Zdravím,
chcel by som aj ja prispieť nejakým podnetom, či príspevkom k tejto téme nakoľko sám sa nachádzam už vyše roka v neľahkej život znepríjemňujúcej situácii, kedy sa snažím pomôcť mojej priateľke(26), ktorá má 2 roky diagnostikovanú duševnú poruchu F23.0. Na začiatku "liečby", kedy bola v Pezinku asi mesiac jej nasadili Zyprexu, ktorú ja osobne z môjho "amatérskeho" medicínskeho pohľadu vôbec neuznávam. Najmä kvôli jej prílišným zlým nežiadúcim účinkom. Pred necelým rokom jej bolo zo strany psychiatričky predpísané Risepro. A to neni skoro o nič lepšie oproti tomu predošlému lieku. Nechápem ako jej doktori v tejto psychiatrickej ústavnej liečebni chceli pomôcť riešiť jej psychický problém, ktorý vznikol pár mesiacov potom, čo sa vrátila zo zahraničia totálne psychicky na dne. V počiatkoch to bolo len v forme častých depresií, neskoršie sa k tomu pridali postupne aj ďalšie subjektívne faktory, ako totálna fyzická vyčerpanosť, lebo sa starala napríklad o 3 deti zároveň a k tomu sa pridala ešte aj tá najhoršia vec, úplná strata sebadôvery. Emočne sa úplne zrútila aj kvôli svojmu bývalému priateľovi, ktorý namiesto toho, aby ju podržal a podporil, ju aj zneužil a ešte k tomu sa sám stal časom alkoholikom a "nadmerným" užívateľom psychiku ovplyvňujúcich vecí ako Xanax, lieky na spanie, či lisohlávky. To všetko spôsobilo, že po návrate domov k rodine jej "hlasy" vnútri v hlave nahovorili, že už nemá cenu s tým ďalej bojovať a že má s tým všetkým skončiť tak, že chcela skočiť z balkóna. Našťastie či naneštastie sa týmto rozbehol jej až podľa mňa príliš úzko spätý "boj" s liekmi, ktoré všetci veľmi dobre poznáme pod názvom ANTIPSYCHOTIKÁ (neuroleptiká), čo v preklade neznamená nič iné ako len lieky (farmaká) ovplyvňujúce zmyslové vnímanie človeka. A tu je určite podľa všetkého aj jadro celého tohto "systému", ktorý voláme PSYCHIATRIA. Je úplne zcestné, keď si psychiatria ako veda myslí, že dokáže liekmi nejako výrazne zlepšiť stav každého pacienta, keď ten sa sám osobne celkovo duševne úplne zrútil zo subjektívnych dôvodov ako sú stres v práci, nadmerná telesná vyčerpanosť, nedostatok odpočinku, či emotívne rozpoltený človek potom, čo stratil dôležitú dôveru, či oporu v niekom blízkom. Nechápem preto prečo sami psychiatri sa nesnažia viacej "vžiť" do problematiky choroby každého pacienta ako takého a nevyužiť najprv všetky prirodzené a v prírode ľahko dostupné medikamenty, vhodné na ukľudnenie psychicky vyčerpanej mysle. Namiesto tohto riešenia sa utiekajú psychiatri k tvrdým sedatívam a siahajú hneď po takých možnostiach, ktoré žial naštudovali počas X rokov medicínskeho štúdia na VŠ. No to neznamená, že neexistujú iné oveľa telu aj psychike prospešnejšie a komplexnejšie riešenia. Sám môžem potvrdiť, že psychiatrická medicína ako taká sa až priveľa orientuje na riešenie tohto na prvý pohľad zdanlivo nie príliš závažného duševného problému len jedným a stále tým istým zažitým, ja však tvrdím nie príliš vhodným spôsobom a to telu škodiacimi viacerými liekmi z oblasti psychofarmaceutického priemyslu. Viac by mala vo svojej medikamentácii využívať prirodzenejšie homeopatiká, či iné alternatívne liečebné postupy a nie spraviť človeka síce "stabilizovaného" no nepoužiteľného v spoločnosti ľudí. Zyprexa=svinstvo a taktiež aj Risepro=svinstvo, ktoré priateľke sice pomáhalo od bludných myšlienok, no jej telu to škodilo niekoľkonásobne viac. Nechcel som sa s týmto stavom zmieriť a hľadal som všetky možné dostupné možnosti ako zlepšiť jej zdravotný stav. Pričom jej samotná psychiatrička na ňu venuje len cca 15 minút a vôbec ju netrápia moje alebo priateľkine námietky k jej výraznému počtu negatívnych príznakov, čo má z tých tabletiek. Najzložitejšie na celej tejto veci je však to, že s tým ako jej priateľ nemôžem v podstate veľmi čo robiť. Lebo niesom podľa psychiatričky blízka rodina a priateľka jej bezhlavo dôveruje a ja sa jej dookola márne snažím vysvetliť, prečo má sama porušenú menštruáciu skoro už rok, či ďalšie mnohé problémy vyplývajúce z užívania týchto "liekov". Takisto psychiatrička sa odmietla nejako bližšie baviť s jej mamou, keď bola za ňou o jej diagnóze, užívaní liekov, prognóze ochorenia, či iných možnostiach. Ona sama priateľku považuje čisto iba za ďalšieho pacienta v poradí. Vážne som zvažoval celý jej postup riešiť s lekárskou komorou, ale to by som si akurát znepriatelil ešte viac ľudí a výsledok by aj tak k ničomu pozitívnemu neviedol. Neskutočne ma však ako človeka hnevá tá arogancia psychiatrov, či už k iným ďalším metodickým postupom liečby nefarmakoidným spôsobom alebo celková nespolupráca s pacientom ako takým a jeho blízkou rodinou. Dosť som už z toho všetkého psychicky sám vyčerpaný a frustrovaný zároveň. Veľmi ľúbim svoju priateľku, no len ktorej čím viac sa snažím pomôcť alebo jej len ozrejmiť aké má ešte ďalšie iné "východiská", či jej samotný zdravotný stav, tak ona sa do seba len viac a viac uzatvára, je tvrdohlavá a vôbec ma už nechce ani len vypočuť. Zo všetkého najviac nenávidím tú bezmocnosť, ktorá ma zožiera zvnútra už dlhé mesiace, kedy už neviem, ako s ňou ďalej. Toľko moje skúsenosti s psychiatrami.
