale strašný, potom nakoniec som chytila kamaráta v meste(lebo muž nezdvíhal mobil) ten ma odviezol domov ale potom mi to prešlo a od vtedy mám taký strach. Preto by som rada absolvovala ešte ten regres a zistila prečo sa mi to deje.