Stratil som chuť žiť,nevidím zmyslel,ľudia sú zlý,falošný,umelý,hnajúci sa za nepravými hodnotami.Neviem si to vysvetliť ešte donedávna som bol zarytý optimista,mením sa však na realistického pesimistu.Nič ma proste nebaví,mal som koníčy,sny,zmysel života,ten sa ale pomaly ale isto stráca,nemám pre koho by som tu bol.Rodina ma rešpektuje,ja ich ale o to tu nejde,mám väčší problém,zostať nažive...Mám priateľov s podobnými názormi ale tí to zvládajú o poznanie lepšie,závidím im.Psychológ neviem či by mi pomohol.Hrám a spievam v kapele čo bol donedávna môj život,teraz mám aj s tým chuť seknúť.Ale bojím ako by zareagoval priatelia,a bojím sa aj ja či by som nestratil to posledné čo mám....ale keď mňa už ani to nebaví.Skoro denne mám stavy podobné depresii ak nie depresie,niekedy tak tažké že sa ani najesť nemôžem.Začal som to pomaly ale isto riešiť alkoholom čo je však tiež zlé,lebo efekt je len krátkodobý a keď vstanem z postele opäť som tu,v skur...nej realite.Nemám chuť ďalej bojovať,lebo ja už nežijem ale živorím a bojujem o život,ešte donedávna by ma ani nenapadlo sa zabiť,teraz nato myslím denne ale povedal som si že samovražda je zbabelstvo a prehra zo životom,ale ten sa zo mňa niekam vytráca,už nemám čo by som dal.Priateľku nemám,je mi z väčšiny dievčat zle,ak sa tak vôbec dajú eše nazvať....sex je mi cudzí,nemal som ho,netúžim po ňom...Som dosť zúfalý,bojím sa budúcnosti..Som v maturitnom ročníku,bezproblémov by som ju spravil ak by som sa sem tam čosi poučil ale nevidím ani v tom zmysel.kus papiera........nie som sprostý,aspoň myslím, ale je mi už akosi všetko jedno.Mám ťažobu zo všetkých nárokov a povinností čo sa mňa hrnú zo všetkých strán,,chcem niekde odísť a už nikdy sa nevrátiť...
Už ma nikto a nič nezaujíma....
Proste si prazdny tak ako vacsina ludi len ty si to nevedia priznat a jedno co ti mozem poradit je - Kristus. Nie ako nabozenstvo ale ako skutocny zivot.
Tu nejde o dalsiu peknu radu ani nic podobne.V mojom zivote a nie len v mojom sa jasne ukazalo ze jedine sam Boh ta vie naplnit,inac mozes mat aj 10 vysokych skol alebo cokolvek ine a nic ti to neda.Si "hladny" a "smadny" tak sa uz konecne napi.
Mal som pocit že som sa v určitom mieste svojho života vzdal. Nič ma nebavilo,ale nemal som odvahu a chuť niečo na svojom živote zmeniť. Mal som skvelé podmienky pre život: dobrý kamaráti s ktorými sa dalo rozprávať o všetkom, vodičák, súrodencov ktorý mi posielali peniaze lebo som najmladší, výborné študijné výsledky (umiestnil som sa na súťažiach, bol som v mestskom mládežníckom parlamente) chodil som na šachový krúžok kde bola vždy sranda, dievča ktoré som ľúbil od prvého ročníka na základnej škole sa so mnou niekoľko krát chcelo bližšie a intímne zoznámiť. ALE nemal som chuť rozprávať sa o inom než o počasí a pripravených kecoch, aby som nepoodhalil svoje hlboké myšlienky. V skutočnosti som totiž opovrhoval ľuďmi okolo seba a na každom som si našiel dôvod pre ktorý som mu nedôveroval. Vrátane blízkych.
zmaturoval som. Výborne, aj keď doteraz presne neviem ako. Ocitol som sa na vysokej škole, so skvelým uplatnením absolventov na trhu práce. Tu som postupne zisťoval že mám veľké problémy sústrediť sa na prednáškach. Po škole som bol taký unavený že som si ledva ohrial obed. Na intráku som si znepriatelil partiu chalanov a tí ktorý boli z rovnakej strednej ako ja ma pokladali za čudáka, lebo som sa im vyhýbal, aj keď ma pozývali na obed, alebo na ožranpárty. Pravidelne som sa hádal s bratom na jeho byte, kam som sa prestahoval.
