Samota

Sway,

mne pomohol, určite, alebo sa aspoň snažil niekto pomôcť, ak som to potreboval, len som písal o niektorých ľuďoch, ktorí pomoc poskytovali, vyplytvali sa, no ak oni potrebovali akútne pomôcť, nikde ani živej duše. Len na "osudy" týchto nešťastníkov som chcel prihliadnuť:).

jajka,dakujem:) takuto reakciu na moj prispevok by som teda skutocne necakala:)

sway-ako kedy...mam skusenost ze takyti lepsi kamosi na zaciatku aj pomozu ale ked sa im zda ze je toho uz vela-tak radsej ukoncia priatelstvo....a ano mam skusenost ze som cakala v nemocnici na operaciu a nikto pri mne nebol....

Adam, mas uplnu pravdu-vsetko co si napisal, aj to ze hladam v priatelstve to hlbsie..a nad tym ze pred priatelom mozes vyslovit svoje myslienky nahlas a neodide som sa tiez pousmiala-aj to ma doviedlo do sucasnej situacie...najskor ma osoba podporuje nech sa zverujem a potom ked poviem ze ma mrzi ze sa mi neozyva a ked vidim ze na facebooku ze ma kopec inych novych kamosov tak ma to dovedie k zaveru ze teda som bola si nahradena...na to na mna zakrici: ty nie si najdolezitejsi clovek v mojom zivote! a kto sakra trdil ze to bol moj zamer?jasne ze nie a ani to nepotrebujem ale bola by som rada aspon medzi top tri/pat-znie to asi velmi hlupo ale sak co uz...a ked sa na mna ten clovek pozera ako na zavyslu pijavicu, tak to zranuje takym sposobom ze sa to neda popisat...mne uz neostava nic, len mlcat,nechat danu osobu nech si robi co chce, tak ci tak je vsetko v kely a pokial si mieno o mne pamatat len to negativne -ja uz s tym nic neurobim...na co to je ze ked mala frajera vzdy som jej vysvetlovala nech sa na veci pozrie aj z jeho pohladu, nech chape aj druhu stranku veci...zjavne som ju "nenaucila" nic!pretoze pre mna to nie je ochotna spravit... vlastne mozno pre nikoho kto ju ma uprimne rad...mala som ustat uzavreta-mozno by som bola zaujimavejsia...ja uz neviem....lutujem ze som sa otvorila tomuto priatelstvu-lutujem to...mali sme sice krasne zazitky a chvile ale z tych mam iba fotky-na ktore sa nemozem pozerat lebo mi to pripomina co bolo a neni....zaujimalo by ma ci ju to aspon niekedy zamrzi-ci sa jedneho dna pozrie na tatovanie co ma na boku a spomenie si na babu ktora jej ho navrhla...na jednej strane sa smejem nad strasnou ironiou-lebo ma prinutila verit v silu priatelstva ktore trva cely zivot...a nakoniec uz ma v tom svojom nechce....citim sa ako posledne nic....

sewie, mne sa javis ako velmi sympaticka baba

adoFM a sewie?chcete tvrdit,ze vam nikto nepomohol,ked bolo zle?

sewie:

