Úzkosť

som rada, ze sa citis dobre.
Ja som na tom horsie, stale myslim na to, ze som s babkou stratila celu otcovu stranu rodiny. Otcovi surodenci ma nikdy neakceptovali a po smrti otca som mala len babku, ktoru zajtra pochovavame. Je mi luto tych vztahov v rodine,ale na druhej strane som rada, ze povahu som zdedlila po mame, pretoze z otcovej strany su vsetci strasne necitlivy a materialisticky. Radsej budem precitlivena a budem nad vsetkym rozmyslat.
Robim si desiatu do skoly, urobim aj tebe? Celozrnny chlebik so syrom a redkovkou

Milosko a ty ako sa mas?

za malicko:o)
Drz sa

tak sa idem chystať k dr., dakujem za vaše slová.:)

a po nemocnici som este skoro rok chodila k psychoterapeutovi kazdy tyzden. Ale v podstate ma najviac dala dokopy PhDr. Krasulova v nemocnici.

a v kazdom malom meste trva senzacia len par dni a potom pride nova senzacia. A ty uz doma nebudes, ked sa o tebe bude hovorit. Kasli na kazdeho, mysli len na seba

mijka aj ja byvam v malom meste a moj priatel odisiel do Nemecka pracovat, ked som bola len par dni v Pezinku. Aspon som sa naucila, ze svoj zivot zvladnem len a len ja sama.
Ver mi toto je chulostiva tema a osobne sa ta nikto nebude nic pytat pokial s tym nezacnes sama. A ked sa az tak bojis, tak sa s rodicmi dohodnite, ze ides na liecenie s chrbticou. V podstate nebudes klamat, pretoze tie bolesti mozes mat psychosomatickeho charakteru a ked pomozyu tvojej dusi, pomozu aj chrbtu

Miloško, idem dnes za psych. tak uvidím čo mi povie, no snád to nebude také hrozné...bože, mne robí veľa to, že priateľ nie je so mnou.ja viem že ma veľmi ľúbi, a že myšlienkami je stále so mnou a vráti sa a potom bude so mnou, ale nejak mi je to ťažké uvedomiť si to.
celé dni som sama, teraz ako sa mi aj s chrb. pohoršilo ani von nemám chuť ísť, ani nevládzem..tak som celé dni doma viacmenej sama, no s maminou ale nudím sa. aspon keby som už mohla chodiť na absolventskú prax, tie 4 hod. denne by mi určite dobre spravili, ale ked nevládzem s chrb.
Miloško, ty si už bol v nemocnici?vieš, ja bývam v malom meste. tu pozná skoro každý každého tak o to mi je to nepríjemnejšie:(

ja som mala 20, ked ma tam odviezli po "skrate", ktroy tu nechcem opisovat. Ked mi povedali, kam ma vezu, tak som sa tiez bala a myslela si, ze ved ja nie som blazon. Nic som o tom nevedela. Ja som ani nevedela, ze co mi je. Vedela som pomenovat priznaky a z toho vyplynulo, ze mam stredne tazku depresiu a zavislost na matke. Vo vsetkom som jej a vlastne kazdemu chcela vyhoviet, nevedela som povedat nie. Bola som strasne citliva a myslim, ze to mi aj zostalo. Tam som sa naucila vidiet veci inak. Bala som sa ako zareaguje priatel a tiez moje okolie, pretoze este sa s tym nikdy nestretli, ale vsetci boli zlati, az na moju mamu, ktora tvrdi aj dnes, ze kazdy ma depku, aj ona ju ma, ale nie je taky slaboch aby sa zosypala. Este aj vycitky mi porobila, tym ze povedala, ze si teraz musi davat pozor, co povie, aby som si nieco neurobila. Ona mi v podstate ublizuje takto stale a to presli uz 4 roky ale zmena je v tom, ze ja si to nepustam az tak k srdiecku, viem ze ju nezmenim, preto som sa musela zmenit ja.Priatel je este stale so mnou(uz 5 rokov) a viem, ze sa na neho mozem spolahnut, jeho rodicia su tiez mili, tak ako boli aj predtym.
Ak to nevie tvoje okolie pochopit, treba im dat precitat nejake clanky, alebo knihy o depresii a vysvetlit, ze je to chjoroba ako kazda ina a ty si si ju nevyvolala a treba ju liecit rovnako ako zapal pluc.
Drzim palce a v tomto momente bud sebec a mysli len na seba a nezamyslaj sa nad tym, co si myslia druhy. Ide o tvoj zivot a sama vravis, ze nechces dopadnut ako tvoja mamka. A ak sa od teba tvoji priatelia a znami odvratia, tak nestali za to!!!

Dee, ale ja sa fakt toho bojím.ja sa hanbím aj pred mojimi rodičmi, hlavne otcom a rodičmi priateľa, čo ak si pomyslia...ved táto je chorá, nech sa drží daleko od nášho syna.:((
a tak isto širšia rodina, oni nemali problémy s depkou, nevedia čo to je a to ma trápi z toho najviac..že majú mylnú predstavu o tom. rozumieš, človek na psych - blázon:((podľa niektorých ľudí ktorý o tom vedia príliš málo.
Dee môžem sa opýtať koľko máš rokov?akú si mala diagnózu??oni ti fakt pomohli, už ti je dobre?
ja mám 21 a veľmi sa hanbím.
moja mamina tiež bola párkrát v nemocnici, a nechcem tak dopadnúť, chcem sa vyliečiť a žiť normálny život.