Stratil som chuť žiť,nevidím zmyslel,ľudia sú zlý,falošný,umelý,hnajúci sa za nepravými hodnotami.Neviem si to vysvetliť ešte donedávna som bol zarytý optimista,mením sa však na realistického pesimistu.Nič ma proste nebaví,mal som koníčy,sny,zmysel života,ten sa ale pomaly ale isto stráca,nemám pre koho by som tu bol.Rodina ma rešpektuje,ja ich ale o to tu nejde,mám väčší problém,zostať nažive...Mám priateľov s podobnými názormi ale tí to zvládajú o poznanie lepšie,závidím im.Psychológ neviem či by mi pomohol.Hrám a spievam v kapele čo bol donedávna môj život,teraz mám aj s tým chuť seknúť.Ale bojím ako by zareagoval priatelia,a bojím sa aj ja či by som nestratil to posledné čo mám....ale keď mňa už ani to nebaví.Skoro denne mám stavy podobné depresii ak nie depresie,niekedy tak tažké že sa ani najesť nemôžem.Začal som to pomaly ale isto riešiť alkoholom čo je však tiež zlé,lebo efekt je len krátkodobý a keď vstanem z postele opäť som tu,v skur...nej realite.Nemám chuť ďalej bojovať,lebo ja už nežijem ale živorím a bojujem o život,ešte donedávna by ma ani nenapadlo sa zabiť,teraz nato myslím denne ale povedal som si že samovražda je zbabelstvo a prehra zo životom,ale ten sa zo mňa niekam vytráca,už nemám čo by som dal.Priateľku nemám,je mi z väčšiny dievčat zle,ak sa tak vôbec dajú eše nazvať....sex je mi cudzí,nemal som ho,netúžim po ňom...Som dosť zúfalý,bojím sa budúcnosti..Som v maturitnom ročníku,bezproblémov by som ju spravil ak by som sa sem tam čosi poučil ale nevidím ani v tom zmysel.kus papiera........nie som sprostý,aspoň myslím, ale je mi už akosi všetko jedno.Mám ťažobu zo všetkých nárokov a povinností čo sa mňa hrnú zo všetkých strán,,chcem niekde odísť a už nikdy sa nevrátiť...
Už ma nikto a nič nezaujíma....
Ani mna uz ludia nejako nezaujimaju.... Teda zaujimaju ale nerobim uz zo seba cokota... Vzdy som vsetkym pomahal az som raz potreboval banalnu pomoc na 2 hodinky ja... A vsetci sa na mna vydrbali... A to opakovane.... Odvtedy som sa naucil hovorit nie... A vsetkych mam vlastne uplne v rici....
Kamarát musíš žiť hlavne pre seba to je dôležité. Ak by ťa nič a nikto nezaujímal tak by si nezakladal túto tému. Je vidieť že ťa to trápi ale dôležité je aby si zrealizoval svoje plány. Spomeň si na to aké si mal sny, plány, aký si bol motivovaný splniť si to všetko. Ži pre seba a to čo sa okolo teba deje aj tak neovplyvňuje tvoj život pretože tí ľudia sú len akési bytosti tak ako ty, ktoré majú tiež svoje názory a plány v ich vlastnom živote. Drž sa.
Ahoj.. je to náročné žiť v takomto svete.. viem ale, že sa aspoň niečo, čo je trochu lepšie dá nájsť.. aby som Ti nedávala rady, ktoré už poznáš, môžeš mi napísať, čo všetko si už skúšala? .. možno mi napadne niečo nové...
Píšeš že ty nemame písat aby si sa o nieco zaujimala a z niecoho sa tesila, ale práve toto je to co ty potrebujes ako soľ.
Potrebujes sa o nieco zaujimat aby si zamestnala svoj mozog a nemyslela len na to ako ty je zle, a potrebujes sa aj z niecoho tesit, aby si nevidela vo svete len to zle ale aj to dobre, a prinajlepsom to zlé ignorovala a z dobrého sa tešila. Musíš si najst nieco co ta v zivote bude baviť, inak sa človek zblázni.