Ahoj, ďakujem Ti za prejavenú dôveru, že si sa takto rozhovorila o svojom živote, ku každému by sa iste dalo napísať niečo.
Len sa zastavím pri jednom takom aspekte, nazvem ho "neskonalá túžba naplniť priateľský zväzok", mi to tak prišlo z tvojho písania. Že by si tiež potrebovala priateľa (zopár ich), ktorí by nezotrvávali len tu a teraz, ale tá vytvorená úroveň Ja a Ty, aby bola taká kontinuitná, pevná a hlavne stála, vyrovnaná. Asi je potrebné vedieť aj tým priateľom byť, nosiť v sebe ten potenciál a nepredať ho hocikomu, ale otvoriť sa preňho po istých smerodajných skúsenostiach, čo si vyžaduje trpezlivosť vyčkať nejaké tie skúšky, po ktorých sa z potenciálnych 10-tich priateľov ukáže len trebárs jeden, čo s Tebou pôjde a vaša spoločná cesta už nebude ani pre jedného pridlhá (z japonského príslovia). Úprimne Ti prajem takúto skúsenosť šťastia a radosti. Aké máš šťastie a aké okolnosti Ti do života prinášajú daných ľudí, čo zo seba vyžaruješ a koho k sebe svojím magnetizmom priťahuješ, verím, že sa spoznávaš aj v tejto oblasti. Veď koľkokrát sa aj na dobrého človeka "lepia" takí, ktorí, v tom lepšom prípade, nerozumejú jeho úmyslom a v tom horšom, ak objavia jeho ľahko čitateľný altruizmus, začnú vysávať jeho energiu, rad radom stretávam takýchto dobrákov, ktorí sú už len potom braní ako tí, čo sa dajú využívať a kto sa pri ňom pristaví, ak on potrebuje pomoc (?), je to potom už jeho slabina, skrátka tá hodnota, ktorú poskytoval, je obrátená proti nemu, lebo má hrať za seba podľa väčšiny. Takto sa mi za posledné obdobie zverilo niekoľko osôb, ktorých, ale ich pôvodná otvorenosť a priateľskosť sa zmenila na uzavretosť a nedostupnosť cez tvorbu svojej autonómie, kam už pustia málokoho a ostanú takí pustovníci. Či a ako dlho zotrvajú v takomto žití, čo ich drží pri živote okrem tej inteligentnej samoty, ako mi to jeden spolužiak opisoval, to už presne neviem. Ak už sme však pri priateľstve, múdri povedali, že ide o výsadu citlivých a vnímavých. Skôr však riešim otázku, ako sa v ňom nachádzať tak, aby časom nezovšednelo, aby doň neprišla nuda, či aby nebodaj jeden nevychádzal nad tú úroveň Ja a Ty, kde si tiež myslím, že by mala platiť rovnováha a hovoria za mňa skúsenosti. S jedným príslovím, čo som čítal už veľmi dávno, som sa takmer o priateľstve stotožnil, hovorilo o tom, ako mi je priateľ ten, pri kom môžem nahlas rozmýšľať a on neodíde... Vraj to pravý priateľ dokáže, len som sa tak potom pod fúzy usmial povediac si, ktorý z tých súčasných to dokáže. S dávkou nadhľadu a optimizmu môžem povedať, že už ani jeden, čím to je?:))

A vraj, človek, nech je obklopený háremom povrchných či hlbších kamarátstiev lebo priateľstiev, stále je vo svojom hlbokom vnútri osamotený, to už ale asi skôr na iné debaty o metafyzike bytia.

Adam-skvele si to napisal...iniciativa musi byt z oboch stran....ja len stale hutam ci vsetko bola hlavne moja chyba a je mi z toho zle...

