rady matkám

Príspevok v téme: rady matkám
jaenette69

ahojte dievčatá, som matka 13.ročnej dcéry, ktorej pred mesiacom diagnostikovali mentálnu anorexiu.za mesiac sa toho veľa zmenilo a dcéra jedáva toho viacej/5xza deň/,ako pred mesiacom.ale chcela by som vedieť od vás možno vyliečených dievčat, čo vám vlastne prebieha v hlave, ako sa ku vám správať, aby sa to zasa nezvrtlo do starýck koľají.Moje dieťa vyžaduje, aby som každé jedlo jedla s ňou, nestále ma kontroluje, aj zo školy mi volá, či som desiatovala a podobne.Samozrejme pri každom jedle je podráždená a pár hodín po jedle mi sama povie, že nevie prečo bola dajme tomu pri obede na mna taká nepríjemná.Ja sa snažím si tie jej komenty nevšímať a dokonca ju ani nechválim za to, koľko zjedla, pretože potom je ešte viac podráždená.Tak ak vás možem pekne poprosiť, dajte mi niejaké rady ako sa ku vám správať, aby sa to fakt zasa nepokazilo.ďakujem a všetkým nám držím palce.

Jeanna

Ahojte dievcata...ja mam ten idty problem..uz som zacala viac krat za den jest ako som jedla ale nepriberam..ja by som aj chcela ale nieco mi hovori ze nue talk rychlo.. V hlave to mam divne..nueco mi hovori ze nemozem zjest visc ako 2 denne chody v ktorich je pecivo..prosim pomožte mi čo nsjskor..dakujem

Jeann

Ahojte dievcata...ja mam ten idty problem..uz som zacala viac krat za den jest ako som jedla ale nepriberam..ja by som aj chcela ale nieco mi hovori ze nue talk rychlo.. V hlave to mam divne..nueco mi hovori ze nemozem zjest visc ako 2 denne chody v ktorich je pecivo..prosim pomožte mi čo nsjskor..dakujem

[zruseny3]

A poradte ak je baba tvrdohlavá a neverí nikomu, ani sebe samej uz asi nie... Uz mám pocit, ze to vyliečenie chcem viac ja ako ona.. :( neznášam už túto chorobu...

smajliQa

jeanette..... nestastne :)
nie kvoli jedlu... ale kvoli tomu ze nam prsalo, takze z opekacky nic nebolo:))
sme ju presunuli...

nezabudaj, nie je az tak dolezite to priberanie,,,dolezite je to, ze papa.zdrava strava viac krat denne. ty sama najlepsie vies, kolko toho zje. aj ked pribera pomaly, lepsie ako vobec.. aj to je pokrok.drzim palce..

jaenette69

ahojte dievčatá,smajli ďakujem za opýtanie.včera sme boli u pani doktorky, podla nej priberá veľmi pomaly.Ale ja vidím čo jedáva,a koľko, takže zatiaľ nepanikárim.A ty smajli si ako dopadla na opekačke?

snezienka333

jaenette69, ešte si sa pýtala na nejaké rady, ako sa chovať k dcérke:
Myslím, že taká najzákladnejšia vec je, nehovoriť dcére, že pribrala, ani ju na to neupozorňovať. Ja som sa liečila z anorexie a už som bola na dobrej ceste - no a potom mi nejaký kamarát len tak medzi rečou povedal, že som pribrala... Tak to bolo pre mňa hrozné, že ma na to upozornil a potom sa zasa vracali tie myšlienky, že musím schudnúť. Najlepšie je, váhu nesledovať a nekomentovať. A skôr sa sústrediť na nejaké iné veci a záujmy. Skús dcéru prihlásiť na nejaký záujmový krúžok - maľovanie, hra na hudobný nástroj, cudzie jazyky, skauting - niečo, čo by ju bavilo, aby pochopila, že hlavným zmyslom života nie je jedlo a vychudnutosť, ale že sú v živote aj omnoho dôležitejšie a zaujímavejšie veci.

snezienka333

jaenette69,

ja si myslím, že anorexiu môžu ľudia prežívať rôzne. To, že niektoré dievčatá milujú jedlo a že sa im o ňom sníva - ako napr. smajlique - to je individuálne a rozhodne by som to nezovšeobecňovala na každého človeka trpiaceho anorexiou.
Ja som mala ťažkú anorexiu, jedlo som úplne neznášala, vôbec som naň nemyslela, ani sa mi o ňom nesnívalo. Práve naopak. Keď som videla nejaké jedlo, mala som voči nemu veľký odpor a trvalo mi aj pol hodinu, kým som zožula jeden malinký hryz z rožka. Bolo to strašné, ten absolútny odpor k jedlu, ktorý mi bránil dostať do seba čo i len malinký kúsok jedla. Takmer každé jedlo sa mi zdalo odporné. Takže - ako vidíš - aj to prežívanie anorexie je u každého individuálne, spoločným znakom je asi najmä tá túžba byť chudý a narušené vnímanie vlastného tela.

smajliQa

ano je to tak... milujeme jedlo... sniva sa nam o nom, stale nan myslime, predstavujeme si, co by sme si v tej a tej chvili najradsej dali, co asi tak budeme mat na obed, na veceru, aby to bolo minimum kalorii ale zato chutne..
rano vstavame s myslienkou na jedlo, a v noci s nou chodime spavat....

kazda z nas by si priala byt aspon na jeden den v zivote niekym neznamym a hrozne tucnym... aby sa od rana do noci mohla napchavat cimkolvek, nikto ju nepoznal, a nemala vycitky...

a na druhy den sa prebudit opat stihla a bez stresu...