Ano, väčšina ludi dala prednost materialnym veciam, ale su stale aj ludia ktori su presny opak. Zájdi si obcas do nejakeho krestanskeho zboru alebo na omsu, určite tam stretnes kopu super ludi.
Ahojte,
mám 40 rokov a už ôsmy rok nežijem (len prežívam).
Nemám priateľov - nikam nechodievam.
Zdá sa, že už to skončí, lebo nie je možné ďalej takto existovať, mám pocit, že už sa zbláznim a následne urobím niečo, čo by sa zdravému rozumu priečilo.
Bola by som rada, ak by mi napísal niekto, kto sa z toho dostal.
Rady typu: choď von s kamarátkami (nemám)
o niečo sa zaujímaj (nič ma nezaujíma)
teš sa z niečoho (nič ma neteší)
mi, prosím nepíšte.
Stačilo by tak málo: stretávať sa s ľuďmi.
Ale to sa už vytráca - ľudia dali prednosť materiálnym veciam.
Takže psychicky narušených ľudí bude pribúdať, pretože:
ČLOVEK potrebuje ČLOVEKA !!!
Ahoj neviemkto,
čo píšeš je síce smutné ale dá s tým niečo robiť. Voľačo sa muselo stať v tvojom živote, čo to všetko spustilo, to už nezmeníš. To niečo treba posunúť na vedľajší koľaj. Mysli na pekné veci, hľadaj možnosti čo ťa poteší ( filmy, knihy...) spievaj zo srdca, aj sám pre seba - umenie povznáša. Za dobrý stav a výsledky sa odmeňuj hľadaj \"dôverníka\", či je to kamarát, kamarátka, rodičia alebo rovno odborníka. TREBA NIEČO ROBIŤ. Nepodceňuj svoje stavy a myšlienky. Lepšie robiť aj zle rozhodnutia ako žiadne. Čas nezastavil, buď sa pustíš alebo skočíš do vody a budeš plávať a TY budeš plávať.
Podstatné je, aby si nestratil silu bojovať s tými problémami. V prvom rade si musíš získať čas, aby nedošlo k najhoršiemu. Povedz si, že bude lepšie, že je to dočasné, že vydržíš, veď aj ostatní majú podobné problémy. Ak ani to nepomôže navštív psychiatra. Nie je to hamba ani nič podobné.
Nesúhlasím tvrdením, že si rozmaznaný. Nemá s tým nič spoločného respektívne málo. Puberta je ťažké obdobie, no všetci sme tým prešli.
Som trochu staršia, prešla som ťažkým detstvom, v puberte som bola na okraji samovraždy a som tu.
Toto ale je iný prípad...
Ak chceš, napíš mi: minkaszont@gmail.com
Sejla, stará tema :)
Neviemkto, ty ešte nemáš šajnu o živote, si mladý, v maturitnom ročníku a cítiš sa byť sposobilý na kritizovanie vnútra ľudí, ktorí ťa obklopujú a celého sveta a jeho hodnôt? Je správne, že sa snažíš vnímať aj negatíva, rozmýšľaš, čo je dobré, len tak sa môžeš niekam posunúť, ale nerob unáhlené závery. Podobne negatívne zmýšľanie má 90% mladých ľudí a všetci si žijete v tej svojej bubline. Áno, tento svet nie je bohvie aké prívetivé miesto, o tom si nerob žiadne ilúzie. Ale nauč sa plávať v tejto žumpe a budeš mať dôvod byť na seba hrdý. A ak budeš mať príležitosť pomôcť, či urobiť niekoho šťastnejším, zakaždým ju využi. Lebo takých ľudí nie je veľa, nie pretože by boli zlí, ale jednoducho nemajú na to silu. A začni si ich viac vážiť, každý má svoj príbeh o ktorom si nepočul, nerozprávajú o tom, lebo sú presvedčení, že ich bolesť by nikto nepochopil.