no zvycajne to bolo nejak okolnostami....tie prva sa so mnou neprestala kamosit ale sme sa odcudzili-jak si nasla frajery, presla do jeho partie kamosov a teraz ju vidim mozno raz za 3 mesiace(teda ak som na SR) ak ne tak si vymenime email raz za pol roka a aj to je vela...ta druha-ako to povedat-stale je v mojom zivote a lubim ju jak kona-boh vie preco-lebo je to sebecka mrcha:) asi tak ze-kde je najvacsia zabava tam idem a osrat tych co tam nemozu-napr v minulosti som vela krat nesla na vylet-lebo som sa uz NEZMESTILA DO AUTA!!!! a vzdy ked si najde novy objekt tak je len s nim, en s nim len s nim (ako ja viem ze kazdy prejde takou tou prvotnou fazou kedy je na frajerovi non-stop ale ona je taka skoro celu dobu-mozno po roku a pol ju to trosku prejde ale furt len frajer, frajer frajer-teda pokial on je ten co vytvori "zabavnejsi" program. a ked ju necha , tak uteka za mnou....pri tretej sa to nejak posralo cele-najskor to bolo skrze toho ze uz nemala na mna cas kvoli frajerovi+ chovala sa ku mne ako k handre-ked mala moznost ist s nim a aj ked vedela ze sme sa na nieco dohodli-tak isla s nim a mne ani nezavolala!boli sme spolubyvajuce a ja som casto krat sedela doma jak taka krava lebo sme boli na niecom dohodnute a mne sa ani neunuvala zavolat ze sorry ale som snim-boze sak ja by som to pochopila! ten chalan bol super-ja som mala radost z toho ale preco mam byt ako pes cakajuci na hvizd!a potom sa hrozne zmenila-nielen voci mne ale vsetci tvrdili ze ostala zla a chladna a mali sme vela hadok....a zrazu bum-uz sa na mna pozerala ako na pritaz...a teraz viem ako to vyzera-ze sa strasne upinam na ludi a viem ze je to tak-do kamarastva vkladam vela citu, ale to nie je zavyslost na ludoch-ale som taka vo vsetkom...nedokazem byt povrchna a ani nie som-tazko to vysvetlit-eh....ok ocakavam komentar ze ludi dusim....
Po tychto "sklamaniach" som isla do Svedska-vtedy ma este odkopol jeden chalan-takze som si povedala ok pol roka s novymi ludmi-vycistim si hlavu-okaslat vsetko....ludi si lahko neziskavam ale mala som par kamosov hoci prvy tyzden som myslela ze zahyniem samotou-potom pride tato osoba tvrdi mi ze citi medzi nami akysi klik-ze sme podobne atda ze vidi ze ma nieco trapi-nech sa zverim...nechcela som verit ale psychologicka mi radila ze som hrozne uzvreta ze mam skusat verit ludom-tak reku co....zverila som sa jej a zacali sme byt supr kamosky-stale som jej radila ked mala problemy s frajerom v tejto situacii to bolo super-chodili sme von ako skupina 4 ludi-hadky ale aj vela srandy...ked mi zavolala o treteh v noci ze problem,bola som tam, ked si zlomila nohu a musela ostat sama doma lebo vsetci sli korculovat-bola som tam...zrazu som bola: ta najlepsia kamoska aku kto moze mat....pre mna rpiatelstvo nie je len o zdielani dobrych veci ale aj negativnych a tie moje zacali vyt asi az moc....ale rozlucili sme sa ako dobre kamosky-ostali sme v kontakte 10 mesiacov bez toho aby sme sa videli-volavala mi z kanady-kam medzitym isla-boli sme na drate 3-4 hodiny v priemere-niekedy dva razy do tyzdna!ked zistila ze pojdem studovat do toho isteho mesta boa nadsena-dokonca mi pomahla s prihlaskou...ale ked som sem prisla....ona sa zmenila a zacala byt viac povrchna...prve co mi povie-budeme chodit na diskoteky-ty zbalis jedneho chlapa, ja druheho a povieme si aki boli...nic proti tomu ale...predstavujem si ze s kamoskou mozes travit cas aj inak-nielen ze budes moj eskort do baru kym si neulovim niekoho na rychlovku....so spolubyvajoucou som nemala problem-cez den sme sa bavili spolu alebo kazda sama a ked sme prisli von tak ked ona capla nejakeho chlapa , ja som sa len zasmiala a isla hladat uabavu inde...s touto kamoskou som sa stretla na disko a to hned zmizla za nejakym "penisom"-sorry ale poviem to tak...a divila sa preco som urazena...potom sa mi neozyvala tri tyzdne a ked som neprejavila dostatocne nadsenie z toho ze sa mi KONECNE ozyva bola som obvinena ze jej nanucujem pocit viny a teda by sa mi nemala ozyvat vobec...pocit viny sa totiz nerovna ze-asi som urobila nejaku chybu ale ze-treba poskodeneho vyradit aby sa odstranila aj vina....mali sme problemy aj s tym ze nevedela pochopit preco sa nebavim v spolocnosti kde vsetci hovoria inou recou a ja tam sedim sama ako kakabus!samozrejem to bola moja chyba-mala som sa navtierat neznamemu cloveku a prinutit ho nech so mnou hovori....ok uz koncim radsej lebo je to dlhe...proste cela situacia je hrozne zamotana a hnusna...a vzhladom na to ze som komplikovana je lepsie ma nekontaktovat lebo to odstranuje zabavu....