A potom to prišlo:
Blížili sa Vianoce a s nimi aj prvé skúšky. Z testov som zrazu mal zlé výsledky. Vynechával som dôležité predášky a nemal som si ich od koho pýtať. S bratom sme sa pobili. S mamou som pretelefonoval asi hodinu denne. Nepomáhalo. Nechuť do života a beznádej prerástli v nespavosť a obrovský strach zo smrti,po ktorej som túžil ako po vyslobodení z celého kolotoča. V hlave mi vírili hlboké myšlienky, ktoré ale nemali logický základ. Prestal som chodiť do školy. Prestal som rozprávať a do konca toho týždňa som si zavolal záchranku a tak som sa dostal na oddelenie pychiatrie. Mojím jediným útočiskom sa stali myšlienky o Bohu.
Dnes je to jeden rok a päťdesiatšesť dní. Beriem lieky, chodím na kontroly a cítim sa lepšie. Myslenie mám spomalené a preto na sebe musím ešte pracovať. Už žiadny bludný kruh myšlienok, bývam so sestrou, snažím sa chodiť pravidelne do kostola. Spoznal som veľa ľudí ktorý majú podobné alebo horšie problémy ako ja. Každý nový deň je pre mňa výzvou. Oporu som našiel v rodine ale aj v starých kamarátoch. Dievča nemám, prácu nemám, štúdium mám prerušené a navštevujem kurz nemeckého jazyka a kurz matematiky a fyziky lebo v septembri idem do školy.
TVOJ problém môže byť len dočasná depresia ktorá súvisí s pubertou a koniec koncov s každodenným životom normálnych, dospelých ľudí. Zdravo sa stravuj, chodievaj často do prírody a nežeň sa do projektov, ktoré od teba budú veľa vyžadovať. Sprav si svoj vlastný pravidelný denný režim. Si človek a nepochybňe máš svoje kvality. Skúmaj čo ťa baví a buď v tom najlepší.
neviemkto, navstevou psychiatra nic nepokazis. Mozes mat dusevnu chorobu, nie su len depresie.
Ak nemas chut maturovat, neznasilnuj sa. Mozes predsa zacat makat aj bez skoly (s dobrym zarobkom nerataj) a starat sa o seba sam. Alebo ta budu zivit rodicia (ak budu moct a chciet).
Byvas u rodicov ? Nezistili to, ked si pil ? Alkohol si si kupoval za vreckove ?Alebo ho doma doplnali rodicia a nevadilo im to ?
neviemkto, teraz budem na teba veľmi hnusná. Si rozmaznané decko, čo má všetko, ale ožiera sa, lebo nemá nič vo svojom vnútri. A namiesto toho, aby si s tým niečo robil, všímaš si aký prázdny sú ľudia okolo teba. Smutné. Ako sa staráš o svoju dušu (vnútro)? Svoju myseľ rozvíjaš učením, nasávaš vedomosti a rovnako sa potrebuješ starať i o svoje srdce, trénovať ho aby nezakrpatelo, živiť ho dobrom a zdokonaľovať. Ak nenapreduješ upadáš (osprostievaš). Hľadaj, neviem čo konkrétne ti chýba (láska? zmysel života?), ale je len na tebe, či si dáš trochu námahy aby si to našiel, alebo sa zaradíš do davu zombíkov bez chuti a bez radosti zo života.
Strach z budúcnosti je normálny. Dospievaš, budeš sa musieť postarať sám o seba, rozhodovať a zodpovedať za svoje rozhodnutia.. neni to až taká veľká sranda tá sloboda, ale keď sa naučíš byť slobodný, je to úžasný pocit. Tá ťažoba zo všetkých nárokov a povinností sa podľa mňa časom pominie, zvykneš si, oťukáš sa, veď ti ani nič iné nezostáva, lebo dospelý už zostaneš až do smrti :)
Tak hlavu hore a daj sa do toho. To, že život je krásny nie su len keci.. skús to zažiť na vlastnej koži.
nikkto,
do akej krajiny si sa vydala? Vie Tvoj manžel, ako sa cítiš? Snaží sa Ti nejako pomôcť?
keby ťa nikto a nič nezaujímal, tak by si nepísal takéto riadky. lebo by si sa v takom prípade nezaujímal ani sám o seba. toto je taký výkrik o pomoc, ale neviem, či na tomto fóre tú pomoc nájdeš. asi by si mal naozaj ísť za psychológom, alebo možno rovno za psychiatrom.to môže byť aj depresia aj úzkosť. ľudia nie sú zlí, sú takí, akých ich my sami vidíme. a keď sa na nich dívame cez čierne sklá, tak aj oni sú čierni. ale tie čierne sklá sa dajú odložiť. niekedy to človek možno nedokáže sám, ale na to sú predsa odborníci. nemysli si, že len ty sám máš takéto myšlienky. ľudí, ktorí to zažívajú, je veľa. niektorých to skrátka prejde časom, iní sa z toho dostanú pomocou liekov a sú aj takí, ktorí sa ani nepokúšajú niečo s tým robiť. vyber si, ku ktorým chceš patriť ty.