...ahojte, len tak nadviažem, určite je nás dosť, cítiacich sa osamotených a naše dôvody k tomuto pocitu sú oprávnené, prameniace prevažne z nezáujmu tých "spriaznených duší", s ktorými sme predýchavali, prežívali, cítili, presmiali, zvážneli či presmútili roky (u mňa trebárs u jednej to bolo takmer 8 rokov, u druhej takmer 3 roky), vyslúžili sme si spojenia typu "s tebou v dobrom aj v zlom, s tebou do koča aj voza..." a neprešlo veľa času a už tie priateľské chodníčky zarastajú, mailové schránky sa vyprázdnili a telefón prestal pípať... napadne nám aj hľadať chybu v sebe, pri aspoň troche kritiky, sebaúcty či sebavedomia skôr či neskôr nám to už nestojí za to. Čo s tým, kam smerovať? Recept, samozrejme, nemám, jediné, čomu verím, že priateľom som sa im snažil byť, o tom som aj som bol viac-menej presvedčený. Aké to bolo z ich strany (aj v euforických stavoch, kde sa priam priateľstvá "utužujú"), či aj oni by to mohli povedať takto, trebárs dnes, neviem, vtedy sa to tak javilo. Zdanie klame, okolnosti narobia svoje, ak sa nechá nimi indivíduum viesť a nesnaží si ich vziať do svojich oprát. Čo by som k tomu mohol povedať z vlastného "odsledovania" je to, že už taký osamelý som sa necítil vtedy, keď som si skúšal uvedomiť, že by som sa sám mal mať akosi rád, ak sa o to pokúšam, niečo zo seba vyžarujem a to ku mne vie toho niekoho privolať. Bez tohto, aspoň kúska sebelásky (nie ale pestovaného egoizmu) som sa naozaj cítil úplne akoby "na ocot", ak si uvedomujem sebaúctu (alebo ju skôr žijem), už skôr cítim, že už môžem veriť, že vskutku milujem takmer všetko okolo seba, nepotrebujem sa umelo nadchýňať, aby som cítil chvíľkové potešenie z nejakej veci. A tých minulých priateľov, spriazenené duše, tí sa síce nevracajú, len nikdy nepoviem, že aj ich samých to netrápi, že je tomu už dnes tak. Skôr by som aj povedal, že trápi, len nejaké tie vlastnosti ega im tvrdia alebo až presviedčajú o tom, že už by to veľmi nemalo význam. Nemôže to byť generalizovaná skúsenosť, len na vzorke pár "respondentov" som to tak zistil, niektorí mi povedali, že už rezignovali, iní v budúcnosti videli nádej. A tá nádej tu ale je, aj pre osamelých, nemyslím "naivnú nádej", ale nádej cez vieru, že sa to dá, túto vieru by však asi mali mať hlavne tí, ktorí s vami/nami sa v tých priateľských vzťahoch nachádzajú, ak ju nemajú a máš ju len ty, trebárs, tam to je horšie, tam prichádza skúsenosť bolesti. V tej však, nemyslím, že nádej spočíva, ale vo vašom potenciáli, ktorí nemáte len vy, ale aj tí druhí, len ho chcieť rozvinúť. Áno, žijeme v individualizme a aj tí priatelia, ktorí ho s nami kritizovali, zisťujeme, že nemu dokážu podľahnúť a už už aj my, nechcene, sme odkázaní na seba. Čo s tým, na to teraz odpovedať neviem, radí sa udržiavať v sebe "krb kladného myslenia", tak to skúsiť a neprepadať negativizmu, nie ľahká cesta, viem. Pozdravujem všetkých osamelých a verím, že až takí osamotení nebudú:).

sewie, a aj ti povedala ta kamaratka, alebo tie pred tym, preco sa prestali s tebou kamaratit?