Tiez zazivam podobne pocity,som uz o cosi starsia,casom sa to trocha zlepsilo..zistila som ze sa nemozem trapit stale nad vsetkymi problemami sveta,lebo ich tym nijak nezmenim a sebe len pohorsim.Zijem si vo vlastnom svete,bohuzial v nom nemam vela ludi(zakladala som tu nedavno temu o tom)nie je to vzdy ruzove,to teda nie,ale pozitivnym myslenim sa da vsetko nakoniec zvladnut.Viete co si vzdy vsimam pri takychto temach?Kolko vela ludi ma taketo nazory,vzdy hovorime o "tych" ludoch(kde vlastne su?asi nechodia na taketo diskusie,ved na co ich take veci netrapia),tak je fajn ze nas je dost takto zmyslajucich,len by ma zaujimalo kde sa vy inteligentni a citlivi ludia schovavate,ked je vzdy vidiet a pocut viac tych co nase zivoty neobohacuju..
ahoj, musim to aj ja napisat...
donedavna bolo vsetko ok, zmenila som bydlisko rozviazala prac. pomer prestahovala som sa do ineho statu, kde je so mna nikto.
Som len cudzinka, co prisla kradnut zamestnanie domacim.zijem v krajine pnych rasistov, kde nikto ta nevypocuje vsade si len dalsi z vychod. europy. Som nezamestnana od maja, nemam tu nikoho len manzela. Nikkdy som si nepripadala take ubohe nikto a ko teraz. Naco mi je VS, ked tu nema pre nikoho ziadny vyznam, poslu ta prec, ved mozem robit len upratovacku aj to len s praxou. Ja uz nemozem zit takto, zacinam mat cierne myslienky. Nenavidim to tu. Kam mam ist? mam sa rozviest a odist na slovensko? kam pojdem ved nemam ani kam ist. Ako si mozem porodit dieta? Nikoho nezaujma ako sa naozaj mam, aj ked sa ta opytaju myslia to len formalne. Nic sa mi tu nedari. Najradsej by som nechcela zit. Musim to napisat, nemam to komu povedat. Zo dna na den je so mna nikto. >Kto to nezazil to nikdy nepochopi.
Je to akoby som to pisala ja, uplne presne to iste, co citim uz dlho, s tym rozdielom, ze som na VS a dospela som vo svetlych chvilkach k nazoru, ze sme tu, aby sme nadobudli nejake skusenosti, nasim zmyslom zivota, je kracat zivotom samotnym, rozmyslala som, co by sa vyriesilo samovrazdou, skusila som si prehrat v mysli realne situacie a na samovrazdu sa vykaslala, i ked niekedy mi je naozaj tazko a vtedy si spomeniem ako vysokoskolska kolegina skocila zo strechy internatu.. po pitve sa zistilo, ze po pade este zila 4-5 hodin, nikto si ju lezat na zemi nevsimol..
nebuď nešťastný kvôli hlúposti iných .. to že ľudia sú takí a takí, nie je tvoja vina a ani to nijak neovplyvníš, nemá zmysel sa preto podľa mňa trápiť..podľa mňa chce to len nabrať znovu chuť a silu do života, máš predsa rodinu, dobrých priateľov čo ti aj závidím..tiež aj kapelu...práve toto by mali byť dôvody prečo sa tešiť a snažiť sa žiť podľa tvojich predstáv..priateľku si tiež určite nájdeš, je pravda že takých dobrých a slušných dievčat je menej, ale to neznamená, že existujú len také..s alkoholom čo najskôr prestaň, lebo nakoniec sa z teba stane ešte aj alkoholik, zdáš sa byť rozumný chalan, ale viem, nepoznám ťa, ale prosím nenič si život a netráp sa viacej..snaž sa brať život aj s tými negatívnymi stránkami a vyrovnať sa s tým..hlavne prosím, neurob si nič zlé a nehovor už viacej takéto veci...určite toto raz prejde a príde obdobie, z ktorého sa budeš môcť tešiť...snaž sa myslieť pozitívne, aj keď je to možno ťažké, skús to, usmej sa aj keď nechceš a bude ti hneď lepšie:)) ahoj
